Fotograf Peter Ruža: Atmosféra MotoGP ma pohltila

Richard Karnok

So slovenským pretekárom Vladom Ružom som počas jeho pretekárskej kariéry urobil niekoľko rozhovorov, ale nikdy som netušil, že raz budem robiť rozhovor aj s jeho bratom Petrom. Ten sa od začiatku Vladovej kariéry v paddocku pohyboval s ním, ale vtedy ani on sám netušil, že sa raz stane permanentným fotografom šampionátu MotoGP.

Nedávno sme priniesli rozhovor s Robertom Sobčákom, takisto slovenským permanentným fotografom seriálu MotoGP, dnes vám predstavíme práve Petra Ružu. Pod rozhovorom nájdete aj výber jeho fotografií.

Peter, ty si sa na pretekoch zúčastňoval so svojím bratom Vladom. Vznikol práve v tomto prostredí tvoj vzťah k fotografovaniu, alebo si najprv fotil niečo iné a až potom  si spojil tieto dva koníčky?

Môj vzťah k motorkám vznikol práve vďaka môjmu bratovi, s ktorým som už odmalička navštevoval takmer všetky preteky na ktorých jazdil. Prvý podnik, na ktorom som sa zúčastnil, bol v roku 1998, v tej dobe len ako divák a podpora pre brata a už vtedy ma veľmi zaujalo a nadchlo to prostredie a atmosféra, ktorá tam vládla. Ani len vo sne by mi nenapadlo, žeby som niekedy v budúcnosti niečo fotil a už vôbec nie motorky. K svojmu prvému foťáku som sa dostal v roku 2011 a bolo to všetko len také cvakanie prírody a vlastne všetkého možného.  

Ktoré boli tvoje prvé preteky s foťákom v ruke?

Marc Marquez sa podpisuje na fotky Petra Ružu

Odkedy som mal foťák, tak ma to akosi automaticky ťahalo k motorkám, keďže som v podstate v tom prostredí vyrastal a čím ďalej tým viac som sledoval fotografov, ktorí sa motali a fotili po rozličných pretekoch. Tak som si povedal, že: „Veď foťák mám, po pretekoch chodím tak či tak, a predsa nemôže byť také ťažké odfotiť pekné fotky?!“ Samozrejme, že veľmi rýchlo som prišiel na to, ako veľmi som sa mýlil 🙂 Prvé preteky, na ktorých som bol v pozícii fotografa, boli v septembri 2012 na Slovakia Ringu. A výsledné fotky? Nebolo to bohviečo. Keď si ich dnes pozriem, tak neviem, či sa skôr smiať alebo plakať. 

Všimol som si, že si fotil aj automobilové preteky. Je ti teda jedno čo fotíš, alebo predsa len preferuješ motorky?

Po mojej prvej skúsenosti s fotením motoriek som bol dosť sklamaný, že nie je také jednoduché urobiť fotku ako z titulky časopisu, preto som sa na fotenie asi na rok úplne vykašľal. Avšak stále ma trápilo, že mi doma leží zrkadlovka a nič s ňou nerobím. Tak som zvolil inú stratégiu. Začal som čítať všetky dostupné knihy a články o fotení, rôzne náučné videá som sledoval hádam nonstop 🙂 Ale hlavne som začal veľa fotiť a hlavne šport ako taký, dokonca som bol fotiť aj Svetový pohár v alpskom lyžovaní :-), keďže fotiť kvetinky, krajinky alebo portréty ma vôbec nebavilo. Približne vtedy som vytvoril aj svoj vlastný web www.sportphoto.sk, aby sa moje fotky dostali aj k ľuďom a neboli len u mňa v počítači. Po čase som zisťoval, že najviac ma baví sa pohybovať tam, kde to smrdí benzínom a bolo mi úplne jedno, či to bol motokros, cestné motorky alebo autá. Dokonca prvé veľké svetové podujatie, na ktorom som bol fotiť, boli práve autá seriálu WTCC a GT Masters, ale vôbec ma to neoslovilo a pôsobilo to na mňa ako jedna veľká nuda (teraz ma asi autičkári ukameňujú :-)). Ale bolo to práve to obdobie, kedy som začal snívať o tom, že aspoň raz v živote by som si chcel zafotiť aspoň jeden podnik MotoGP a to bolo asi tak v roku 2015 – 2016. Práve od tej doby som sa začal koncentrovať výlučne na motorky a robil som všetko pre to, aby som si tento môj sen splnil.   

