PLUS FOTOGALÉRIA – Františkek Mrázek, česko-slovenská legenda motocyklového športu, ktorej srdce náhle dotĺklo presne pred piatimi rokmi, 29. 12. 2014. Zverejňujeme jedinečný rozhovor, ktorý bol publikovaný v jednej z kníh Ruda Mladého o histórii cestných pretekov na Slovensku. Kniha vyšla pred desaťročím a celý príspevok s Františkom nám na zverejnenie pre vás ako spomienku na Frankieho venoval práve autor knihy Rudo Mladý.
František Mrázek
Pretekár telom aj dušou. K jeho životným krédam patrí: „milujem preteky, dobré jedlo a ženy!“ Poradie by možno menil, ale motorky a túžba víťaziť by bola na prvom mieste stále. Jeho životný príbeh sa dosť vymyká bežnej kariére pretekára v scenári – začiatok, skúsenosti, úspechy, rozlúčka. Síce dalo by sa to aj takto zjednodušiť, keby to ale nezahŕňalo obdobie neuveriteľných 59 rokov temer nepretržite v sedle pretekárskej motorky a miesta pretekov nedelili tisíce kilometrov a jeden oceán.
Možno sa o ňom popísalo dosť, možno aj nie. Ja mám doslova slabosť na majstrov, ktorí sa zapísali zlatými písmenami do dejín slovenských pretekov no a jedným z nich je určite aj Franto Mrázek. Veľký osobný priateľ Ferka Srnu, ale aj Franka Sinatru, obdivovateľ Elvisa Presleyho, ako aj projektov NASA, s neodmysliteľným levom – symbolom Československa – na prilbe, ale hlavne a na prvom mieste dobrý pretekár. V tomto roku /2009/ bol pozvaný usporiadateľmi na veľkolepú slávnosť naspäť do Kanady, na okruh Mosport. Keď sme si pozerali fotky z tejto akcie, videl som, ako doslova omladol. Stretnutia s priateľmi – súpermi aj fanúšikmi, niekoľkohodinovú autogramiádu a čestné kolo po okruhu, skrátka pocit, že po odchode z Kanady do Česka nepadol do zabudnutia a má stále svoje miesto v sieni slávy za oceánom.
Rudo Mladý: – Raz o tebe Amos Krejčí napísal niečo v takom zmysle, že tvoj životný príbeh ešte asi neobjavili producenti v Hollywoode, ako typ na bestseller. Ja som bol tiež v úžase, keď som sa dopátral k tvojim úplným začiatkom a zdalo sa mi neuveriteľné, že ešte aj teraz máš vôľu stále víťaziť.
Mrázek: Ja som toho skutočne najazdil dosť, najprv v ČSSR, potom v Kanade a USA, ale aj v Kostarike, na Jamajke, Kube…a potom znova v Československu. Keď my sme jazdili doma, všetci vyťahovali iba „fabrických“ a my ostatní sme boli skoro ako krovie. Teraz som bol na stretnutí v Prahe so starými „veteránmi“ a hovoril mi Míra Špak, že či si uvedomujem, „že jsem nejstarší vůl, co vůbec ješte závodí….“? A je to pravda, z tej našej starej gardy z 50-60 rokov už nikto nejazdí, prestal aj Venca Parus zo zdravotných dôvodov a to ma to mrzí, on bol „pán niekto“.
Teda aj teraz si zaľahnem na motorku, ale musím zatajiť dych! (povzdych na margo svojej línie…) Mne sa zahmlievalo pred očami… tak sa nedá pretekať, brucho strašne zavadzia, tak radšej zmenšujem nádrže. To je línia, mám problém s tým, že hrozne rád jedávam. A nie málo a k tomu je moja Jarka skvelá kuchárka. Dokonca v noci ma prebudí hlad. Ale preteky milujem, to je môj život, môj svet.
RM: – Skús si teda zaspomínať, úplné začiatky, ako si sa dostal do sveta rýchlych motocyklov.
Mrázek: V detstve si spomínam na mojich dobrých kamarátov, Zdena Sychru a Milana Chladila, ako som ich učil jazdiť na aute a motorke. Sem tam sme zobrali motorku a načierno vyvádzali… K pretekárskym motorkám som sa dostal jednoducho. Môj bratranec Bonifác Sýkora jazdil okruhy na 250-ke. Bol som s ním asi ako 10-12 ročný v Bratislave na pretekoch a to nikdy nezabudnem, jazdilo sa okolo staveniska pošty, veľmi jednoduchý okruh, v centre mesta a vtedy som si povedal, že toto musím robiť tiež. Slovo dalo slovo, zoznámil som sa s Josefom „Punťom“ Hejmalom, s Dufkom, Nečasom a ďalšími. Raz mi Hejmala vraví: „ja už mám 150-ku, chceš vyskúšať preteky?“ Súhlasil som nadšene, ale to muselo byť tak, aby to rodičia nevedeli. Mal som tak 13-14 rokov! Úplný zajac. A že teda pôjdem na štart v Znojme (rok 1950). Prevalilo sa to a maminka povedala, „OK, táto, ideme sa pozrieť“. Oni sa postavili do prvej zatáčky po štarte, no bol som strašne vyplašený, nevedel som, čo bude. Požičaná bunda, gate, topánky, prilba… Došiel som do prvej zákruty, do niekoho som vrazil a spadol. Skončil som pri maminkiných nohách, no prúser ako hrom. „Ty to nemôžeš robiť, padáš, je to nebezpečné!“ Otec mal z toho srandu, Hejmala do neho stále heftoval, nech to skúsim, napr. vo Svitavách. S Hejmalom sme sa stretávali, dobrí súperi, ale nejako prudkí kamaráti sme neboli….
Otec sa potom do toho zamiešal, vravel „OK, požičiame ti 150-ku a pôjdeme do Svitáv.“ To boli moje druhé preteky. Predstav si, spadol som tri krát na tom istom mieste, dokonca som ani nevedel prečo… no vyplašený mladý bažant, navyše na požičanej motorke a nakoniec som vyhral. V tých dobách okolo Brna kraľovali vtedy Nečas, Hejmala, Láďa Dufek, to boli také domáce esá v 150-kach. Požičali mi motorku a ja som ich na nej porazil. To im nešlo do hlavy, nevedeli to pochopiť. A k tomu pádu…samozrejme sa šlo na kockách, bol tam aj piesok. A keď som brzdil pred zatáčkou, bác, len som hľadal, kde je motorka, pozbieral ju a nakoniec ešte vyhral. Asi som mal slušný náskok … (úsmev), ale to som vôbec vtedy nevnímal. Potom som šiel v Slatinách, to som mal ale postavenú už vlastnú 150-ku, urobil nám ju Hrdlička, ale na pretekoch som sa vybláznil a omotal som ju okolo stĺpa.
Otec videl, že mi to ide, tak sa rozhodol kúpiť lepšiu „tripade“. Juro Ejem vtedy všade vyhrával. My sme sa s ním telefonicky dohadovali o možnosti kúpy a on vravel, príďte sa pozrieť, ja s tým budem pretekať v Nitre. Pretekalo sa v daždi, samozrejme to tam Ejem vyhral úplne suverénne, tak sme sa dohodli, že to kúpime. Presne to padlo do meny peňazí, otec nebol práve chudák, tak sme dali sumu dohromady a vyplatili sme ju. No a od tej doby som s ňou začal vyhrávať temer všetko, čo sa vyhrať dalo. Jazdil som so súpermi, akými boli Hrdlička, Pavel Sojka, Nečas, Jano Horváth, Deliman, Dubóczy, Srna, Smatlánek, Luža, Jirka. Behom jedného roku som sa dostal do oblasti – celoštátnych pretekov – a tam mi to na údiv súperov tiež šlo.
Na fabriku sme nemali, ale súperi ako Makovička, Olda Kába na fabrickej mašine, tých som porážal. To sa mi samozrejme snažili ešte otec s kamarátmi motorku zlepšiť, aby mi šla ešte rýchlejšie.
RM: – Čiže otcova úloha v tvojich začiatkoch bola významná.
