Mal som 3,5 roka a brat Edo 5, keď nás otec naložil na nádrž svojho prvého Waltra a absolvovali sme s ním čestné kolo po tom, ako získal 3. miesto medzi seniormi v triede do 250 ccm v Piešťanoch.

Bolo to v roku 1950 na druhom Piešťanskom trojuholníku keď prvýkrát štartoval ako senior. Z toho všetkého som si zapamätal len ako motorka vrčala a ako utekal asfalt pod nami. Aj keď sme sa okolo tohto zaujímavého motocykla pohybovali, čistili ho, sedávali na ňom a hrali sa na závodníkov, jeho pôvod a úpravy, ktoré na ňom otec so svojim šikovným mechanikom Miškom Hornákom robili, ma začali zaujímať podstatne neskôr. Až keď som začal pripravovať fotografie pre knihu o otcovi a odskenoval ich do počítača z rozmeru 6×9 cm na formát cez celú obrazovku monitoru, zaujali ma rozličné detaily a začal som pátrať po jeho pôvode.

Edo Bertoli začal pretekať v roku 1948 a svoje prvé preteky v Trnave aj vyhral na Jawe 250 Pérak. Neskôr jazdil v dvoch triedach 250 i 350ccm na Ogare. Uvedomoval si však, že pre štart medzi seniormi by potreboval štvortaktný motocykel, ktorý sa javil perspektívnejší.
Pretekanie po II. svetovej vojne na motocykloch v Československu nebolo jednoduché, najmä z hľadiska strojovej základne. K dispozícii boli v obmedzenom množstve rôzne predvojnové Nortony (Vitvar, Sedlák, Ciffra, Bílý, Jurčo, Šťastný), Triumph (Hájek), DKW (Staša, Kostolányi, Ema a Václav Parusovci), Velocette ( Ejem, Sedlák), Guzzi (Kostoláni, Sedlák, Juhan, Vincent Staša), predvojnový Walter s rozvodom OHV, označený JAW (Mareš), ďalej Jap, Rudge, NSU, BMW a tiež samozrejme Jawy a ČZ.

Niektoré z týchto strojov boli preplňované a jazdili aj na alkoholové palivá, čo bolo dovolené len do roku 1951.
Situácia sa ďalej ešte viacej skomplikovala, keď organizácia „Dobrovolný svaz lidového motorizmu“ vydala nariadenie, podľa ktorého československí pretekári mali jazdiť na československých motocykloch.

Jednou z možností bolo postaviť motocykel s motorom Walter 250 OHC, ktorý zadal do výroby ihneď po vojne geniálny konštruktér Jaroslav Walter v počte 50 kusov. Jedným z výrobcov – amatérov, ktorý tieto motory montoval s rozličnými prevodovkami do rámov motocyklov Rudge, Jawa Pérak, Ogar, bol Jan Horák z Tachlovic, tiež motocyklový pretekár.
Edo Bertoli nakoniec zakúpil od Jana Lucáka v roku 1950 takýto motocykel vyrobený Janom Horákom s motorom Walter 250 OHC namontovaný v ráme Ogar s anglickou štvorstupňovou prevodovkou Albion. Na motocykli bola predná vidlica pérakovského typu aj s brzdami Horákovej konštrukcie vpredu 21“ koleso, zadné 19“ koleso bolo odpérované klzákmi.

Edo Bertoli absolvoval svoj prvý štart medzi seniormi v Piešťanoch v roku 1950 a na tomto stroji sa umiestnil na treťom mieste za Robertom Jankom a Richardom Janíčkom, ktorí tiež štartovali na Waltroch (na tých istých pretekoch štartoval vtedy aj Jan Lucák v kategóriách do 350 ccm i nad 350 ccm. O rok neskôr vyhral pardubickú Zlatú prilbu na plochej dráhe). Neskôr na ňom EB štartoval v Brne, v Olomouci na medzinárodnom Svatom kopečku a ďalších pretekoch.

V snahe zlepšiť jazdné vlastnosti tohto Waltra spolu so svojím, veľmi šikovným mechanikom Miškom Hornákom sa pustili do prestavby rámu podľa vzoru Gilery Saturno. Časť rámu sa im podarilo zohnať, ale bez jedinečnej zadnej kyvnej vidlice, s vodorovnými zapúzdrenými pružinami a mechanickými trecími tlmičmi, čo museli vyrobiť a prispôsobiť pružinám, ktoré mali k dispozícii (v zbierke Miška Horňáka som našiel aj jednu fotografiu Gilery Saturno San Remo s neznámym jazdcom, ktorá slúžila ako inšpiračný vzor).

Predná paralelogramová vidlica mala tiež trecie tlmiče. Predbežne ponechali pôvodné kolesá i s brzdami, ktoré však nemali dostatočnú účinnosť, a tak boli v nasledujúcom roku nahradené brzdami Guzzi. S takto prestavaným motocyklom dosiahol EB tiež niektoré cenné víťazstva. Keď som chcel brzdy Guzzi presnejšie určiť, nastal ďalší problém. Brzdy EB jednoznačne získal od Bořivoja Sedláka z Brna, o čom mám písomný doklad. Sedlák od Alexa Kostolániho kúpil Guzzi Dondolino 500 , ktorý svoju úspešnú kariéru zo zdravotných dôvodov ukončil (Kostoláni nebol továrenským jazdcom, ale jazdil s plnou podporou továrne Guzzi.
O predaji jeho motocykla Sedlákovi svedčí MUDr. Slavomír Mareš, tiež motocyklový pretekár a súčasník Kostolániho, v článku v časopise auto & moto VETERÁN, ale spomínali to často aj pamätníci).

