Jarko Brzobohatý načal zaujímavú tému pohybu žien v motoristickom športe. Myslím si, že ženy sa v motoristickom športe začali pohybovať od jeho samotného začiatku, či už ako sprievod pretekára alebo to skúšali aj samé za riadidlami či volantom.

Ja osobne si preteky bez nich neviem predstaviť, aj keď názory bývali všelijaké. Napríklad medzi vojnami v tíme Mercedes, kde pevnou rukou vládol manažér Alfred Neubauer, ženy neboli vítané, pretože podľa jeho názoru príliš rozptyľovali pretekárov či mechanikov, skrátka zavadzali. Výnimkou bola iba pani Alica Caracciolová, ktorá bola takou dobrou časomeračkou, že dokázala presvedčiť oficiálnych časomeračov, že vo výsledkoch majú chybu. Ale pani Neubauerová mala v dianí tímu tiež dôležitú úlohu. Na základe príkazu  Neubauera mali ísť všetci pretekári ísť spať s jeho manželkou. V praxi to znamenalo, že pri akejkoľvek oslave, keď sa pani Neubauerová zodvihla od stolu, všetci jazdci ju museli nasledovať a ísť spať.

Ja som intenzívne prežíval obdobie, keď pretekal otec na motorkách, čiže od roku 1951. Aj vtedy manželky sprevádzali pretekárov do depa, lenže keď vtedy sa začínalo súťažiť podstatne neskôr, ani generácia manželiek nebola v takom veku ako sú dnes priateľky či manželky pretekárov. Dobre si spomínam na pani Smatlánkovú, ktorá poctivo merala manželovi Tomášovi časy a vždy sa pohybovala so stopkami v ruke. Pani Delimanová sa po príchode do depa obliekla do montérok a okrem mechanikovania  vybavovala požiadavky svojho manžela Tibora, ktorý pôsobil vždy na pohľad veľmi nervózne. Pani Srnová mi utkvela v pamäti, ako na jednej z Cien Slovenska, keď bolo počasie dosť studené, na pomocnom štarte masírovala Ferimu skrehnuté prsty na rukách. Najviac sme sa vídali práve na Cene Slovenska v Piešťanoch na letisku, kde bolo vždy dosť miesta na utvorenie zázemia okolo auta a motoriek. Tam už bolo možné stretnúť aj „baby“ zahraničných pretekárov.

V počiatkoch otcovho pretekania mama chodila s ním. Neskôr už bol problém s dopravou, veď predstavte si, že na preteky išiel na malom Renaulte 4CV, z ktorého vymontovali na pravej strane sedadlá a vpasovali tam Waltra bez predného kolesa. S mechanikom potom sedeli za sebou, obložení odevmi, „vercajchom“ a ostatnými potrebnými vecami. Takže keď sme na niektoré preteky chceli s mamou ísť, išli sme vlakom alebo pod plachtou nákladného auta. A keď sa nedalo ani tak, tak sme nervózne tŕpli ako to dopadne, dosť často až do otcovho príchodu z pretekov. Pani Dubócziová to po ťažkej havárii manžela nemala tiež jednoduché, pretože okrem potrebnej zvýšenej opatery robila Lacimu aj osobného šoféra a trafiť sa do spôsobu jazdenia pretekára, ktorý mal svoje návyky určite nebolo ľahké. Navyše nešoférovala bežné autá tej doby, ale Mercedes alebo dokonca Porsche 924. Dubóczimu vtedy dovolili prevádzkovať autodielňu a on si počínal veľmi schopne. Zamestnal niekoľko mládencov, ktorí mu vymontovali motor z auta a umytý mu ho položili na pracovný stôl, na ktorom mohol pracovať i z vozíka. Bol šikovný, keďže vedel, čo bude na generálku motora potrebovať, mal súčiastky dopredu prichystané a generálku motora spravil zo dňa na deň. Robil aj výbrusy valcov a kľukoviek. Jeho služby boli veľmi žiadané.