Mrázek: Keby nebolo otca, nikdy by som nemohol pretekať. Umožnil mi to finančne, podporoval a sponzoroval ma. Ja som štartoval s jeho podpisom, roky chýbali, ale na druhej strane on kasíroval aj všetky prémie za umiestnenie, cestovné. Ja som nikdy nemal pri sebe peniaze. Otec mi dával „výplatu“ 50 korún na týždeň a to som si musel ešte o ne povedať, aby som mohol ísť trebárs na tancovačku. Eman Quirenz ma raz heftoval v Jičíne, hovoril: „Vykašli sa ty na starého Mrázka, a choď si po peniaze sám. Bež, on sa na tebe iba nabaľuje“… a tak. Urobil som to, vybral som si prémiu a táta Mrázek šiel potom tiež a tam sa dozvedel, že štartovné a cestovné je už preč. Jazdil som dve motorky, bola to celkom slušná suma. A keďže sa pretekalo temer každý týždeň, ja som bol prekvapený, koľko to obnáša! (naivné predstavy). Prišiel strašne naštvaný a vraví: „Kořeňu, vráť prachy!“ „Nie, nedám, ja vyhrávam, tak chcem z toho aj niečo mať“. Povedal: „Fajn….!“
Potom ale prišla odveta. Mali sa ísť preteky na starom okruhu v Brne – Veľká Cena a náš incident s prémiami sa stal asi tak dva týždne predtým. Otec mi zobral motorku a že keď nedám peniaze, nech si idem na čom chcem. Kamarát Hrdlička mi poradil, aby som šiel za Bořkom Sedlákom, že on má dva Nortony a jeden si mám požičať. Tak som za ním šiel a on to bol kšeftár prvej triedy. Vedel po anglicky a vravel, že už sú tu v depe bratia Hintonovci a že mi dohovorí požičanie od nich. Tak sme valili na Veľkú Cenu, už tam bývali v jednom veľkom karavane a mali okolo seba neskutočný bordel. Mali tam motorky a náhradné diely, ale keď som videl, ako vykladali motorky a materiál, bolo mi z toho zle! Vyhadzovali to z auta na zem, nádrže, kolesá, to som ešte nevidel. Ale Bořek nakoniec dohovoril, že mi požičajú 350-ku Nortona… z toho smetia. Nikdy som predtým na štvortakte nešiel! Bola kovbojka, aby som to vôbec vedel natočiť, naštartovať! Dohovor teda platil, z toho ich šrotu mi pripravili motorku za prenájom 200 Kčs a prepravku Plzne! Vtedy som utiekol z domu a spával som u neho v garáži. Bolo to hrozné, ale dobrá škola. Chcel som otcovi dokázať, že viem jazdiť aj bez neho a jazdiť som chcel strašne moc.
Týždeň trvalo, kým sme dali Notrona dokopy a teraz jak to natočiť? Ja som do neho hneď žďuchol a on sa šiel umlátiť smiechom, že nie… Tak mi vysvetlil, jak fachčí štvortakt. Otec na tréningy samozrejme prišiel, ja som ho videl ale nešiel som za ním. Chodil za kamošmi a vypytoval sa, ako mi to ide. A mne to šlo! Za mnou neprišiel, bol tvrdohlavý ako ja. Tá motorka šla parádne, skoro som sa zbláznil od radosti. A Hrdlička otca podpichoval… „Pán Mrázek, on na tom ide lepšie ako na Jawe, možno bude jazdiť potom toto“. „Deda“ začal strihať ušami. Ja som napríklad nevedel, že platil za mňa aj poistku. Bol to výborný človek, pomáhal mi, ale bol aj trochu príliš businesmann. Napr. pri páde v Trenčíne vravel Ejem otcovi, nenechávajte tu Frantu v nemocnici, tu sú doktori „Bučári“, na to nikdy nezabudnem, mne trčala von zlomená kosť… tak ma tata naložil, viezol ma do úrazovky v Brne, nech ma spravia. A keďže platil poistku za mňa , prišlo časom celkom dosť peňazí a tata zase zarábal. Tak som vedel, že túto vojnu s ním vyhrať nemôžem 🙂 ale došlo mi to časom, ja by som všetko iste roztočil na zábavách a s dievčatami… a on ma vlastne chránil 🙂
Ale k tej Veľkej Cene – v tom roku pretekal aj Jim Redman, posledný rok privátne (rok na to šiel do Hondy). Štartoval na 350-ke Norton a ja som ho ešte pred Lomom predbehol! Tú fotku mám a keď som sa s ním v Kyjove teraz stretol, tak mu ju ukazujem: „Jimy, to si ty!“, „no áno!“, „a ja som pred Tebou“… a dal som si ju recesne podpísať. Potom prišla teda éra, keď som mal dobré výsledky, štartoval som aj dve triedy, niekedy som šiel aj pollitre s mojou 350-kou…
RM: – Ako si sa dostal do Bratislavy?
Mrázek: Vtedy som bol už ženatý a moja manželka Jana Dočekalová-Mrázková bola úspešná krasokorčuliarka. Dostala ponuku od ing. Skákalu, aby prišla korčuľovať do Bratislavy za Slovan, že nám dajú zamestnanie a byt. V roku 1959 (ak si dobre spomínam na svadbu) sme sa v Brne vzali a po malej oslave sme sadli na vlak a šli do Bratislavy.Dvojizbový byt ale nebol ešte hotový, tak sme bývali na „zimáku“ v hoteli Šport. Jana o šiestej šla na tréning a ja som dostal prácu pod „mestom“, čiže pre zimný štadión a parky v meste. To som robil asi pol roka, ale veľmi mi to nesedelo, potom som prešiel do Doprastavu. Vtedy som už mal dobrú partiu ako Križan, Turner, ale veľmi som kamarátil so Srnom, často sme sa navštevovali. Mal som prenajatú garáž a keď som raz natočil motorku, pribehol Karol Turner, býval tam neďaleko, aj Drahoš Luža. A tak sme sa potom dlhé roky kamarátili, dali sme sa dohromady a jazdili spolu na preteky. Bol to krásny čas, Luža robil vedúceho v reštaurácii u Františkánov, tam sme sa stretávali. Na starej „Prachárni“ dostavali konečne náš byt, presťahovali sme sa, a bývali tam až do roku 1965… To som jazdil všetko, čo sa na Slovensku dalo, aj na Morave, v Česku.
Rád spomínam na toto obdobie, aj slovenské okruhy. Napr. aj na Piešťany, to tam štartoval napr. Kurucz, to som šiel s Jawou dvojvalcom. Poprad – to bola sranda. Na ZVS som vozil jedného ruského generála, ktorý chodil kontrolovať streľby ku Kežmarku. Často sme chodili v Poprade do hotela na jedlo, pri stanici, a tam ma poznali, lebo ja som tam počas pretekov spával. Tam ma poznali aj decká na námestí, mal som to tam rád. Na foto otec pije z pohára, vedľa Gorus. Nikdy som nešiel v Košiciach, to bola Delimanova akcia, on mal brata, ktorý bol tiež dobrý v motokrose, Tibor jazdil veľmi bezohľadne… V Poprade som vyhral Valašku štyrikrát….. trofej mi z bytu zobral Hejmala, keď som emigroval.
Prezerali sme archív fotiek v albumoch…. „ja som ich nikdy nezbieral, to robil otec, aj ich popisoval, ja som si viedol evidenciu až v Kanade!“ skonštatoval, keď som ho pochválil za pekný chronologický archív.
Mrázek: V rokoch 1960-61, to už som mal motorku bývalú továrenskú, ktorú som kúpil od Janouša. On bol zamestnancom Jawy a jazdil kilometre na testovacích motorkách aj s Frantom Šťastným a Gustom Havlom. Vtedy bol číslo jedna Šťastný, ale podľa mňa bol Havel jazdecky lepší, navyše charakter a skromný. Nemal ale také lakte, aby sa naplno presadil. S Janoušom sme sa dohodli, že po skončení sezóny mi motorku predá. Lenže on sa konca sezóny nedožil, ako jazdil kilometre, raz ho našli v poli mŕtveho, nikto nevedel, čo sa stalo, bolo to na rovine. Jeho manželka o dohovore vedela, ale mne bolo trápne ísť za ňou a tak som čakal. Ona sama potom zavolala, že viem, že ste boli s Honzom dohovorení, že či ju ešte chcem. Otec povedal samozrejme a potom som začal divočiť, a presadzoval som sa celoštátne. Skrátka bola to fabrická mašina, nie nejaký dvojtaktík a začal som jazdiť vyrovnane so Šťastným, Havlom… Výsledkom bol potom titul M-ČSSR, keď som porážal aj Helikara štartujúceho na najnovšej motorke. On s Čadom jazdili za Ústredný dom armády, motorky mali super, továrenské, krátkozdvižky „rusáky“, ja starší model, ale stíhal som ich. V Bratislave viedol stredisko pán Bartošek, veľmi slušný a dobrý človek. Zabil sa pri pretekoch na Veľkej cene, vrazilo do neho auto. Boli to 6-hodinové preteky, on stál pri veži a nejaký talian dostal šmyk a narazil do všetkých „bafuňárov u veže“…
Pretekal som aj 125-ky, ale to som považoval za trest, neviem, ale asi som bol stavaný na silnejšie motorky. Ešte k tej havárii v Trenčíne, čo som prerazil plot… (smiech, to ja som zbúral kopu plotov). Vtedy som jazdil Jawu a chlapci v Zväzarme Zbrojovky postavili kópiu MV Augusty (s motorom Jawa), odkopírovali rám, kapoty, fakt to tak vypadalo, ako MV. Ale až sme to kúpili som zistil, že motorka je veľmi zle ovládateľná. Hrozné, to nešlo ani po rovine rovno! Bola ťažká, asi to malo rám z vodovodných trubiek. Na tréningu v Trenčíne som šiel, myslel som si že tak „normálne“ rýchlo, že by som s dobrým rámom určite zatočil, ale s týmto to proste nešlo. Hnalo ma to rovno, tak som buchol do plota. Potom mi vraveli, že som zrušil 15-20 metrov plotu (neviem koľko… ), ostala diera a odtiaľ ma vyťahovali.