Slovenskí fotografi na MotoGP v Brne: Peter Ruža, Richard Karnok a Robert Sobčák

Neskôr sme sa stali kolegami v časopise Motomagazín a ty si vyrazil za fotkami seriálu MotoGP do zahraničia. Ktorá bola tvoja prvá Veľká cena, a v ktorom roku?

Moja prvá Veľká cena bola v roku 2018 na rakúskom Red Bull ringu a bolo to niečo neskutočné! Splnil sa mi sen! Pripadal som si ako Alica v krajine zázrakov a všade som chcel byť a všetko vidieť a zažiť. Atmosféra MotoGP ma pohltila, hneď som vedel, že nechcem zostať len pri tejto jednej Veľkej cene a začal som sa veľmi usilovať o to, aby ich mohlo byť viac a viac. O pár dní po Veľkej cene Rakúska som už kupoval letenku na finálové preteky do Valencie. 

Je niekto, kto ti počas tých pár rokov pomohol na tvojej ceste fotografovaním?

Je veľmi veľa ľudí, ktorí mi pomohli, či už v úplných začiatkoch alebo aj neskôr, keď som potreboval poradiť, poprípade mi dali možnosť im dokázať, že mám na to si splniť tento môj sen. Veľmi mi pomohol môj brat Vlado, vďaka ktorému som spoznal kopec ľudí z motocyklového prostredia. Pomohol mi aj Miro Tamáši z redakcie Motomagazín, ktorý ma mediálne zastrešil a tým pádom som bol o krok bližšie k získaniu akreditácie na MotoGP. Za to som mu dodnes veľmi vďačný. 

Takto Peter odfotil svojho brata, vynikajúceho pilota a mnohonásobného majstra republiky Vlada Ružu

Na koľkých okruhoch v zahraničí si bol, a na ktorých?

Počas môjho pôsobenia ako fotograf som mal možnosť pobehať myslím, že všetky okruhy na ktorých sa jazdila Alpe Adria, čiže okruhy Brno, Most, Rijeka, Hungaroring, Pannoniaring, Poznaň a samozrejme náš Slovakia Ring, takže dokopy sedem. A za ten jeden rok, čo pôsobím v prostredí MotoGP to bolo 8 rôznych okruhov, a to Mugello, Barcelona, Sachsenring, Brno, Red Bull ring, Misano, Sepang a Valencia.

Na ktorom sa ti fotilo najlepšie?

Mne osobne sa veľmi páči vo Valencii, kde je trať zapletená na relatívne malom priestore a je to tak do každého kúta okruhu kúsok a tak isto je to aj pre fanúšika veľmi zaujímavé, keďže sú tribúny vybudované akoby si sedel na futbalovom štadióne a z jedného miesta vidíš takmer celú trať. Veľmi dobre sa fotí aj v talianskom Mugelle, kde je aj veľmi pekné toskánske prostredie a hlavne nezabudnuteľní fanúšikovia, ktorí dokážu vytvoriť neskutočnú atmosféru a keď sa dá niektorá veľká cena označiť slovami „motoristický sviatok“, tak to je bezpochyby práve táto.

Tento rok to kvôli korona-kríze nevyzerá nielen pre seriál MotoGP dobre, aké si mal plány, kde všade si chcel fotiť svetový šampionát?

Celá táto situácia, ktorá sa momentálne vo svete odohráva, dosť narušila celé moje prípravy a plánovanie. Mal som v pláne ísť celú európsku časť plus Katar a ešte snáď Japonsko. Keďže už cez zimu som si pozabezpečoval väčšinu leteniek, ubytovanie a všetko potrebné, tak mi táto kríza urobila riadny škrt! Dokonca do Kataru som bol už zbalený a aj napriek tomu, že bola zrušená trieda MotoGP som bol rozhodnutý ísť, ale všetko sa zmenilo dva dni pred odletom. Obdržal som informáciu, že mi po prílete do Doha hrozí 14-dňová karanténa. A to som už veru riskovať nechcel, takže som na poslednú chvíľu stornoval všetko čo sa dalo, aby som minimalizoval straty. Každopádne sám som zvedavý, ako sa to všetko vyvinie a či sa vôbec tento rok nejaké preteky uskutočnia. Ak sa uskutočnia, tak či ich nebudem sledovať len v televízii, keďže organizátori zvažujú, že sa pôjde veľká cena nielen bez divákov, ale dokonca aj bez novinárov a všetkého okolo toho, čisto len s nevyhnutným personálom potrebným na pretekanie.

