V polovici 90. rokov sme aj na slovenských letiskových okruhoch obdivovali dvoch chlapcov z Českej republiky, ktorých výkony už vtedy dávali tušiť, že by to raz mohli dotiahnuť ďaleko v medzinárodnej konkurencii prestížnych šampionátov. Po rokoch totalitného režimu a pre našich pretekárov uzavretých hraníc sa v tomto čase konečne naskytla cesta možnosť zmerať si sily s medzinárodnou konkurenciou.

Práve spomenutí chlapci, bratia Jakub a Matěj Smržovci, boli tými, ktorí spolu s Jardom Hulešom razili túto cestu. Cestu plnú ťažkostí tentoraz v boji nie s režimom, ale finančnou náročnosťou tohto športu. S pomocou otca Martina, ktorý by sa pre svojich chlapcov aj rozkrájal, dokázali obaja postúpiť až do najvyšších seriálov, kde zožali mnoho úspechov. O rok mladší Matěj (1984) je dodnes úspešným jazdcom medzinárodného nemeckého šampionátu a na svojom konte má aj víťazstvo zo Svetového pohára v triede Superstock 1000, Jakub (1983) sa dostal ešte ďalej a po úspešných rokoch v Grand Prix 125 a 250 s množstvom umiestnení v prvej desiatke zažil svoju najväčšiu slávu v Majstrovstvách sveta Superbikov, kde vybojoval 5 umiestnení na pódiu (2x druhý a 3x tretí) a niekoľkokrát štartoval z pole position po víťazstvách v Superpole a v posledných rokoch jazdí mimoriadne populárny britský superbikový šampionát. Je veľmi obľúbený aj na Slovensku, keď navyše v roku 2008 pomohol slovenskému tímu Maco Racing k tretiemu miestu vo vytrvalostnom svetovom šampionáte Endurance na osemhodinovke v Katare, no v súčasnosti sa na podujatiach Fun Cup stará o záujemcov z radov motorkárov o ich výkonnostný rast. Práve Jakuba sme sa spýtali na jeho minulosť a súčasnosť v športe, ktorým preslávil Českú republiku ďaleko vo svete. Len pred pár dňami sa dohodol s tímom s tímom Smiths BMW a aj v roku 2016 ho teda uvidíme v britskom superbikovom šampionáte BSB.

Jakub, pamätáme si ťa z tvojich úplných začiatkov aj z našich slovenských letiskových okruhov na minibikoch, spomenieš si ešte na túto éru a môžeš dnes povedať čo všetko ti dali práve skúsenosti s malými motorkami v detstve?
Predsa len už je to 20 rokov, ale boli sme v malých motorkách priekopníci, do tej doby nič také nebolo. Myslím, že dnes majú deti na rozdiel od nás skvelé možnosti a navyše už je veľa skúseností, z ktorých sa dá čerpať.

Ty sám sa staráš o motocyklový dorast v Smrz Academy, aký je záujem zo strany českých detí o jazdenie o motorky a dokážeš tam už odhadnúť aj nejakých svojich nasledovníkov?
Smrz Academy funguje skvele a to predovšetkým vďaka otcovi, ktorý funguje ako šéftréner a skvelému kolektívu rodičov, ktorí sa do všetkého veľmi zapájajú, pracujú na motorkách a pomáhajú aj s chodom celej akadémie. Samozrejme je veľa ľudí, ktorí finančne pomáhajú chodu akadémie, z ktorých je najvýznamnejší Auktoklub ČR a Nadačný Fond Autoklubu. Myslím si, že sa nám celkom darí, máme okolo 15 detí, ktoré už sa objavujú v českom majstráku, čo je asi 90% celého majstráku. V tejto chvíli to ide povedať len ťažko, začiatok je vždy relatívne ľahký, ale rozhodujúci je potom prechod na väčšie motorky, finančné a technické zázemie a tí správni ľudia okolo. V tom sa ale tiež budeme našim zverencom snažiť pomôcť.

Máš za sebou skúsenosti zo svetových šampionátov 125, 250 cm3, či Superbikov, keď sa na to spätne pozrieš, ktoré z týchto motoriek v tebe zanechali najkrajšie spomienky?
Každá éra mala svoje pozitíva a negatíva. 125 a 250-ky sme poriadne nevedeli, ako to máme robiť, žiadny poriadny manažment, ale aj tak sa podarilo na horšej technike dosiahnuť niekoľko slušných výsledkov. Najradšej ale spomínam na triedu Superbike, čo je motorka, ktorá ma baví a páči sa mi na nej jazdiť. Samozrejme nie vždy šlo všetko podľa plánu a nebola snáď ani jedna sezóna, kedy by všetko fungovalo dobre. Ale to k tomu akosi patrí.