Jazdil som aj v Nitre, (v hlave si vybavoval, ako okruh vyzeral), ale ako som dopadol, to už si nespomínam. Bolo to na Jawe 350 a tuším som tam štartoval iba raz. V Pezinku som bol dvakrát, ale napríklad v Košiciach a Prešove som nebol nikdy, to sa mi zdalo strašne ďaleko. Keď som sa vrátil z Kanady, nezdalo sa mi už ďaleko u nás nič.
Pod jednou fotkou stálo: „Bošáci“… vysvetlenie:
Mrázek: Bošáci – no naša partia! – to už sme jazdili 350-ky. To sme boli Fero Srna, Pepa Lukšik, ja, Pavel Slavíček. Nás volali Bošáci (ale to tam nemôzeš dať), partia, takí „prostě na holky“, – ten názov letel dlho, zdravili nás „tak jak, Bošáci?“
RM: – Potom si sa po rokoch odsťahoval naspäť do Brna na krátku dobu…
Mrázek: Chceli sme sa sťahovať späť do Brna a Jura Ejem prišiel za mnou, že to počul a že by chcel s nami vymeniť byt. Povedal, že to spravíme tak, že on sa vysťahuje, donesie veci k nám a my sa naložíme a odsťahujeme do jeho bytu v Brne.
Vedeli sme s Janou, že máme ísť na ¾ roka preč, ale turné sa zdržalo. Veľmi som toho chcel využiť a ísť Hořice, lenže….nemal som motorku. Ja som ju predal jednému pretekárovi práve do Hoříc a tak som ho poprosil, nech mi ju požičia, a on že spadol a dávajú ju dohromady. To bolo tak pokrútené, že mohla stáť bez stojana :-//, hrozné, „to je plečka“…ale dal som to dokopy a naháňal s ňou špičku…
RM: – to boli posledné preteky v Československu v starej ére. Nasledoval dramatický zvrat, keď sa z úspešného pretekára stal emigrant…
Mrázek: No ja som to vôbec dopredu neplánoval. Jana bola už v Amerike a lanárili ju, nech tam zostane korčuľovať ako profi, ale nechcela, vrátila sa. Teraz som šiel s krasokorčuliarmi na ich turné do Juhoslávie a následne sme mali ísť do Talianska. Ja som robil technický doprovod ako zamestnanec.
Boli sme teda v Juhoslávii, malo sa ísť na jeden týždeň do Terstu, Talianska. Riaditeľ show bol pán Roman, otec Evy a Pavla, a zavolal si nás a povedal: „štátny výbor si myslí, že by ste mohli emigrovať, a tak zostanete tu a keď sa vrátime, pôjdeme domov spolu“. Boli sme v Opatiji, na pláži a užívali si. Keď došli naspäť, a videli sme plagát – na ňom bola Jana, ako robí slávnu roznožku, mňa to nahnevalo, že celá propaganda je medializovaná na ňu a nemohla ísť reprezentovať z moci nejakého úradu. Vtedy som sa rozhodol, že sa nevrátime. Večer sme sa v bare stretli s jednými rakúšanmi, slovo dalo slovo, sľúbili, že nám pomôžu dostať sa cez hranicu. Dohovorili sme sa, že po poslednom predstavení v Ljublane nás počkajú v noci v parku. My sme si baliť nič nemohli, iba to čo sme mali na sebe. Šli sme…., ale nebolo to tak jednoduché. Prichádzali sme k hranici a on mi hovorí: „vidíš tie svetlá, to je už Rakúsko“. My sme boli vyplašení, lebo v novinách sa dalo prečítať, ako juhoslávci postrieľali ľudí na úteku. Otvoril dvere, žďuchol do nás a padli sme do potoka. Tesne pred colnicou, sme sa začali brodiť potokom, ale ten potok sa začal stáčať nie do Rakúska ale naspäť.!, Iba nám vraveli, nenechajte sa chytiť! my Vás dostaneme do Viedne. Ale ten potok bol tak blízko colnice, že som počul ako tam hrajú karty. Ja som sa tak strašne bál, už nikdy by som už neutekal…šli sme cez pole, plazili sme sa brázdami, moja plakala… nevedeli sme, či sú tam psy, veže, ale už nebolo cesty späť. Plazíme sa, stále som čakal strieľanie, svetlá…a došli sme k lánu, a čo ďalej? Moja plakala a naraz sa rozbehla cez obilie a bežala, to bol kravál, a ja za ňou a naraz sme padli k ceste a boli sme v Rakúsku. Fučali sme posraní až k ušiam a videli sme, že sme na úrovni rakúskych svetiel, šli sme ešte kúsok… naši priatelia zastavili kúsok ďalej šli nám oproti. To bol najhorší zážitok v živote, už by som to nikdy nespravil. Tak to na nás padlo, že sme sadli do auta a zobudili sme sa až vo Viedni. Jana stále plakala. Nikdy sme to neplánovali, bolo to spontánne, ale asi logické, ja som mal neustále problémy s komunizmom, otec kapitalista, okolo samý fízel, dokonca sa tým ani netajili a ja som rebeloval..
RM: – Mal si problémy kvôli rečiam so súpermi, usporiadateľmi?
Mrázek: S usporiadateľmi nie, ale so systémom celkom áno. Bol som syn otca, ktorý mal veľkú firmu na dopravu a povozníctvo a stále som bol čierna ovca, syn kapitalistu, stále sa to so mnou ťahalo. Chcel som ísť na strojnú priemyslovku a …nie…a naj irónia bolo pre mňa to, že ja som robil dopraváka pre celú Moravu – Spotrebné družstvá, a predseda bol bývalý kapitalista, kamarát môjho otca, a furt ma ťahal do strany! A ja som mu vravel „tvrdíte, že som dobrý pracovník, tak ma nechajte. Viete, akú mám držku, niečo zahlásim a potom sa nedostanem ani k lopate. Nevšímajte si ma, do strany nepôjdem!“ On do mňa dul a dul, asi mal takú úlohu…čiže ja som mal zamestnanie, dobré, ale muselo mi umožňovať pretekanie.
Vo Viedni nás zavreli. Bolo to na polícii, kde sme museli požiadať o azyl. Jana mi vyčítala: „to si mi sľuboval slobodu…“. Oni nevedeli kto sme, čo sme, všetko sme im povedali pri výsluchu, ale to bolo v noci a oni museli čakať na šéfa do rána do ôsmej. Našťastie on vedel kto sme, jeho dcéra tiež krasokorčuľovala, poznala Janu a tým sa všetko začalo úplne inak odvíjať. Nemuseli sme ísť do tábora, čiže procesom, ktorým sa riešia utečenci. Inak už napoludnie rádio Free Europe vysielalo náš útek a u nás všetci spanikárili.
V Prahe prúser, telefonovali vedúcemu ľadovej revue p. Romanovi, že kde sú Mrázkovci, a on? „Že veď sú tu! Nakupujú alebo sú na pláži….“ keď ale zistili, že sme fakt preč, nedokázali to pochopiť, otvorili našu izbu, všetky veci tam….
Šéf polície v Rakúsku nám ale povedal: viem, že tu sú českí špióni, ale neviem kto. Tak nám nahlásil adresu s oficiálnym pobytom, kde sme mali byť . On nás ale naložil do auta a odviezol ďaleko od Viedne, preč, a tam sme bývali schovaní u jeho maminky. Vďaka tomu sme prežili tri mesiace v čase vybavovania vstupu do Kanady. Tam sme mali priateľov, súrodencov Jelínkových, bývalých šampiónov a tí už skôr prehovárali Janu na olympiáde v Amerike, aby tam ostala, ale vtedy sa vrátila. Teraz sme sa ozvali my im. V posledný deň vo Viedni za nami chodili stále dvaja chlapi. Zaliezli sme do búdky a voláme šéfovi polície, či nás nechal sledovať. On že nie. Povedali sme, kde sa nachádzame, prišli pre nás, mal som strach. Oddýchli sme si až keď sme sedeli v lietadle. Poslednú noc sme boli zabarikádovaní….
