Richard H. „Dickie“ Dale  sa narodil 27.4.1927 v Anglicku. Jeho otec mal transportnú firmu, ktorá fungovala, takže rodina bola dostatočne zabezpečená. 18. rok života dovŕšil Dickie tesne pred koncom vojny a stihol ešte narukovať a získať vzdelanie leteckého mechanika, čo bolo pre motoristický šport veľmi dobré odporúčanie a dávalo predpoklad, že dotyčný bude úspešne „šróbovať“ či už pre seba alebo iného pretekára.

Dickieho samozrejme motocykle priťahovali a v Anglii bol vždy široký výber a tak začínal na 350-tke Velocette  a 500-vke Norton. Najviac človek vždy túži po tom, čo doma nemá a pre Dickieho boli takýmto cieľom talianske motorky. So svojou Motto Guzzi vyhral v roku 1948 na ostrove Man Manx GP, čím na seba upozornil a továreň Guzzi sa rozhodla obsadiť ho na továrenskej motorke na Veľkú cenu v roku 1949. Tú nedojazdil, hoci mal náskok 3 minúty, pre technickú poruchu vypadol. Výborné umiestnenia v roku 1950 mu zaručili vstup do Norton tímu, v ktorom bol aj budúci 6 -násobný majster sveta Geoff Duke. Ružový sen sa rozplynul, keď na jar roku 1951 ochorel na tuberkulózu.

Po vyliečení v roku 1954 dostal príležitosť najprv v Gilere, neskôr v MV Aguste, na ktorej aj získal svoje prvé víťazstvo na Veľkej cene Španielska. Najviacej ho to však ťahalo späť k Motto Guzzi, s ktorou mal v úvode svojej kariéry najlepšie skúsenosti. V tíme sa stretol s krajanom Billom Lomasom.  Vyhral ďalšiu GP Itálie v Monze a 2x sa v majstrovstve sveta v celkovom hodnotení umiestnil na druhom mieste za Lomasom (1955, 56). V tej dobe na Guzzi jazdili aj ďalší špičkoví jazdci ako Keith Campbel (Majster sveta do 350ccm v 1957) alebo Ken Kavnagh, obaja z Austrálie, ktorí dnešnej generácii už veľmi známi nie sú.

Vzhľadom na krízu predaja zrušili svoje pretekárske oddelenia najprv továrne NSU a DKW, následne aj všetky talianske továrne s výnimkou MV Agusty. Okrem Dickieho Dala postihol tento krok aj Geoffa Dukea, ktorý na Gilere získal 3 tituly majstra sveta. Pokúsil sa preto získať pre seba a Dalea produkčný motocykel BMW 500 RS 54, s ktorým bol Walter Zeller (D) v roku 1956  v kategórii do 500 ccm  vicemajstrom sveta. Kým Geoff Duke s jazdnými vlastnosťami  a výkonmi BMW spokojný nebol, Dale vydržal pokračovať ďalej ako súkromný jazdec a starať sa sám o svoj motocykel namiesto továrenských mechanikov. Napriek tomu, že do hry vstúpil John Surtees na MV Aguste aj s druhým jazdcom Johnom Hartlem, Dale sa umiestnil s BMW na treťom mieste majstrovstva sveta  v sezóne 1958 do 500ccm.

Predajná verzia BMW RS-54 sa zhodovala v roku 1954 s továrenským modelom: plochý dvojvalec (boxer) objemu 492 ccm, vŕtanie 66 mm, zdvih 72 mm, obrátky 8500/min., kompresný pomer 10:1, výkon 50 koní. 2 karburátory Amal 30R 2A. Ventilový rozvod bol 2xOHC. Mal štvorstupňovú prevodovku, sekundárny prevod kardanom. V tej dobe existovala aj verzia s nepriamym vstrekovaním, kde bol výkon 56 koní a maximálna rýchlosť stúpla z 225 na 230 km/hod. Pre sezónu 1955 sa však aj bývalí továrenskí jazdci rozhodli pre karburátorovú verziu.

Pozoruhodný bol aj rám tohto motocykla, ktorý mal vpredu kyvačku Earleho typu, ktorá mala väčší zdvih, mäkšie odpérovanie, bol potlačený nepríjemný účinok „poklaknutia“ motocykla pri brzdení, lepšie vedenie predného kolesa a navyše sa dali teleskopy jednoduchšie vymeniť za iné s vhodnejšou charakteristikou pre daný okruh. Brzdy boli dvojklúčové.

Dale na BMW vyhral v roku 1958 Veľkú cenu v Brne, kde štartoval prvý raz.  V roku 1959 sa proti nemu postavili jazdci ako Gary Hocking, Redman, Hinton, Brown, Paddy Driver, kde jeho zastaraný BMW už nebol favoritom, napriek tomu obsadil 3. miesto za Hintonom, Hockingom, ale pred Driverom, Redmanom a Brownom.

No a tohto výborného, ostrieľaného jazdca  zaistil  zástupca riaditeľa Ceny Slovenska a člen FIM  MUDr. Laco Bertoli pre II. Cenu Slovenska v roku 1960. Štartoval v triedach do 350 a 500 ccm, ale na Nortonoch, ku ktorým sa vrátil.  Jeho tristopäťdesiatka bola netypická. O Nortonoch sa vždy tvrdilo, že majú veľmi dobré jazdné vlastnosti vďaka dvojitému kolískovému trubkovému rámu, zvanému „pérová posteľ“, ktorý mal zásluhu na tom, že bol konkurencieschopný aj proti motocyklom s vyšším výkonom.

Tvorcom tohto rámu bol 6-násobný majster sveta a 3 x druhý Geoff Duke, priateľ Dickieho Dala. Dale  pokusne svoju 350-tku vpredu vybavil kývačkou, vlastnej konštrukcie, podobnej, ako mali po roku 1953 motocykle NSU Rennfox, Rennmax a aj Sportmax. Dickie Dale  na II. Cene Slovenska predviedol plne svoje umenie a v 350-tkach sa umiestnil na 3. mieste za Šťastným a Havlom na Jawách.  V päťstovkách však vyhral pred Šťasným na Jawe a Gyorgy Kuruczom (H) na Nortone, ako aj 4. Lászlom Szabóom (H).

Dickie Dale si svojou profesionalitou i skromnosťou získal srdcia Piešťancov. Jemu sa tu iste páčilo tiež, preto svoju účasť v nasledujúcom roku prisľúbil. Sľub sa mu však nepodarilo splniť. 30. apríla 1961 štartoval na Nürburgringu, kde 350-tky vyhral, ale v pollitroch ťažko havaroval. Napriek tomu, že ho vrtulníkom transportovali do Bonnu na kliniku, zraneniam podľahol. V tomto roku (2016) to bolo odvtedy 55 rokov…

Asi ťažko dnes získam vyjadrenie iných jazdcov z tohto obdobia, ako sa s kývačkou vpredu jazdilo. V rokoch 1949 až 1960 ju malo veľa motocyklov popredných značiek. Tu by sa možno mohol vyjadriť pán Libor Kamenický, ktorý dnes vlastní bývalého monobloka po Františkovi Bartošovi a štartoval s ním na CS v roku 1988. Ale isté je, že keď otec na svojom monobloku 350-tke vpredu vymenil kývačku za klasickú tlmičovú vidlicu, tak bol s ním podstatne spokojnejší.  Nedalo mi preto a zozbieral som fotografie motocyklov z CS 1960 a tak ponúkam možnosť porovnať si kývačkové predné vidlice u nich.

Text: Marán Bertoli
Foto: Jaroslav Sejk a archív autora