Partia a rodiny okolo pretekárov Františka Križana a Vlada Ružu v roku 1998. Vľavo dole pri skútri je Peter Ruža.

Okrem fotenia ťa zlákali aj rozhovory. S kým si už rozhovory pripravil a s kým by si sa rád pozhováral v budúcnosti?

V paddocku asi neexistuje človek, s ktorým by som sa nechcel pozhovárať a priblížiť tak jeho prácu a život prostredníctvom článkov bežným ľuďom, či už sú to jazdci, manažéri alebo aj podporný personál. Celkovo do písania som bol viac menej donútený 🙂 a nakoniec som tomu vďačný, keďže ma to začalo baviť. Do časopisu bolo potrebné dodať okrem fotiek aj nejaký text a keďže nie som fanúšikom článkov, ktoré len opíšu dianie, ktoré si beztak malo možnosť milión ľudí pozrieť v telke alebo prečítať na internete. Ja som sa rozhodol, že keď už „musím“ písať, tak budem čitateľom prinášať zaujímavosti zo zákulisia a rozhovory. Takto som si vymyslel seriál o ženách v zákulisí MotoGP, kde som už mal možnosť sa zhovárať s kopou žien, ktoré síce divák nevidí na televíznych obrazovkách, ale bez ich práce by nebol tento šampionát tým čím je. Ďalší veľmi zaujímavý rozhovor som absolvoval s Luciom Cecchinellom o jeho živote a o tom, ako sa dostal k pretekaniu. A tak isto mám pripravenú reportáž o tom, čo je úlohou a prácou zástupcov výrobcov kombinéz počas pretekového víkendu. 

Prezradíš nám, ktorí zo súčasných pretekárov sú tvoji obľúbení?

Súčasná podoba fotografovania MotoGP 🙂 Akciu fotenia virtuálnych pretekov zorganizovala Dorna a oslovení boli aj obaja slovenskí fotografi

Je to také klišé, ale najviac fandím Rossimu :-). Obľúbených jazdcov mám hneď niekoľko, ale veľmi sa mi páči Fabio Quartararo. Každopádne som veľkým fanúšikom kvalitného pretekania a viac ma poteší, že som videl skvelé jazdecké súboje od prvej do poslednej zákruty, akoby som sledoval víťazstvo svojho obľúbeného jazdca po totálne nudných pretekoch. 

Koncom roka som videl, že si svoje fotky venoval aj na dobrú vec…

Kamarátka už niekoľko rokov vždy koncom roka organizuje benefičný koncert spojený s dražbou umeleckých diel, kde kompletný výťažok prerozdelí trom postihnutým detičkám a spolu s mojou manželkou sa aj my snažíme aspoň troškou pomôcť, a tak sa tejto dražby posledné roky tiež zúčastňujeme. Manželka ako dražiteľ a ja ako prispievateľ. A práve do poslednej dražby som sa rozhodol venovať dve podpísané, zarámované veľkoformátové fotografie jazdcov MotoGP.   

Časopis Motomagazín, žiaľ, nedávno skončil, kde uvidíme tvoje fotky a rozhovory v budúcnosti?

To, že Motomagazín skončil, ma veľmi mrzí. O to viac, že, žiaľ, z mojich všetkých pripravených materiálov stihol byť publikovaný len jeden rozhovor. Ale život ide ďalej a je treba hľadieť stále dopredu. Takže verím, že v blízkej dobe budem mať možnosť túto kopu zaujímavého čítania publikovať. Tesne pred vypuknutím korona-krízy sme začali na Slovensku rozbiehať úplne nový projekt v časopise Autográtis, kde ide o samostatnú rubriku venovanú čisto len motocyklom. Takže verím, že po pominutí korona šialenstva a navrátení do normálneho života sa všetko opäť vráti do starých koľají a naplno začneme tam kde sme skončili. A to informovať čitateľov o novinkách, testovať pre nich motorky a sprostredkovávať pohľad do MotoGP.     