Útek, tak jednoducho to znie. Boli ľudia, čo sa dostali von hladko, sadli na vlak a hotovo, ale naša realita bola iná a keď to niekomu hovorím, tak nám neveria. Jana mala už z Viedne podpísaný kontrakt do americkej ľadovej revue. Na letisku bola kovbojka, mal nás čakať predseda Sparty Toronto, ale bol ples športovcov, tak poslal dcéru. My sme boli dve hodiny na letisku, ani slovo anglicky a nikto. Vraj hlásili naše mená v rozhlase, ale v angličtine povedať zrozumiteľne Mrázek, to je nemožné. Počul som „Marcek“… nás to nezaujímalo, a sedeli sme tam, až si nás nakoniec všimli…a že nie ste vy češi? Tak sme prišli priamo na ples športovcov a hneď tam som spravil prúser, …veľká sláva, prišli utečenci, a boli sme my vystrašení. Prišiel jeden ožratý hosť, neustále otravoval moju Janu, a furt dookola…a ja som mu jednu treskol. Potlesk, a hneď ho vybrali von. Ale tá sadla, všetci sa divili…
RM: – tým vlastne začala tvoja nová éra.
Mrázek: Ono to až také rúžové samozrejme nebolo. Jana bola tá „slávna“, čiže ona začala pracovať v ľadovej revue. Boli sme najprv u Jelínkovcov, ale rýchlo sme si zohnali prenájom, vtedy stál 19 dolárov na týždeň, zariadený byt, 2 spálne, obyvák, kúpeľňa…v Toronte, v dosť vychytenej štvrti. Ja som robil za 65 dolárov vo firme na sladkosti – varenie čokolády a v noci som ešte umýval riady za dolár na hodinu. Pomohli mi s prácou Česi, tam sa rozprávalo hlavne poľsky, taliansky, juhoslovansky, vôbec nie anglicky. Robil som tak pol roka, ale to neviedlo k ničomu. Zoznámil som sa s ľuďmi a prešiel som k VW. Tam som spravoval autá, čo ľudia nosia na protiúčet a ďalej sa predávajú. Bola to veľká kolónia Nemcov, aj jeden sudeťák, ktorý ma tam dostal. Uviedol som sa tam ako dobrý technik. Mali problém s Porsche a nevedeli si rady. Nemci sa dva dni bez výsledku babrali, ja som sa im snažil poradiť v čom je problém, ale majster mi neveril. Povedal som to kamarátovi a majiteľ zariadil, nech to spravím. Trvalo to nasledujúci deň doobeda, tak som ostal v nemilosti Nemcov a začal som spravovať Porsche. Tam som vydržal rok, majiteľ ma pozýval na chatu, mal krásnu dcéru, moc sa o mňa starala…ale bol som ženatý, našťastie.
Po VW som šiel robiť pre Yamahu. Na Mosporte sme šli jednému zákazníkovi testovať opravenú pretekársku motorku a tam som sa strašne rozbil. Chytil som výfukom o asfalt, a bác. Spadol som, nebola tam sanitka, život mi zachránil Jaryn Polívka /Bolkov brat/, ktorý bol spolumajiteľom dráhy Mosport. V tretej zákrute som vyletel a narazil do skaly, 11 dní v bezvedomí, zlomenú chrbticu, tvár, keď ma pozbierali, ešte som mal stále kus plexiskla u nosu. Nasledovalo potom 6 operácií, roztrieštený členok, potom som mal 4 umelé kĺby na členku. Zmaril som si šancu. Vedenie Yamahy povedalo, že ich skúsenosť je, že keď niekto vážne spadne, už nikdy nebude dobrý. Ale ja som tú šancu neskôr našťastie dostal a presvedčil som ich, že nemajú pravdu.
Raz jeden môj dobrý kamarát Mike Duff spadol na pretekoch v Japonsku /rok 1966/. Bol v Toronte v nemocnici, chodil som za ním a on sa ma raz spýtal: „budeš pretekať?“ A ja nie! Nemám za čo – peniaze. Robím za 65 dolárov….to nie je na motorku. Po troch týždňoch, bol už doma, zavolal, že má dobrú správu. V Yamahe majú záujem vyskúšať ma, požičajú mi 250-ku na jedny preteky, taká super dvojvalcová šúpatko – Yamaha RD 56. Hovorím fajn, to som ešte ani anglicky moc nevedel… myslím, že mu to dalo moc práce ich prehovoriť, lebo som nemal nič, ani len helmu, a všetko mi museli vybaviť a uhradiť. Prišiel truck a dvomi japončíkmi. Tá motorka šla hrozne, vyhral som so strašným náskokom. Boli z toho vyvalení, a šéf vravel, že to by neveril. Ja hovorím, že skúsil by som aj 350-ky na tej istej dvaapolke! Šiel to zariadiť a ja som zas vyhral, a vravím…skúsil by som aj 500 ccm! On vraví: to nejde, s 250-kou, ale ja som bol nadržaný jak hrom na preteky. A chcel som sa ukázať. Dalo mu to dosť práce presvedčiť usporiadateľov, ale tá mašina tak šla! A ja som vyhral. Ten šéf bol z toho hotový, že kedy podpisujeme kontrakt, a ja skromne: som pre Vás dosť dobrý? A on „berieme!“. Všetko to bolo vďaka Mike Duffovi.
Lenže tam sa šla aj trieda Open, do 1000 ccm, štvorvalce. A ja že či by sa nedalo ísť aj to? On že som sa zbláznil, nechcel sa zhadzovať, ale nakoniec to vybavil, aj keď bolo už plno na štarte. Ale tam z toho takú drámu nerobia /napr na Daytone 72 pretekárov na štart, a nikdo sa nesťažuje, nikdo sa nežďuchá, nepadajú, nie jak tu./ Pustili ma, ale … po štarte mi motorka zdochla. Mal som zavretý benzín! Otvoril som ventil, roztlačili ma, to už boli všetci pol kola vpredu. Mňa chytili sadze a došiel som štvrtý! Boli tam Triumphy, Yamahy, ale okruh krátky, a tá ľahká 250-ka mala vlastne výhodu.
Neskôr ma stiahli ku Kawasaki. Začal som pre nich pretekať a potom aj pracovať. Oddelenie, kde boli iba pretekárske motorky, veľmi som sa spriatelil s kanadským importérom, pán Manley, mal ešte troch synov a dcéru – /ta mala bohovské kozy, krásne/ a pán Manley importoval aj Bavoráky. Bol rok 1969, na „Kawe“ som vyhrával, a po roku sa ma spýtal, čo keby som si otvoril pobočku Kawasaki sám. O mne sa už vtedy vedelo, písalo sa aj v novinách. Otvoril som si obchod. To už sme mali vlastný dom, časť sme prenajímali, z prenájmu sme platili pôžičku. Moja Jana bola v Revue, ja stále v Toronte. Narazil som na privátnu fabričku, kde sa robili matrace, na hlavnej ulici predmestia Toronta. Dom sme predali a šli do prenájmu. Oni ešte šili matrace a vzadu som spravoval motorky. Tak som začal sám zo dňa na deň podnikať. Práce som mal strašne moc, robil som do hlbokej noci. Po mesiaci pôvodná firma odišla, a ja som sa potreboval zariadiť a nájsť ľudí.
Kawasaki mi pomohla, odporučili mi troch-štyroch mechanikov, potom sme spravili showroom, prilby a príslušenstvo. A začal som zarábať! Drel som ako kôň, ale vedel som, že robím pre seba. Mechanikov som mal vyškolených, požičali mi motorky…a tak som začal predávať. A o mne sa vedelo z TV, tlače, tak som zarábal a rýchlo som splatil dlhy. Tam je totiž iný systém jak tu /v Československu/, tu Ťa chcú distribútori len ošklbať. Tam v Kanade nie. Majiteľ vravel: „ ja mám pár % z toho, vy máte maržu 40%, ale ja mám 30-40 dealerov a teda Vás nepotrebujem zdierať“. Každý bol spokojný. U nás často robíš temer za nič. Čiže tam je nepísaný zákon, nech predávaš hoci čo – ponožky alebo motorky, 40 % je marža. A keď beriem napr. helmy a beriem ich viac, ešte mám zľavu za množstvo. A keď platíš v hotovosti, ešte máš dolu percentá! Čiže som zarábal veľa, bol som za vodou! V roku 1989 som bol kanadský dealer č.1, predával som 2331 nových Kawasaki za rok! Mal som 22 ľudí, robili sme na dve zmeny. Popri tom pretekanie.
