100 rokov od narodenia Eda Bertoliho

Marián Bertoli

Edo Bertoli sa narodil 19.6.1921 v Piešťanoch v rodine talianskeho imigranta Giovanniho Bertoliho, ktorý založil na Považí viacero tehelní, medzi nimi aj tú Piešťanskú. Jeho piati synovia mali všetci záľubu v motorizme a tak mladý Edo sa priúčal u starších bratov.

Na tehelenskom dvore sa už vtedy pohybovali stroje ako Studebaker najstaršieho brata čí Rudge Whithworth alebo Ariel bratov mladších. Okrem iného Ediho priťahovalo aj lietanie a po vojne absolvoval letecký výcvik. Ku skúškam však pripustený z politických dôvodov nebol a bol mu vyslovený zákaz lietania. Z toho dôvodu sa rozhodol, že začne pretekať na motocykloch. Mal už 27 rokov, čo je tak o 20 viac, než sa začína dnes, ale využil prvú možnosť a hneď prvý pretek v Trnave vyhral na motocykli Jawa pérak 250ccm. Neskôr k používaným motocyklom pribudol rýchly Ogar 350ccm, nasledoval Walter 250 ccm. ktorého kúpil od Jána Lucáka a ktorý pochádzal z dielne Jana Horáka. Tento  Walter postupne prerábal so svojim schopným mechanikom Miškom Hornákom, podľa svojich predstáv a dostupných súčiastok. (Túto kapitolu som popísal v článku „Ako to volakedy chodilo alebo príbeh jednoho Waltra“. Aj s týmto amatérsky upravovanom motocykli bol úspešný a dosiahol na ňom nejedno víťazstvo. Veľmi si vážil víťazstvo v Karvinej v roku 1951, keď z 250-kou za silného dažďa porazil aj továrenských jazdcov na ČZ Waltroch 350 ccm.

Smutnou kapitolou bolo, že na základe jednania s talianskou továrňou Parilla a na základe dosahovaných výsledkov mu boli v roku 1952 zapožičané a na Slovensko dodané 2 kusy motocyklov Parilla Bialbero 250ccm, na ktorých však nedostal povolenie štartovať z dôvodov razenia nového hesla „Československí pretekári na Československých strojoch“. A tak rozhorčená a sklamaná továreň motocykle po roku z colného skladu vzala už čiastočne okradnuté naspäť do Talianska. V roku 1956 dostal otec od Zväzarmu pridelený ČZ Walter 250ccm, ktorý však už bol pomerne zastaralý, pretože Bartoš s Koštířom už jazdili na ČZ DOHC Monoblokoch. Takýto motocykel ČZ DOHC 350ccm kúpil až v roku 1960 od Františka Srnu a jazdil na ňom až prakticky do konca kariéry, s výnimkou sezóny 1966, keď mal František Srna zlomenú nohu po havárii v Kdyni a otca si vybral ako testovacieho jazdca a zapožičal mu najprv na Cenu Slovenska Jawu OHC 350ccm a neskôr Jawu Junior 250ccm jednovalcový dvojtakt, s ktorým jazdil celú sezónu tristopäťdesiatky a Srna na ňom skúšal priebežne rozličné úpravy. S týmto motocyklom otec bol 2. v Hlohovci, Cígli a v Žiline, vyhral v Novom Meste n/V, kde mal za súpera Františka Šťastného, ktorého prenasledoval a ten nakoniec vypadol pre poruchu zapaľovania na svojej dvojvalcovej dvojtaktnej Jawe so šúpatkovým rozvodom.

Na záver kariéry celkom husársky kúsok. Posledné preteky na motocykli išiel EB na Cene Slovenska 1968 ako rozlúčkový, improvizovane na zapožičanej Jawe od J. Hejmalu. Skončilo to však ľahkým pádom, pretože v kritickom momente si pomýlil rýchlostnú páku s nožnou brzdou, pretože boli na opačnej strane , ako bol celý život zvyknutý. V poslednej dobe nás potešilo, že jeden z otcových Waltrov sa podarilo od rakúskeho zberateľa získať majstrovi športu Petrovi Balážovi, ktorý ho príležitostne vystavuje. U neho je v tých najlepších rukách. Vyrobil k nemu aj výstavný panel, ktorý obsahuje niekoľko informácií o jazdcovi i motocykli.

