Po skončení tejto sezóny už Rossiho na štarte MS motocyklov neuvidíme. Neviem, či treba niečo písať… On za tých 27 sezón na medzinárodnej scéne toho na motorke „napísal“ dostatočne veľa.

Mnohí ho milovali, mnohí nenávideli… Tých, čo ho milovali bolo ale oveľa, oveľa viac. Stačilo sa prejsť po tribúnach veľkých cien, kde bolo cca 80 percent fanúšikov odetých do žltej farby. A to aj napriek tomu, že svoj posledný titul majstra sveta získal v roku 2009. O tom je čaro osobnosti. Osobnosti, ktorá na jednej strane združí ľudí, ktorí milujú výnimočnosť a na strane druhej odhalí ľudí, ktorí výnimočnosť, a to, že niekto je niečo viac, neunesú… Takí sme my ľudia. On bol výnimočný. V mnohom.

Môžem s istotou napísať, že ani jeden z jeho súčasných súperov nedosiahne to, čo dosiahol on. Výsledky? Možno áno. Ale obdiv, ktorý budil on svojou bezprostrednosťou a výnimočnosťou osobnosti, tak o tom sa ostatným jeho súperom môže len snívať… Prečo? Pretože 26 rokov sa predovšetkým motocyklovým športom bavil. Nerobil to pre to, aby bol slávny, aby musel prekonávať popularitu niekoho, kto tu bol pred ním. Niekoľkých súperov zničil psychicky, ostatní sa odrovnali v popularite sami, a to aj napriek tomu, že boli v ostatných rokoch jazdecky lepší, ale nedokázali sa povzniesť nad to, že on je stále ten populárnejší a šli až za hranicu čestnosti, aby ho skúsili poraziť… Podaril sa im však len pravý opak…

Tak predsa len som niečo napísal… Asi to ani inak nešlo. Veď to bol Valentino Rossi. Jeden mladík, o ktorom mi otec pred 26 rokmi na G tribúne v Brne počas kvalifikácie majstrovstiev Európy triedy 125 GP povedal, že „z tohto mladíka niečo bude“. O rok neskôr (1996), keď v Brne bojoval už na MS o svoje prvé víťazstvo (a aj ho vybojoval), držal som jeho hlavnému súperovi Jorge Martinezovi, ktorý bol mojím favoritom už v 80. rokoch. Ale čoskoro som začal obdivovať tohto blázna, ktorý dokázal na trati jazdiť rôzne stopy a s ľahkosťou porážal svojich súperov.

Tých zážitkov je veľmi veľa a v sekunde sa v mojej mysli vynárajú mnohé detaily, kedy jedinečným spôsobom písal históriu svetového šampionátu, ktorého súčasťou bol viac ako tretinu jeho existencie! Už nepíšem ďalej, lebo by to bolo na knihu… Veľakrát som pri ňom trávil celé minúty, ale nikdy nebol nablízku niekto, kto by nás spolu odfotil. Snáď sa mi to podarí v budúcnosti. 

Text a foto: Richard Karnok