RM: – tu na fotkách vidím, že si jazdil v Kanade aj motokros…./v albumoch/
Mrázek: Samozrejme, ale to len okrajovo /úsmev/, ale aj tak som vyhral dva tituly Majstra Kanady v Open Class…. ale poďme na okruhy.
Tak som jazdil za Yamahu, neskôr Kawasaki, zase Yamahu a vlastne na všetkom možnom. U Yamahy som sa dostal hore, keď som porazil Bakera. To mi u nich veľmi pomohlo. Prezident Yamahy povedal, že Baker dostane novú mašinu a ja som navrhol, že by som chcel minuloročnú kúpiť. Ponuka bola 25.000 dolárov a ja OK! Ale Bob Work, „tunner“ od Bakera, bol hajzel. Mal som ísť na Daytonu s tou Yamahou a oni mi poslali vrak, vymenili všetko, čo sa dalo, domačkané výfuky, staré valce, proste nie to, čo som zaplatil. Naštval som sa, šiel s valcami a piestami za prezidentom a vravím, Jimmi, toto som dostal, staré veci, poď sa pozrieť. Prišiel, a keď to uvidel, čo mi s Vancoveru do Toronta /od Bakera z centrály/ poslali, nahneval sa, vyhodil Boba Worka, dostal som všetko nové, motorku novú /vlaňajší model/, že ju zaplatím po roku alebo vrátim. Baker mal teda novú, ja som si túto chcel po tom roku nechať, ale na Daytone som špatne spadol a motorka zhorela, vzali ju do Japonska a tam šla do šrotu.
Bakera som porazil v Mosporte 1976. My sme sa naháňali celé preteky, strašne pršalo. Mal to rýchlejšie na rovine, ale ja som bol rýchlejší v zákrutách. Bol ľahší, maličký chlap a ja som šiel na produkčnej 750-ke. Nakoniec som na neho začal tvrdo dorážať, aj na nemožných miestach, a on tak znervóznel, až spadol. V jednej zákrute som sa napáskoval vedľa neho, obaja v náklone a jemu to uletelo. Tak som vyhral, tvrdili, že to boli preteky storočia. Predbiehali sme sa viac krát v jednom kole. Bol vyjazdený aj z MS 750 a ja som vyhrával zase v Kanade a Amerike. Po tomto víťazstve ma rešpektovali ešte viacej, lebo poraziť Bakera, to sa doma nikomu mimo mňa nepodarilo.
RM: – spomínal si, že si mával aj 60-70 pretekov za sezónu… veď toľko víkendov ani v roku nie je, to si ako stíhal?
Mrázek: Áno, ja som absolvoval i 3-4 preteky za víkend. Bol som na „roztrhanie“. Štartoval som trebárs triedy 250, 350, 500, 1000,… niekedy aj šesť pretekov za deň.
RM: – A nevadilo ti presadanie z motorky na motorku, rôzne výkony, 250-ky dvojtakt, litre štvortakt…?
Mrázek: Nie, ja som to miloval /úsmev/, ale na tej dvepade som sa necítil dobre, tam som tiež moc slávy neskôr nenarobil, bol som skorej na tie veľké. Ale jazdil som, stále som musel sedieť na motorke. Sadol som z dvojtakta na 6-valcovú Hondu, potom na Ducatku… asi mám najradšej „Ducatky“, ja si neviem pomôcť. Ježíš, keby som mohol teraz jazdiť na Ducati, to by si videl, ako by som ešte lietal!
Špecialita v Amerike je trieda OPEN, veľmi populárna, to boli cesťáky, aké sa dali kúpiť v obchodoch. Čiže tie americké „superbiky“ boli najprv bez kapotáží, preteky veľmi vyrovnané. Jazdil som samozrejme s obľubou aj vytrvalostné preteky, ale to bolo úplne o niečom inom. A popri tomto ešte všetkom moje dealerstvo a práca. Vždy mi v Kanade vraveli: „když tady budem chtít vyhrávat, budeme tě muset nechat odstřelit“. Ale ja sa nedám, nikdy som sa nedal. Ja mám asi hrošiu kožu, pre mňa je to väčšia motivácia, keď je súper osobnosť. Nezabudnem na Steve McLaughlina, šli sme preteky týždeň po Daytone, obaja sme mali 750-ku Yamahu. On fabrickú a ja som mal vlaňajší model. To bola taká naháňačka… a nakoniec som ho urobil v poslednom kole, pretože ja som premýšľal: „počkaj, tak tu ti to vychádza tak a mne tak“ a bolo to. A on mi to nemohol zabudnúť po celú dobu, čo jazdil. On bol neskôr v Európe, robil s Dornou. Skamarátili sme sa, videl som ho s Dornou aj v dobe, keď už som bol naspäť. Potom sa stratil, ani neviem, kde je.
Môj najťažší pretek bol, keď sme šli 24-hodinovku v Las Vegas. To bolo hrozné, tam je cez deň strašne teplo a v noci zmrznú kanistre s vodou. Trať bola na letisku, v púšti, bolo to 20 km od LV. Tam sa celkovo jazdia vytrvalostné preteky často na letiskách, zrušených, s dobrým asfaltom. My sme potrebovali vyhrať, lebo to bolo finále seriálu a chceli sme byť šampióni Ameriky. V noci prišla piesková búrka. To si nevieš predstaviť, čo to je. Ostatné teamy zastavili, že to nejde, ale my nie. Šiel som po pamäti, lebo pod pieskom sa po každom kole strácala cesta, lietali aj ostnaté kríky, ako v starých kovbojkách. My sme boli jediní, ktorí sme nezastavili a po hodinovej búrke sme mali 17 kôl náskok. Jazda po piesku, to bolo strašné, pomaly, ale stále sme šli. Vyhrali sme, ale nikomu by som neprial ten vietor a prach. Bolo to všade, prach, ale nevzdali sme sa. No a boli sme celkovo šampióni. Seriál mal osem pretekov. Vtedy sme jazdili pre p. Lestra, mal 6 fabrík na liatinové kolesá, pneumatiky pre veteránov, veľmi zámožný, viac krát ma viezol na preteky vlastným lietadlom. Bol to môj najlepší sponzor, aj keď mi nedával peniaze, len materiál. Malo to glanc – oblečenie povinne vo farbách teamu, na pit-lane si musel byť v bielom, s tvojim označením teamu, nikto špinavý, opitý, neexistuje, hneď si bol bez licencie. Aj teamový minibike v depe mal tvoje číslo a zodpovedal si za všetkých v teame.
RM: – Konkurencia… bola ochota pomáhať súperovi?
Mrázek: Ochota medzi súpermi – áno, mnohokrát team pomohol teamu aj keď bol z priamej konkurencii. Medzi ľuďmi je tam rešpekt, síce je to ako všade o peniazoch /boli bohatšie a chudobnejšie teamy/, ale nebola závisť, ohováranie, habaďúry… neexistuje, na dráhe musíš ukázať čo vieš.
RM: – Viackrát si spomínal Daytonu. To boli možno jedny z mála informácií, ktoré sa v časopisoch sporadicky dostali aj k nám. Samozrejme troška predpojate s titulkami, ako „preteky dynosaurov“, prípadne pády /Barry Sheene na 750-ke Suzuki/, alebo Agostiniho účasť s komentárom… Čo pre teba znamenala Daytona?
Mrázek: Jazdil som tam viackrát, dokonca som vyhral aj Daytomu. Vyhrať v Daytone – to je pre pretekára ako vyhrať na olympiáde! Môj sponzor vymyslel, že tam pôjdem SBK, ale vravím, ja na to nemám motocykel. Nakoniec som tam raz vyhral a raz som skončil druhý. Sponzor – Tom Lester – keď končili s teamom v roku 1977, mi poslal dopis, v ktorom mi gratuloval s tým, že vedel, že môj motocykel rozhodne nie je najlepší, ale ja ako pilot som bol extra trieda, čo som v Daytone dokázal. A že ľutuje, že ako team končia a ďakuje mi. A že to nepíše nikomu, iba mne, lebo ma uznáva.