V roku 2001 si prekvapil svet umiestneniami v prvej desiatke hneď v prvej kompletnej sezóne v MS 125. Ako si to vnímal ty, veril si v tieto úspechy?
Popravde ani nie, pretože sme do MS v tíme pána Hanuša vstúpili ako malý tím, nikto poriadne nevedel čo má robiť, vtedy sme nemali žiadny datarecording, telemetriu, technika na pruženie. Ale bola to skvelá skúsenosť a v daných podmienkach aj dobré výsledky. Navyše ja som už v tej dobe patril medzi najvyšších a najťažších jazdcov.

Vo svetovom šampionáte Superbikov máš na svojom konte svoje najväčšie úspechy, pole positiony, pódiá v pretekoch, ktorý z nich si ceníš najviac?
Všetky dobré výsledky si vážim a asi ťažko vyzdvihnúť nejaký konkrétny. Skôr ma mrzí, že ich nebolo viac a rozhodne byť mohlo. Ale ako som sa už zmienil, nie vždy všetko fungovalo ako malo, niekoľko pretekov som mohol zájsť lepšie ja a boli aj nejaké dlhodobé problémy v tíme. Ale to k pretekom patrí!

Svoje prvé pódium vo svetovom šampionáte si vlastne získal pred 7 rokmi so slovenským tímom Maco Racing na 8-hodinovke v Katare. Vedel by si si predstaviť budúcnosť v tomto šampionáte?
Skúsil som si niekoľko vytrvalostných pretekov a bola to vždy skvelá skúsenosť a hlavne zážitok. Zatiaľ som ale o niečom takom nepremýšľal, uvidíme v budúcnosti.

V britskom šampionáte sa jazdí na okruhoch, ktoré sú veľmi podobné prírodným, ako to vnímaš ty ako jazdec, je to veľký rozdiel oproti tratiam z WSBK a je to naozaj nebezpečnejšie?
Určite tam nie je taká bezpečnosť ako na európskych okruhoch, ale skôr je to o tom, že tie okruhy sú veľmi ťažké, resp. je ťažké ísť tam rýchlo. A sú to okruhy, kde to nie je možné dohnať skúsenosťami. Tam sa mažú všetky rozdiely a jazdec, ktorý jazdil mnoho rokov svet je tam na rovnakej úrovni ako celkom neznámy jazdec z BSB. Na druhej strane to má ale svoje čaro a možno preto chodí na BSB toľko divákov.

Ktorý z britských okruhov máš najradšej a vlastne nielen britských, je niektorý, ku ktorému máš nejaký špeciálny vzťah?
V BSB mám samozrejme rád tie okruhy, ktoré sú viac európske, takže Assen, Brands Hatch, Silverstone, Snetterton, Donington a naopak veľmi bojujem s okruhmi ako je Oulton Park, Cadwell Park alebo Knockhill. Moc som tam toho nenajazdil a ani nikdy nemal možnosť testovať, takže potom na samotných pretekoch to je svojím spôsobom trápenie. Z tých okruhov mimo BSB mám rád Misano, Mugello, Phillip Island, Portimao a veľa ďalších.

Aký je to pocit letieť na Cadwell Park jumpe vo vzduchu, je to také efektné len na fotkách či na videu, alebo ťa šteklí žalúdok aj v skutočnosti? 🙂
Popravde to nie je práve príjemný pocit. V živote som na motokrose niečo najazdil, ale skákať na superbiku je trochu divný pocit. Navyše vo skutočnosti je to horšie, ako to vyzerá v televízii, skáče sa v náklone takmer proti zvodidlám, takže to vždy musí vyjsť, iná možnosť nie je 🙂 Ale keď sa to darí, je to pekný pocit.

Dá sa nejako porovnať atmosféra v depe medzi jazdcami BSB s atmosférou v MS Superbikov či MotoGP?
V MotoGP paddocku už som nebol dlho, ale vo WSBK už som si pripadal ako člen jednej veľkej rodiny a rovnako je tomu tak v BSB, tam panujú skvelé vzťahy medzi jazdcami aj tímami.

Tento rok si začal na Ducati, ale prišlo nepríjemné zranenie, ktoré ťa na čas vyradilo z hry. Bolo to práve v čase, kedy sa vám v tíme podarilo vychytať muchy a blýskalo sa na lepšie časy. Aký to bol pocit, keď sa na tvojej motorke objavil John Hopkins a v podstate „zlízal smotanu“?
Bolo to naozaj to najhoršie načasovanie. Mali sme nejaké problémy, predovšetkým so spojkou, s ktorou nebolo možné odštartovať. Keď už všetko bolo vyriešené, konečne sme mali dobré nastavenie, prišlo zranenie. A samozrejme po šiestich jazdách s nulou bodov na konte to bola tá najhoršia chvíľa.

