Dnes oslavuje životné jubileum mladší z bratov Majorošovcov, Imrich (narodený 5. 4. 1951). Pretekársku premiéru zažil v roku 1972. To už mal skúsenosti motorkami v teréne. V počiatočných rokoch jazdil spolu s bratom Petrom, ktorý mal v tom čase na konte štarty aj vo federálnych podujatiach.

Po nazbieraní skúseností sa v krátkom čase dostal medzi domácu špičku medzi súperov, akými boli Dekánek, Mitošinka, Baláž či Troliga. Prvého titulu Majstra Slovenska sa dočkal v roku 1983 a v nasledujúcich rokoch dosiahol na domácich okruhoch celkovo šesť slovenských titulov so sedemnástimi víťazstvami v triedach 125, 250 a 500 ccm, čo svedčilo o jeho jazdeckej univerzálnosti. Samozrejme v tom čase patril už neodmysliteľne k absolútnej československej špičke, na čom mal zásluhu aj jeho brat Peter v úlohe mechanika.

S dobrou technikou rástla aj jeho hviezda. Dlhé roky sme sa s Imrichom stretávali na pretekoch u nás aj v zahraničí a môžeme povedať, že patril doslova k ikonám nielen výsledkami, ale neprehliadnuteľným profesorským jazdeckým štýlom. K tomu všetkému z neho vyžarovala rozvaha a inteligencia, nemal nejaké „hviezdne“ maniere.

Prvé veľké chvíle zažil v roku 1983, keď bol v triede 350 ccm celkovo druhým v Majstrovstvách ČSSR. O rok neskôr bol druhý v 500 ccm a prvý titul získal v 250-kach v roku 1985. Keď v sezóne 1988 rozprášil súperov so staršou Suzuki v pollitroch, zvolil pre nasledujúcu sezónu nižšie triedy. Bol z toho double v 125 a 250 ccm v podobe majstrovských titulov vo farbách Wernberger.

Potom sa sústredil na 125-ky s podporou p. Cintulu, to už mal skúsenosti s celého radu štartov v zahraničí. Napriek tomu, že už v tej dobe trávil väčšinu času na motodrómoch, rád štartoval všade, nevynímajúc prírodné trate, ktoré jeho mladší ambiciózni súperi odmietali. Skrátka vedel to v Brne, ale napríklad aj v Hořiciach. Možno popri tom všetkom vnímal, že mať súčasné možnosti pred rokmi…

Reprezentoval Československo po celej Európe, v tom čase patril k nie početným pretekárom, ktorí sa dokázali pravidelne kvalifikovať na preteky ME a v silnej konkurencii obstáť. Víťazil na domácich medzinárodných podujatiach, niekoľkokrát sme ho videli aj medzi svetovou špičkou, či už v tréningoch alebo po úspešnej kvalifikácii aj v pretekoch.

To už bolo v časoch, keď jazdecky vyzrel a do popredia sa tlačili mladíci s veľmi kvalitným technickým zázemím. Napriek tomu „poraziť Majoroša“, to bola skoro nedosiahnuteľná méta pre väčšinu súperov. Roky 1991 a 1992 boli v znamení Stašu ml. a Huleša, keď na Imricha napriek jazdeckej prevahe zostali pre technické poruchy vicemajstrovské posty, ale s viacerými víťazstvami v priamych súbojoch.  Prišli  roky záveru spoločných pretekov s Českom a vtedy zvážil, že možno je ten správny čas na odchod… S bilanciou šiestich titulov Majstra SR, štyroch federálnych v troch triedach a troch druhých miestach bola jeho pretekárska kariéra viac ako úspešná. Početná rodinka dostala prednosť.

Poznal mnoho tratí u nás aj v zahraničí, medzi jeho obľúbené patrili Kopčany, Most, Brno, Jarama, Zolder. Jazdil na motocykloch Ravo, Jawa, Yamaha, Suzuki a Honda. Dá sa o ňom povedať, že tento sympaťák prišiel z oblakov a tam sa aj vrátil. Platí to doslova, nakoľko jeho veľkou vášňou a hobby je motorové lietanie.

Text: Rudolf Mladý
Foto: autor, Ján Matula, Lukáš Bělič, highsider.com, Jiří Franek a Richard Karnok

Redakcia portálu RoadRacing.sk a Športová komisia CPM SMF praje Imrovi všetko najlepšie, pevné zdravie a radosť do ďalších rokov života.