Prežil som aj jeden hrozivý pád na Daytone – to som šiel za Yamahu na 750-ke, jazdil na nej aj John Long, Johnny Cecotto. Mali sme problémy s gumami, podobne ako aj iné teamy. Boli sme sponzorovaní od Michelinu a ich technici kontaktovali fabriku, ktorá mala poslať v piatok alebo sobotu vyhovujúce gumy. Došli až v nedeľu ráno. Nevedeli sme, aké sú. Cecotto spálil spojku hneď na začiatku, John Long šiel asi 4-5 kôl a spadol /vlastne mali šťastie/, len ja som šiel ďalej. A mne zadná guma na klopenej časti okruhu na plnú šestku /vyše 300 km/h/ buchla. Prebudil som sa p 4 dni v nemocnici. Posledné, čo som si pamätal bolo, že som sa díval na inštrumenty zvrchu a vravím si, kurnik, veď ja som tie nástroje ešte takto nevidel, prečo sa dívam zhora? A prebudil som sa, sedel som uviazaný, nemal som na chrbte žiadnu kožu, ruky v kýbľoch s ľadom. On asfalt na Daytone je horší ako šmirgeľ, to pridávali drtené mušle do asfaltu pri stavbe trate, to je ako rašpľa.
Práve vtedy som sa stretol prvýkrát aj s Balážom. Za zvláštnych okolností, prišiel Peter, /bol tam s Talianmi/ sedím v depe na bedni čakajúc na vyváženie kolies a on sa pýtal mechanika, kde je Frank. Mechanik bol priamo z Francie, volal sa Jan, a ja som myslel, že je Holanďan, ale on sa nakoniec priznal, že je Čech a my sme klábosili iba anglicky. Potom sme sa skamošili. No a Baláž sa pýtal tohto technika, a ten na mňa anglicky: „máš tu nejakého kamaráta od vás“. Ja som sa čudoval, ako sa dostal do Ameriky? Nezabudnem, bol oblečený „európsky“, v jeansoch a tričku. Tak sme sa spoznali, potom mi vravel po rokoch, že bol za mnou aj v nemocnici, ale to som bol ešte v bezvedomí.
RM: – To bolo ale slávne obdobie slávnych pretekárov, z ktorých sa mnohí postupne preslávili aj v Európe, či už vo formuli 750 ccm alebo pollitroch…
Mrázek: Jazdil s nami, ako som spomínal, Johnny Cecotto. Bol iba krátko, potom šiel do Európy. Jazdil som aj jednu sezónu s Kennym Robertsom, ten vyhrával všetko, čo sa vyhrať dalo. Bol veľmi dobrý, mal aj absolútnu podporu od fabriky ako pilot č.1, to čo mal on, nemal k dispozícii nikto. Potom bol skvelý aj v Európe. Roky som jazdil s Garym Nixonom, Ivonom Duhamelom. Celkovo boli Američania vyjazdení, lebo u nás bol systém pretekov iný, vyjazdenosť na silných motorkách dávala náskok. Bola to celá skupina, čo sa presadila – prvý bol Steve Baker, potom Roberts, neskôr Rainey, Hennen, Mamola. Mamolu si pamätám, mal 17 rokov, jazdil 250-ku, sponzoroval ho Rainey. Raz v hoteli ohrňoval nos, niečo sa mu nepáčilo, bol také rozmaznané decko. Cecotto bol naopak správny chlapec, bezproblémový, taký happy. Poznal som aj Hayden-Family, to je už ale nová generácia, poznal som ich cez chlapcov z Európy. Jazdil tam aj Paul Smart, Angličan, veď na jeho motorke teraz pretekám /Triumph/, jazdil tam dva roky z mimoamerických aj Ginger Moloy, malý, ryšavý Novozélanďan.
Zaujímavá osoba bol Jim DiSalvo, pomáhal som mu niečo pri pretekoch v Európe, on je z Buffala, čo bolo od nás kúsok. Postavil som mu 500-ku, čo šla jak mraky, on mal peniaze z tiskárenskej firmy. Raz povedal poď, robíme cez Vianoce preteky na Floride. Pozval z tých lepších mňa, Garyho Nixona, John Longa, Freddieho Spencera, bolo to na Long Beach. Všetko platené, hotely, strava. Ale usporiadateľsky to bol debakel, Jimmy šiel pollitre, v sobotu strašne špatne spadol, jeho decká to chceli dotiahnuť ale nezvládli to. Stratil veľa peňazí, busines a dokonca aj dom /mal pôžičku na akciu, najatých ľudí, nám platil po 2000 dolárov a starostlivosť o nás pretekárov bola ako o prezidenta/.
RM: – Ďalším tvojim dlhoročným kamarátom ja pán Kanemoto. Ja som si najprv myslel aspoň podľa mena /aj výzoru/, že je Japonec…
Mrázek: Erv Kanemoto je Američan, po matke Mexikánec, vypadá ako Havajčan /úsmev/. Je to veľmi skromný človek, nebol lepší ladič ako on v pollitroch na dvojtakty. Neviem ani presne, kde sme sa prvý krát stretli… Keď som dostal Bakerovu motorku, vravím si, že by som potreboval takého ladiča, ako je Erv, lebo on robil práve pre Bakera, Nixona. Pri GP Kanady v Mosporte tam bol s Nixonom, slovo dalo slovo, skamarátili sme sa a ja mu raz vravím, že potrebujem spraviť valce. On – OK, pošli a urobím. Keď mi povedal cenu, skoro som spadol zo stoličky, tak málo chcel, ostatní pýtali aj 4-5x viac. On, veľký tunner, tak málo, a motorka šla na neuverenie. Ja mu vravím: „Erv, to ide jak z praku!“, on sa smial a ja sa pýtam: „ak budem potrebovať spraviť viac, urobíš?“ A on: „jasné! Ja ťa mám rád, že ty si starý medzi nimi a im ešte aj nakladáš“. No a na GP Kanady som v triede 750 ccm naháňal Garyho, ten šiel na trojvalci Kawasaki a ja na 4-valci Yamaha. Erv Garymu hovorí, toto je majster, vidíš?
Erv urobil nový rám pre Kawasaki a že ju má v Texase ísť Freddie Spencer. My sme tam šli na 6-valcovej Honde. Mal som na nej všetko urobené z fabriky, to malo zvuk ako formula. Spencer spadol na úplne novej motorke, krásna bola, ako vymaľovaná. Pýtal som sa Erva: „môžem si to vyfotiť?“ A on že nie, nesmiem, a ja že prečo? „Ja som hrozne poverčivý. Nechcem robiť fotky na novej motorke“. Bavíme sa a prišiel reportér a odfotil si ju. On začal kričať, že prečo, jak si to dovolil… reportér sa divil, že o čo ide, on smutne: „ja som Vám to nedovolil….a že už je to v prdeli, mám pokazený víkend“. Spencer na nej viedol, o hodný kus ale spadol a rozbil ju. Kanemoto to skomentoval: „vidíš, keby ju neofotil, nestane sa to!“, taký bol poverčivý. Neskôr sme sa stretávali aj v Brne, bol ladičom viacerých skvelých pilotov, ale v posledných rokoch sme sa už osobne nevideli, leda tak nejaký email.
Ale nemysli si, aj ja som poverčivý, celý život. Napríklad 13. v piatok nedvíham telefóny, nečítam emaily, nechodím von….
RM: – Spomínam si, že v dobách, keď sa u nás ešte o superbikoch veľmi nechyrovalo, ty si získal ako prvý Čechoslovák v Kanade body do seriálu MS?
Mrázek: Áno, to je pravda, na požičanej Ducati /hrdo ukázal foto na stene/, a tí chlapci boli z toho vyplašení. Všetko mladí jazdci, a keď stojíme vo fronte na prémiu, dívajú sa na mňa a ja starý dedek medzi nimi. Jeden Američan, Steve… /meno som zabudol/, hovorili sme mu Motormaund, mi hovoril: „ja som počul, že si crazy, ale že až natoľko crazy, to som nevedel“. Bol zo mňa na prášky, tak som mu dával zabrať. To bol rok tuším 1971-72, tak nejako.
RM: – A troška exotiky, jazdil si nielen v Kanade…
Mrázek: Bolo toho za tie roky strašne veľa. Výhoda Ameriky je v tom, že keď bolo v Kanade už zima, šli sme dolu na juh a vždy bolo kde pretekať. Ale zažil som aj exotické výjazdy, ktoré možno ani nespomínam čiste ako preteky, skôr ako nádherné a nezabudnuteľné zážitky.