Manželky museli zniesť niekedy aj špeciálne priania svojich manželov pretekárov. Napríklad, keď som začal pátrať po prvom otcovom Waltri, ktorého predal pánovi Jurajovi Moravitzovi, spojil som sa cez internet s jeho manželkou, s ktorou v roku 1965 spolu emigrovali do Švajčiarska. Juraj však v nasledujúcom roku zomrel a ona sama žije odvtedy v Luzerne. O osude Waltra mi povedala nasledovné: manžel ho miloval a vždy po pretekoch ho očistil, vyleštil a postavil do obývačky, kde stál až do najbližších pretekov. Horšie na tom bola manželka Joachima Bonniera zo Švédska, ktorý si v obývačke na strop zavesil  Ferrari F1, na ktorom jazdil. Manželka sa asi dopustila taktickej chyby, keby bola od neho požadovala, aby každý týždeň z neho poutieral prach, možno by ho zvesil.

Samozrejme obdiv si zaslúžia aj ženy, ktoré majú okolo seba mužský sprievod. Najviac obdivujem pani Elišku Junkovú, ktorú považujem za najlepšieho Československého automobilového pretekára. Tiež môj obdiv mala aj Lella Lombardi alebo Helga Heinrichs z NDR. Ja osobne ženy nepodceňujem v akomkoľvek športe, pretože viem veľmi dobre, čo dokážu, keď sa do niečoho dajú.

Ďalšou kapitolou sú dievčatá, ktoré jazdia na motocykloch. Príliš ich nepoznám, prosím vás dávajte pozor, pretože k peknému dievčaťu patria aj pekné nohy a tie bývajú často pri pádoch na rane a niekedy sú to bolestivé pamiatky na celý život.

No a ženy „okolo“, s ktorými sa na pretekoch stretávam? V prvom rade je to pani Elena Kročková, ktorá robí svojmu manželovi mechaničku aj manažérku, potom pani technická komisárka Gitka Vaculová, ktorá tiež robí mechaničku a manažérku svojmu manželovi, takisto pani Ľubica Kamenárová, manželka pretekára a riaditeľa pretekov v Trenčíne Ľubomíra Kamenára a ďalšie a ďalšie, ktoré nepoznám, pretože čas a vek mi už nedovolí byť všade, kde by som chcel.

Samozrejme mám i ďalšiu osobnú skúsenosť. Po matúre na priemyslovke som začal jazdiť motokáry. V Dubnici som zanechal svoju študentskú lásku, s ktorou sme sa chceli zobrať, lenže ja v Piešťanoch a ona v Dubnici, navyše moja nastávajúca začala tancovať v ľudovom súbore, čo robila rada a navyše to bol v dobe socializmu jeden z mála spôsobov, ako sa dostať na západ, čo bolo pre našu generáciu veľmi lákavé. A tak sme stáli pred dilemou, kto sa prispôsobí. Nakoniec, keď prišla do Piešťan do zabehnutej motoristickej rodiny a navyše do kolektívu motokáristov (bolo nás asi 10, najsilnejšie družstvo na Slovensku), kde sme si dobre vychádzali a nebola núdza o dobrú náladu, spravil som z nej motoristku a teda aj mechanika, veď bola strojárka a stačilo málo vysvetľovať, čo potrebujem, najmä, keď môj najspoľahlivejší mechanik Julo Mendl, z nejakého dôvodu nemohol ísť. A tak na Majstrovstve republiky v Českej Třebovej, keď som zadrel piest, bez problémov z valca, na ktorom bol nalepený hliník so šmirgľom, namočeným v terpentíne hliník odstraňovala, kým ja som ošetroval piest. Naše manželky a priateľky na pretekoch dokázali plniť aj nezvyklé činnosti. Keď jeden z nás mal kolíziu na trati s jazdcom z Moravy, pričom nasledovala havária, manželka nášho postihnutého jazdca sa to pobrala vybaviť s vinníkom ručne stručne. Keďže to bola rázna baba, dotyčný mal namále. Naše spoločné pôsobenie v motoristickom športe sme zakončili spoločne s manželkou v BOASe. Keďže mi skončila homologácia Škody 100 a kategória A2/1150 bola zrušená, nemal som na čom jazdiť, napriek tomu že som mal v ruke licenciu s 1. výkonnostnou triedou a možnosťou jazdiť okruhy. Takže som skončil ako vodič a manželka ako navigátor s úlohou jazdiť jazdy zručnosti. Takže takto sa skončil jeden príbeh. Na motorizmus sme nezanevreli, ale nová doba a potreba uživiť sa príliš veľa možností každému nedáva.

Marián Bertoli