Keďže som najprv o ďalších motocykloch Guzzi na území Československa nevedel, myslel som si, že brzdy sú z Kostolániho motocykla. Neskôr som fotografie Waltra EB a Guzzi Dondolino porovnal a zistil medzi brzdami rozdiely. Potom som objavil fotografiu Guzzi Gambalunga 500, odfotografovanú na III. Medzinárodnom Svatokopeckom okruhu, usporiadanom v roku 1949. Gambalunga patrila angličanovi Fergusovi Andersonovi a na fotografii ju drží jeho tunajší mechanik – pomocník M. Kuda (uvedené v časopise Motocykl ročník 1, číslo 8). Podľa tvaru a vetracích otvorov som zistil, že brzdy pochádzajú z motocykla Guzzi Gambalunga.

Po veľmi dlhej dobe sme sa stretli s Rolandom Kosnačom, ktorý žil po emigrácii od roku 1965 v Rakúsku a bol v kontakte s Bořivojom Sedlákom, ktorý emigroval do Rakúska tiež. Od Sedláka sa dozvedel, že sa stretol s Talianom Brunom Ruffom (majster sveta 1949 a 1951 /250, 1950/125) v Brne a získal od neho práve Guzzi Gambalungu, na ktorej aj jazdil (Roland Kosnač robil pôvodne mechanika Drahomírovi Lužovi z Bratislavy. Sám začínal jazdiť na dvojtaktnej Jawe 250. Z dôvodov politického prenasledovania jeho rodičov emigroval do Rakúska, kde aj neskoršie jazdil na rakúskych okruhoch na rôznych motocykloch. V Piešťanoch jazdil v kategórii Klasik na krásnom Nortone Manx 500, 4./1989).

Vývoj sa však nezastavil. Viacerí továrenskí jazdci zo Strakoníc už pretekali na motocykloch ČZ Walter s rámom vyrobeným v továrni ČZ. Ten už mal vpredu vidlicu s olejovými tlmičmi a brzdami ČZ Walter vlastnej konštrukcie. Vzadu mal ešte klzáky, ale už novšej konštrukcie. Časť týchto dielov sa podarilo EB zohnať, a tak došlo k ďalšej prestavbe. So svojim mechanikom Miškom Hornákom vyrezali z rámu ťažkú zadnú kývačku typu Gilera a vyrobili pomocnú konštrukciu na upevnenie klzákov. Vpredu vyrezali spodnú časť rámu a rozdvojili ho pre nové upevnenie pôvodného motoru Walter, ale už so štvorstupňovou prevodovkou Walter. Odstránili tiež paralelogramovú prednú vidlicu a nahradili ju i s brzdou ČZ- Walter. Kolesá mali rozmer 19“ a brzda ČZ-Walter bola i vzadu. Vymenili i niekoľko nádrží, pretože tie praskali.

S týmto motocyklom bol EB celkovo úspešný a jazdil s ním od roku 1953 (rovnaký rám vyrobili aj pre českého pretekára Vítězslava Pirkla, ktorý kúpil pôvodný Bartošov motocykel, ktorý bol zase kombináciou motoru Walter s prevodovkou Rudge v ráme Rudge. Tento motor s rozbitou prevodovkou Rudge dnes vlastní pán Petr Přikryl, ktorý mi poslal cennú fotografiu Vítězslava Pirkla na spomínanom motocykli s brzdami z Guzzi Gambalunga, ktoré pred tým používal EB.)

V ďalšej prestavbe potom nahradili EB a jeho mechanik klzáky klasickými tlmičmi. Znova bolo potrebné doplniť rám o držiaky tlmičov a kývačku, ako aj ďalšie detaily ako uchytenie stúpačiek a podobne.

S Waltrom v tejto podobe bol EB v roku 1954 veľmi úspešný a získal mnohé víťazstvá (Bratislava, Dubnica nad Váhom, Piešťany, Hodonín, Trnava, Žilina, Trenčín, Prešov, ako aj druhé miesta, keď s tým istým motocyklom štartoval v triede do 350 ccm. Úspechy pokračovali aj v nasledujúcom roku).

Po ukončení sezóny 1955 predal tento motocykel Jurajovi Moravitzovi zo Žiaru nad Hronom, ktorý na ňom jazdil tiež úspešne takmer do roku 1965, keď s manželkou emigrovali do Švajčiarska, kde po troch mesiacoch zomrel…

V snahe dopátrať sa, kde tento pozoruhodný motocykel skončil, som sa spojil aj s pani Moravitzovou a jej synom Georgom, ktorí dodnes žijú vo Švajčiarsku, ale bohužiaľ po viac ako 50-tich rokoch už o motocykli nič nevedia ani oni. EB dostal pridelený na sezónu 1956 od Zväzarmu ČZ 250 OHC, po niektorom z jazdcov ČZM alebo Dukly Praha. Jazdil na ňom do roku 1960. Tento motocykel predal istému zberateľovi do Rakúska, od ktorého ho získal naspäť Peter Baláž do svojej zbierky.

Text: Marian Bertoli
Foto: archív autora