Napríklad Kostarika –Bolo to cca v roku 1982, to si tam pripravili jednu akciu za rok na starom americkom letisku, pozvali Američanov, Kanaďanov, Kubáncov… ja som tam mal od Bakera Yamahu 370 ccm, šiel som s tým triedu 500, bola ľahučká, skvelá a bol som s ňou druhý. Bola to strašne chudobná krajina, to si nevieš ani predstaviť, napr. vstupenka na preteky bola pre domácich strašne drahá. Na letisku bola veľká drevená hala, tam bolo aj depo a vyhodnocovanie… tam sa aj tancovalo, až sa to celé trepalo. Ale tí ľudia tam pre tieto preteky neuveriteľne žili. Ale 80% z nich sa tam nemalo šancu legálne dostať, nemali na vstupné. Nám naopak platili usporiadatelia letenky, ubytovanie, všetko. Dostať sa na letisko bolo asi 2 km cez džungľu. Bolo k neuvereniu, koľko ľudí sa presekávalo mačetami, aby sa mohli zadarmo pozerať. Ale bola tam aj kovbojka… večer si ľahneš pod sieťku a žuuuch, stále niečo behalo po strope. A také niečo veľké… druhý deň som sa pýtal a že to sú jašterice, že tu sú ich stovky a chytajú hmyz. Ja som sa ale bál.
Ale stalo sa aj toto: my robíme na mašine, bola iba opretá o stenu – stojany sme si nebrali, aby sme boli čo najľahší – a tam bolo všetko otvorené, hrozné teplo, iba plot, stĺpiky. Robíme a zrazu sa dívam, takýto had! Normálne si lezie po stĺpe dolu. Ja som odtiaľ vyletel a usporiadateľ mi vraví, to nič, on vám nič neurobí. Ostali sme vyplašení a mňa nikto nevedel dostať k motocyklu, tak nám ho odtlačili na druhú stranu od plotu. Alebo papagáje, normálne exotika. Ale bolo to aj na iné užitočné, tam sa vôbec nepredávali motocykle. Dostal som veľa vizitiek, čo ľudia chceli motorky a dielce, tak som tam neskôr aj predával.
Jamajka – pristáli sme v Montego Bay a preteky sa šli v Kingstowne, to je na druhej strane ostrova. Sponzorovaní sme boli od kanadskej firmy Travel agency, ktorí lietali Kanada-Jamajka, že nás zoberú s motorkami a my sa musíme dostať na druhú stranu sami. Páčilo sa nám to, že aspoň spoznáme, ako tam je. A to by si skutočne neveril, ako chudobne sa tam žije. Jamajku si každý predstavuje ako turistický raj. To je iba na brehu, vo vnútrozemí ti naskočí husia koža, ako chudobne sa tam existuje a z čoho žijú. Prenajali sme si VW a cestovali sme. Cez dve pohoria, boli sme traja, motorky naložená až trčali von. Zastavili sme v jednej dedine, vlastne medzi chatrčami, štyri koly, vlnitý plech a to bol dom štvorčlennej rodiny. Strašný kontrast, keď vidíš reklamy na dovolenku na Jamajke a teraz tento kontrast vo vnútrozemí. To pretekanie ma doviedlo k tak rôznym veciam, ale aspoň som videl, ako žije svet. Aj preto rád jazdím :-/
Preteky skončili, samozrejme úspešne, a že ďalšie lietadlo letí s Montego Bay až za tri dni. OK, máme čas, pôjdeme k moru. Náš kamarát volal šéfovi do Montrealu a Toronta. Ten nám zariadil vstup a hosťovanie v jeho klube Hedonism – strašne drahom, priamo na pláži, biely piesok, nádherné more. Tam sme sa mali hlásiť u Mr. Granta. Tak sme valili naspäť a našli sme ten klub. No to bol kontrast, vyslovene pre bohatých, neplatilo sa tam peniazmi ale zubami zo žraloka, ale on nás uvítal, že my si ich kupovať nemusíme, že to je na firmu. Dostali sme vence týchto zubov a nastal raj…. bary, nosili nám drinky do bazénu, niečo nepredstaviteľné. Tak sme si to predĺžili na 10 dní a to bolo už vtedy drahé, 2200 dolárov na týždeň! Museli sme vybaliť, vystaviť tam v jedálni motorky s pohármi a boli sme ako národní hrdinovia.
Iné kafe bola Kuba – tam som mal strach ísť. To boli preteky motocyklových teamov Kanady a Kuby. Lenže vládol tam komunizmus, ale my sme sa priatelili s konzulom, ten že nemusíme sa báť…. ono to bolo ešte pred našim prevratom v Československu a bál som sa, aby ma nezbalili a neposlali domov do lochu.
RM: – Ako si sa dostal potom domov? Po toľkých rokoch.
Mrázek: to bolo ešte pre 89-tym rokom, otec bol starý, veľmi chorý, a tak som sa presúval medzi Kanadou a Brnom. Firma v Kanade mi bežala a pobyt tu som postupne predlžoval. Prispelo k tomu aj to, že sme sa dlho rozvádzali za dosť búrlivých okolností s Janou. Ona nemohla roky potom stráviť, že vlastne ten slávny som bol nakoniec ja.
Mal som dokonca sľúbený štart na starom Brne, myslím, že vtedy sa tam šla Európa a bola to rozlúčka s okruhom. Nakoniec mi to nedovolili, Čada mi povedal, že by to nevedel zdôvodniť, stále na mne trčala nálepka emigranta, aj po toľkých rokoch. Lúčenie bolo v hoteli Voroněž, bol som tam ale ani tam ma oficiálne nepredstavili. Nemohol som ísť ani čestné kolo na Felícii pri rozlúčke so starým okruhom, tak som si sadol na tribúnu a bolo mi z toho smutno. Mal som podanú prihlášku, mohol som ísť továrenskú Kawasaki, nebolo to fér. Mali mi to povedať priamo do očí a nie sľubovať. Ja poviem každému všetko na rovinu a potom mám aj kopu nepríjemností, ale iný nebudem. Tak som sa to v Kanade naučil, tam nikto nikomu neklame, a tu? Škoda komentovať.
RM: – Prvé preteky po návrate si mal kde, spomínaš si ešte?
Mrázek: Tak to sa zabudnúť nedá. V roku 1987 som bol v Piešťanoch, na letisku, iba pozerať. Peter Baláž ma uvidel, ako ideme s Hrdličkom, pustil nás dovnútra a vtedy som sa stretol s ostatnými chlapcami, bol tam Židlík, celá partia. Prišiel Staša, v nálade a chlapi sa chechtali, že či ma spozná. Sedel vedľa mňa 15 minút a on ma nespoznal! Niekto ho podpichol: „ani sa nepozdravíš s Frantom?“ „S kterým?“ /no zmenil som sa, mal som rozbitú tvár, operácie a vypadal som inak predtým ako teraz/…díva sa na mňa… „Ty si Franta Mrázků… Ježišmárja, teba komunisti sem pustili?“ No sranda, vždy takýto býval.
Neskôr sa šli veteráni, v Hořicích sme sa stretli s Balážom a on že príď do Piešťan. Ja že nemám motorku, on že nevadí, požičiam ti môjho Juniora. Tak som si požičal oblečenie, dal mi Juniora s „banánom“ a idem prvý tréning a myslel som, že sa mi to rozflákne. Už som mal 5-ku vytočenú 300 metrov. Mal tam strašne ľahký prevod… a ja že: „máš iné koliečko?“ „Nemám, tu je motorka a povoz sa.“ Tak som behal po chlapcoch, Tonda Pražák vravel, ja ho má na motorke. Tak som tak šiel s tým, čo bolo. Pretekal tam Sisto na Gilere, jazdil som mu za kolesom, došiel som tretí a on bol zo mňa trochu nervózny. Pýtal som sa, že či mi tú jeho štvorvalcovú Gileru nepredá, ale zavalil hroznú cenu… a mal pravdu, tak to letí vo svete. To boli moje prvé preteky v Európe po návrate.
Môjho Triumpha som mal kúpeného už v roku 1976, ale musel som ho schovávať. Začal som sa rozvádzať a moja po tej motorke šla, lebo vedela, že som za ňu dal 76 tisíc dolárov, pýtala sa po všetkých predajniach, kde je. Mal som ho 200 km od Toronta s tým, že keď sa spor ukľudní, zoberiem si ju. Chlapec, čo mi to schoval, bol na mototuristike v Amerike a… zabil sa. Môjho Triumpha dali z garáže do záhradného domčeka, po 5-6 rokoch som ho dostal šťastlivo naspäť ale v stave, že mi bolo do plaču. Stála dosť, ale to bola originálna „fabrika“, bral som ju z Daytony od Paula Smarta. Keď som ju dostal sem do Brna, to už som bol rozvedený. Medzi tým mi predala moja žena F1-Ducati /ja som jazdil 1000 „Mili“ Ducati – inak ja som mal srdce setupované na značku Ducati, a tá „mili“ bola po Jimmy Adamo, niekoľkonásobný majster Ameriky, tuneroval ju Rino Liony/. Mal som ešte Kawasaki 1000, tiež „fabrickú“…. šiel som domov s policajtmi, že si beriem motorky a oni tam neboli…. Vtedy som si uvedomil, že rýchlo rozvod ukončiť a odísť. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa vrátil späť. Druhý dôvod bol, že sme v Kanade predali dom, rozdelili si peniaze a nechcel som kupovať ďalší, ostal som teda doma v rodičovskom v Brne. Kúpil som si Yamahu 350-ku a po Fr. Šťastnom Jawu, 5-rychlostného banána fabrického.