Z pripravovanej výstavy v predajni AGV a Dainese na Studenej ulici v Bratislave

Zažil si v prostredí MotoGP nejakú zaujímavú príhodu?

Zopár by ich bolo, no tie sú skôr historkami k pivu a nie na publikovanie 🙂 Jedna, na ktorú veľmi rád spomínam, sa mi stala v Malajzii. Počas kvalifikačného tréningu, pri ktorom sa šplhali teploty niekam k 40-ke a vlhkosť bola okolo 95%, som fotil na pitlane a samozrejme že som lapal po dychu a pot mi priam striekal z každého póru na tele, som sa takmer doplazil do tieňa a nato sa ma domáci traťák, ktorý bol kúsok odo mňa pýta s úsmevom na perách, či mi nie je teplo??? Tak som sa mu snažil vysvetliť, že na niečo podobné nie som zvyknutý a že pochádzam z krajiny, kde sme mali práve v tej chvíli okolo -5. Ten jeho doslova vystrašený pohľad a hláška, že to by asi zomrel, ma dosť pobavili.

V predajni AGV a Dainese na Studenej ulici v Bratislave sa vraj pripravuje predajná výstava tvojich fotiek. Povedz nám o tom niečo viac…

S chalanmi od AGV spolupracujem už dlhšiu dobu a pravidelne ich počas Veľkých cien zásobujem fotkami a práve oni prišli cez zimu s myšlienkou usporiadať u nich na predajni výstavu mojich fotografií. Pôvodný termín bol plánovaný na začiatok apríla, ale žiaľ kvôli momentálnej situácii, ktorá na Slovensku panuje, sme to museli posunúť. Presný termín ešte nie je známy, no už teraz je všetko pripravené a môžem prezradiť, že počas zahájenia výstavy bude prebiehať aj debata, kde rád zodpoviem na otázky. Každopádne sú srdečne vítaní všetci návštevníci, ktorí budú mať možnosť počas jedného mesiaca vidieť tri desiatky fotografií. 

Rozhovor s Frine Velilla, ktorá pôsobí ako MotoGP Media manažérka

Cestovanie na podniky svetového šampionátu aj niečo stojí. Je niekto, kto ťa v tomto smere podporuje?

Kopec ľudí si myslí, že: „Však čo, robíš to pre nejaký časák a oni ti všetko hradia.“ Tak to funguje možno vo svete, ale nie na našom malom Slovensku. Tu je opak pravdou a redakčná činnosť je skôr o vášni a dobrom pocite ako o zárobku. Komplet všetky náklady si hradím sám a nie je to len o tom cestovaní, ale občas treba aj obnoviť techniku, ktorá má len určitú životnosť a takisto ako aj auto sa čas od času kazí. Avšak najväčšou položkou je cestovanie a čas tým strávený. Keďže popri fotení chodím každý deň normálne do zamestnania, ako aj bežní ľudia, o čo je potom náročnejšie všetko skĺbiť dokopy práve kvôli tomu, že na preteky je potrebné vycestovať už minimálne vo štvrtok ráno a vraciam sa niekedy až v pondelok. Aby som na všetko nebral financie z rodinného rozpočtu, tak sa snažím fotením zarobiť nejakú korunu. Snažím sa predávať moje fotky, spolupracujem na Slovensku s firmami, pre ktoré fotím ich moto eventy, ale napríklad aj predajom vlastného kalendára s fotkami z MotoGP. Samozrejme, že mentálne ma podporuje aj moja rodina, no mojim najväčším podporovateľ a fanúšikom v jednej osobe je moja manželka, ktorá ma vie vždy povzbudiť, celý čas mi dodáva kopec pozitívnej energie a aj v tých najťažších chvíľach ma vždy podrží, za čo som jej nesmierne vďačný.

Peter, ďakujem ti za rozhovor a prajem, aby si už čo najskôr mohol vyraziť za ďalšími pretekmi a fotkami.

Zhováral sa Richard Karnok
Foto: archív Petra Ružu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.