Po rozlúčke s motocyklami otec dlho nevydržal nečinne sedieť a keď sa mu podarilo získať auto Škoda Rallye v úprave A2 pre cestné súťaže, vo svojich 50-tich rokoch začal novú kariéru automobilového pretekára. Po niekoľkých súťažiach a pretekoch do vrchu dosiahli ako posádka aj s Edom mladším dostatočný počet bodov na získanie licencie pre preteky na okruhoch. Kým Edo ml. získal možnosť jazdiť v novej Formuli Škoda, otec pokračoval v cestovných vozoch A2/1150 a navyše vo formuli F3. Medzi prvými pretekmi, ktoré otec absolvoval bola dvojhodinovka majstrovstva Európy cestovných vozov. V silne obsadenej medzinárodnej konkurencii a viacerými továrenskými tímami skončil vo svojej kategórii desiaty.  V nasledujúcich pretekoch v Havířove už jazdil aj na F3, kde obsadil 4. miesto.

V sezóne 1972 s v majstrovstve republiky v celkovej klasifikácii v kategórii A2/1150 umiestnil na 3. mieste čo bol za daných podmienok veľký úspech, vzhľadom na to, že prvé miesto obsadil továrenský jazdec Jaroslav Bobek a druhé miesto jazdec Metalexu Dalibor Janek. Sám Dalibor Janek, ktorý pôsobil aj ako motoristický novinár v Světě Motorů č. 51/72 uplynulú sezónu v A2/1150 zhodnotil takto: „pochopitelně dominuje tovární Škodovka řízená Jaroslavem Bobkem. Opravdu vzorně připravený, maximálně odlehčený vůz, který byl od poloviny sezóny obut do posledního typu závodních pneumatik bez vzorku, má i vynikající jízdní vlastnosti. Motory MTX šli výkonem nahoru, na tovární vůz to zatím pochopitelně nestačí. Třetí místo Bertoliho je zaslouženým výsledkem pečlivé přípravy vozu a solídních jezdeckých výkonů. Bertoli překvapil. Přesto že se po závodní dráze přehání už jeho syn, jede dobře. Stejně precízně, jako mněl dřív připravené motocykly, má dneska připravené i automobily.“

Otec mnoho majstrovských titulov nezískal. V motocykloch sa titul preborník začal udeľovať až v roku1960 a titul majstra Slovenska až od roku 1965, čo bolo na konci otcovej kariéry. Titul preborníka získal v roku 1962 v kategórii do  350 ccm a titul Majstra Slovenska v PAV v roku 1973 v kat. A2/1150 a 1974 v A5/3000. Majstra Slovenska v pretekoch na okruhoch získať nemohol, aj keď jazdil Majstrovstvo ČSSR sám, pretože tento titul sa neudeľoval.

Je ešte veľa príbehov, ktoré by som rád popísal, ale nie je na to dostatočný priestor. Už dodám len, že otec ukončil svoju kariéru v roku 1978. A ja sa pokúsim vysvetliť svoje prehlásenie , ktoré mám napísané v úvode FaceBooku: Keď je niekto synom pretekára, má svoju jedničku, nech by bolo majstrov sveta hocikoľko.  Teda nie že by som neuznával výkony majstrov sveta či majstrov športu, ale keď pre niekoho žijete, robíte, poznáte situáciu, viete už čo s daným strojom môže dosiahnuť, tŕpnete, či to všetko dopadne dobre, tak váš predmet záujmu je jednoznačne určený a nejaké On-line zážitky to ovplyvniť nemôžu!!!!! A ešte dodám, že ako jazdec nás otec nikdy nesklamal! Vždy sme videli jeho nasadenie a chápali možnosti, aké v danej situácii mal. Samozrejme sme vnímali aj výsledky otcových priateľov, ktorých sme poznali buď z dvora „našej  tehelne“ či z depa na pretekoch. Tiež sme im fandili a mnohým som aj vďačný za pomoc, ktorú mi ochotne poskytli pri úpravách motokárových motorov. Nezištne to robili Ferko Srna i Kročka, tiež Petr Baláž, ale aj Tomáš Smatlánek či veterán Imrich Ciffra.

Ešte musím dodať, že EB bol zakladajúcim členom AMK Piešťany , ktorý vznikol aj na základe oduševnenia fanúšikov z jeho prvých víťazstiev na území Slovenska i Česka. Bol aj pri zrode najväčších motocyklových i automobilových pretekov „Cene Slovenska“, ktorej riaditeľom bol najskôr jeho starší brat Ladislav a neskôr niekoľko rokov on sám.

Marián Bertoli

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.