RM: – Ja ťa ale už roky vidím s Jarkou, tvojou životnou oporou a družkou. A ako na vás vidieť, osud ti vyšiel tentoraz šťastne v ústrety.
Mrázek: Začal som pretekať a po nejakej dobe sme sa stretli. Je mi neskutočnou životnou oporou a pomocou, pri pretekoch, príprave motocyklov, proste so všetkým mi pomáha. Je to môj poklad.
RM: – Čiže presedlal si na oldtimery a vrátil si sa v niekoľkých prípadoch na trate, kde si pred viac ako 50 rokmi začínal. Lenže bodový záznam je zapísaný aj v majstrovstvách Československa. To si šiel s akou licenciou?
Mrázek: V tých mojich prechodných rokoch som štartoval ešte aj v Kanade a aj u nás doma. Inak to umiestnenie v našom federále som nejako moc ani neevidoval.
Bolo to 10. miesto v roku 1991 na úvodných pretekoch SBK v Brne. Ihneď ma to nejak myšlienkovo spojilo s premiérovým bodovaným miestom v rámci Majstrovstiev sveta SBK na Mosporte, obidva preteky na červenej Ducati s tradičným číslom 7.
Mrázek: Môj život teraz patrí oldtimerom. Niekedy mám problémy s tým, že môj Triumph 750 ccm je dosť ťažký, ale mám na ňom novú kývačku a tlmiče, lepšie sa ovláda. Vzhľadom k našim okruhom musím používať veľmi ľahké prevody, aby som vedel využiť výkon, je to rýchla a silná motorka.
RM: – Dobre, štartoval si aj u nás, v Novom Meste nad Váhom, v Boľkovciach, ale nedala ti pokoj ani atmosféra GP v Brne. To ako si sa dostal do BMW – pohára, ktorý sa jazdí ako doplnkový seriál popri pretekoch GP?
Mrázek: Michal Bursa ma nahovoril! No bola kovbojka, ale pôvodný zámer bol to, že najprv som mal ísť na Daytonu s BMW, ale „pražáci“ si to rozdelili medzi sebou, a tak som ostal v Brne. Vieš Daytona, to bolo silné lákadlo. Ale vravím si OK, bude Brno. Ja si sadnem na každú motorku. Mal som tam ale dosť veľký problém – radenie naľavo a mne nefunguje ľavý členok, nedosiahol som skoro na cestu, vysoké…. Keď som šiel na štart, dal som neutrál a že si dám prvý kvalt. Prišla zelená a ja stále stojím… nemohol som zaradiť jednotku, no nervák. Nakoniec som jazdil, niekde vzadu, ale nedostal som kolo, čo sa cení.
Nemám rád preteky na pravidelnosť. Ja som bol stvorený vyhrávať, ísť ako viem a sústreďovať sa na prejazdy kôl, to mi nesedí. Proste štart – a kto bude na bedni, to je čaro pretekov. Venoval som im celý život, veď od roku 1950 je to celkom slušná doba. Pocit pretekania v Kyjove, Hořicích, to je po tých desaťročiach úžasné. Aj keď v Hořicích ma vlani odmietli. Ešte toto je jedna vec, ktorú nepochopím a nie som schopný tolerovať. Pravidlá si tu uspôsobujú podľa seba, hlavne v oldtimeroch. Potom to berie niekedy elán.
Jarka: na pretekoch v Hradišti chodil Franta ešte s barlami. Prišli decká a chceli nálepky a plagáty a ja hovorím… počkajte, teraz ideme jazdiť. Franta sa obliekal, potom som mu pomohla nasadnúť na motorku, naštartovali sme a odišiel. A tí chlapci stáli s otvorenou pusou a že: „to ten starej dědek pôjde na motorke?“ A ja že: „áno, ten starej dedek!“ Skončil myslím tretí, a oni sa vrátili, že: „paní, to ten starej dědek teda jede.“ Alebo došiel jeden párik s tou istou otázkou a keď som im povedala, že áno, tak povedali: to musí byť ale cvok. :-///
Mrázek: No veď preto ma volali v Kanade Crazy Frank! Som jeden z tých bláznov, čo v piatok spadol, mám nohu v sadre, dal som si ju spraviť iba po koleno, aby som mohol na druhý deň ísť, s priviazanou nohou a vyhrať. Taký som vždy bol, neuveriteľne k sebe tvrdý.
Ale nemysli si, že to bola len radosť. Boli aj pády, moc pádov, a bolelo to. Tých som mal na jednu knižku! Mal som umelé členky, vybrali mi kĺb, dostával som ich z Nemecka a akosi mi ich organizmus nechcel prijať, tak znova operácie. Mal som v Kanade 72 operácií za temer 40 rokov, keby si videl moje snímky kostí….minimálne 9x zlomené kľučky….neviem dvihnúť ruky poriadne, poodtŕhané šľachy, nechal som si ich aj v Česku operovať, jednu mi spravili, ale druhú…šľachu už nemajú kam uchytiť skonštatoval doktor. Tak som sa pchal stále práškami proti bolesti, čiže aj takáto je stránka úspechu a slávy. Teraz neviem spať na chrbte – /mal som rozbitý nos/ a neviem dýchať, potom na bok, tak ma zase začne bolieť ďalšie, potom zmena polohy….
RM: – Ale aj tak ťa nič neodradí čakať na novú sezónu a znova sadnúť do sedla motocykla….
Mrázek: Nie, a je to sranda, keď idem hľadať sponzorov, ono udržovať Triumpha nie je vôbec lacná vec, a ja som dôchodca…. Idem za sponzormi a stalo sa mi, že sa na mňa pozerá a vraví: „sadnite si radšej do kresla a pozerajte TV“…a ja mu na to: „Vy máte možno 50 rokov, ale ste mŕtvy už teraz! Ja mám vyše 70 a žijem!“
A takto pekne sme debatili, prezerali krásne uložené a vytriedené forky, výsledky, výstrižky z novín. Boli to krásne dva dni u Frantu Mrázka a jeho životnej partnerky Jarky. Keď som sa lúčil, tak podotkol: „vzdyť já jsem ti vlastně ještě nic ani neřekl“. To sa ale asi ani nedá, za tie roky by to bolo na veľa dlhých večerov. Odchádzal som domov z Brna s hrejivým pocitom, a s pekným darčekom. Franta mi venoval knihu „A passion observed“ od George Jonasa. Je to nádherne spracovaný Mrázkov životopis, ktorý vyšiel pred rokmi v Kanade. Dostal som aj venovanie, a aké iné ako: VENOVAL „CRAZY FRANK“, meno, ktorým bol v Kanade známy.
Vybrané športové úspechy:
1 titul – Majster Československa 1962 trieda do 350 ccm
20 – násobný majster Kanady a 12 – násobný šampión USA v rôznych triedach
V roku 1976 – medzinárodný šampión Severoamerického kontinentu
Majster USA Endurance
1978 – Medzinárodný SBK pretekár roku v Severnej Amerike
Sumár – za roky 1950-2009 vyše 1900 štartov….
Víťazstvo v šampionátoch:
Open class Motocross – majster Kanady 1968, 1969
OPEN Production class – majster Kanady 1970, 1971, 1974
500 GP class amatér – majster USA 1972, 1973
Open GP trieda – majster Kanady 1973, 1974, 1976, 1979
GP class Unlimited – majster USA 1973, 1974, 1975
Production class Unlimited – majster USA 1973, 1974, 1975
Café class Unlimited – majster USA 1973, 1974
Nord Amerika SBK class – majster Ameriky 1979
500 ccm GP class – majster Kanady 1979, 1988
750 ccm GP class – majster Kanady 1979
SBK – majster Kanady 1981, 1982
Unlimited Class – majster Kanady 1988
750 ccm – majster USA 1988
Trieda BOOT – majster Kanady 1988, 1989, 1990
Rok 1976 – prvé miesto na GP Kanada
Rok 1977 – Daytona, jedno prvé a jedno druhé miesto
Rok 1980 – víťazstvá GP Kanada /750/, Kuba /250+350/, Jamaica /350/
Rok 1981 – víťazstvá GP Kuba /350/, Jamaica /500/
Od roku 1982-2007 – 184 krát prvé miesto v rôznych pretekoch u nás aj v Amerike
