Bolo to ako v sne. V hroznom sne. Mal som ten štart komentovať do mikrofónu, ale dolu na pódiu ešte prebiehalo dekorovanie úspešných jazdcov z predchádzajúcich pretekov, a tak som musel čakať.
Aspoň si ten štart nakrútim na mobil, vravím si. Červené svetlá zhasnú, ale zhasne aj motor jazdca v prvom rade. V momente viem, že je zle, už som to videl pred tromi rokmi v Dymokuroch, kde sa ale našťastie ostatní súperi stojacemu pretekárovi dokázali vyhnúť. Bolo ich tam vtedy menej. Teraz sa ich zozadu rúti štyridsať. Trpím, tlačím čas dopredu, ale tých pár sekúnd trvá asi hodinu. Dokelu, už nech všetci prejdú! Nie. Jeden neprešiel…
Bežím dolu schodmi z komentátorskej kabíny. Utekám neviem kam, utekám pred tým, čo sa stalo, ale utiecť sa nedá. Viem, že je zle. Snažím sa zaháňať tie myšlienky inými, ale nejde to. Práve som na vlastné oči videl najhoršiu nehodu v mojom živote. Uvedomujem si, že ju mám nakrútenú v mobile. Viem, že ju nikdy nezverejním a ani si ju nepozriem. Ale musím si ju pozrieť, možno tam uvidím niečo, čo všetko zmení, pozerám s túžbou uvidieť tam niečo, čo zmení realitu. Veď keby sa to všetko stalo trošku inak, nemuselo to byť také vážne. Ale nie, nič také sa tam nenachádza. Osud. Stretnutie niekoľkých náhod, ktoré rozhodli o živote priamych aktérov a ich najbližších…
Všetci sme sa tam pred víkendom stretli, aby sme si v plnej nádhere užili jedinečnosť nášho milovaného športu. A čo teraz? Nie, už nikdy nepôjdem na preteky! Nikdy! Opäť pozerám video, snažím sa nájsť niečo, čo sa dalo urobiť inak. Ale zrazu tam vnímam skvelú a rýchlu reakciu traťových komisárov a ľudí z dispečingu korunovanú okamžitým zásahom zdravotníkov. Každý urobil maximum toho, čo bolo možné, dovolím si napísať, že ešte viac. Tentoraz ale vyhrali zákony fyziky. Pomôcť sa už nedalo…
Ale tá pohotovosť všetkých na okruhu, ktorí urobili maximum v situácii, v ktorej by som ja skolaboval, mi zrazu všetko ukazuje v inom svetle. Vidím nádhernú partiu ľudí. Som rád, že tam môžem byť v tejto ťažkej chvíli s nimi. Už zase cítim svoje miesto, ktoré je práve tam. Na tomto okruhu je kus môjho života, kus môjho srdca. Zrazu viem, že pri najbližšej príležitosti tam budem s radosťou zase!
Vidím aj ostatných kamarátov, pretekárov, všetci sú zdrvení a ja viem, že tam mám byť s nimi, že spoločne prejdeme aj cez to, čo sa stalo. Mám ich rád. Žijú svoje životy naplno, majú ich možno o to plnšie, o čo bližšie dokážu balansovať na hranici života a smrti. Vždy som ich obdivoval a vždy aj budem. A áno, budem sa im naďalej snažiť pomáhať. Inak ako písaním písmeniek a rozprávaním do mikrofónu to neviem, ale budem tu pre nich aj naďalej. Áno, prídem zase. A zase rád, s rovnakým nadšením, s akým na preteky chodím už 47 rokov.
Dvaja pretekári odišli. Už nebudú na štarte, ale viem, že by sa tam, keby mali možnosť, postavili zase. A chceli by, aby sme my, ktorí sme zostali, na preteky chodili aj naďalej. Oni tomu dali celý svoj život. Doslova život. Keby im bol niekto predtým tie preteky vzal, tak akoby ani nežili. Veď nie podľa dĺžky, ale podľa obsahu hodnotí sa život. A aj v tom môžu byť Philipp a Adrian vzorom mnohým ďalším…
Richard Karnok