Našťastie prišla možnosť štartovať na Yamahe a vyzeralo to tak, že ti hneď sadla. Dá sa povedať, že sa Yamahe nový model R1 podaril? Ako ho hodnotíš?
Bolo skvelé, že som nemusel do konca sezóny zostať sedieť doma na zadku. Mohol som ísť už skôr, ale neboli to tímy, kvôli ktorým by stálo za to zložito sa vymaňovať z rôznych zmlúv. Ponuka od Yamahy ale bola niečo iné a samozrejme som neváhal ani chvíľu. Bola to skvelá skúsenosť byť v takom tíme, len ma mrzí, že to bolo tak krátko a nebola možnosť predviesť maximum. Chvíľu trvalo, kým sa podarilo všetko správne nastaviť a prispôsobiť si motorku, ale bol tam celý čas progres a neustále som sa približoval špičke. Výsledky mohli byť rozhodne lepšie, ale ako som povedal, chvíľu trvalo, než sme na motorke všetko vychytali, aby som mohol ísť podľa predstáv kvalifikáciu, pretekársku vzdialenosť, vydržali gumy a mohol som dobre odštartovať. Čo sa týka motorky, tak tá fungovala parádne, aj keď je to skôr o tíme a jeho práci. R1 nemá žiadny veľký výkon a to je asi najväčšia nevýhoda. Ale má úžasný priebeh motora a podvozkovo fungovala úplne úžasne.

Slovenskí motorkári ťa poznajú z podujatí Fun Cup, kde sa staráš o jazdcov v Slovakia Racing Akadémii. Aké je to dávať svoje poznatky iným? Baví vôbec niečo také vo svete úspešného pretekára?
Je to niečo iné, ale baví ma to a predovšetkým ma to baví na Fun Cupu, kde sa zíde rôzna sorta ľudí, každý na inej úrovni a hlavne Peter Šurina a jeho tím ľudí odvádza skvelú prácu a je radosť byť tam s nimi. Popravde čím mám rýchlejšieho „žiaka“, tým je to väčšia zábava 🙂 Baví ma ale odovzdávať skúsenosti, na druhej strane nie je to vždy práca na jeden či dva dni, ako si ľudia myslia a nie je to len o tom zrýchliť sekundu alebo dve. Často je to o tom najskôr spomaliť, odstraňovať chyby a potom postupne bez tých chýb zrýchľovať. Ja kladiem dôraz predovšetkým na bezpečnosť. Potom až sa dá zrýchľovať, ak idete správne.

Čo vravíš na okruh Slovakia Ring? Môžeš ho v krátkosti zhodnotiť z pohľadu jazdca, ktorý pozná desiatky svetových tratí? Viem, že už pred pár rokmi si tu zajazdil čas na úrovni 2:04, čo však bolo len počas tréningu a oficiálne sa tu takéto časy jazdili až tento rok. Vieš odhadnúť aké časy by tu mohli jazdiť jazdci a stroje z WSBK?
Mám Slovakia Ring veľa rád a kedysi som tam testoval na Superbiku Ducati 1098, ešte v čase, keď tam bol po druhej zákrute horizont a to sa mi páčilo viac. Vtedy som tam jazdil 2:04, ale s motorom, ktorý už bol po smrti a vo veľkých horúčavách. Myslím, že WSBK by v dnešnej dobe išli určite okolo dvoch minút.

S bratom Matějom vás vekovo delia necelé dva roky, obaja ste dosiahli úspechy na medzinárodnej scéne. Tvoje sme spomenuli, Mates má na svojom konte víťazstvá či už zo svetového pohára litrových stockov, alebo v nemeckom IDM. Viem, že spolu vychádzate výborne, ale priznaj, ako tomu bolo v minulosti, boli ste viac bratmi, alebo súpermi? 🙂
Nikdy sme neboli súperovi a ani sme sa často na trati nestretávali. Vždy ťaháme za jeden povraz, vzájomne si pomáhame, trénujeme spoločne a úspech či neúspech toho druhého je rovnako tak spoločný. Každý krok či rozhodnutie v kariére konzultujeme, ale každý si svoje angažmán riešime sám. Niekde som čítal o tom, ako mi Matěj robí managera, čo je tá najväčšia kravina. Jediný krok, ktorý mal na svedomí, bol koniec s tímom Liberty, čo ale bola záchrana, pretože do ciest na preteky sme strkali vlastné peniaze, ale záväzky zo strany tímu a výplaty nikde, čo už sa ďalej robiť nedalo. Navyše už ani v tíme nefungovalo nič ako malo, vzhľadom na to, že nebol materiál, mechanici neboli zaplatení a tak ďalej. Ako už som spomenul na začiatku rozhovoru, v pretekoch veľmi často nejde nič podľa predstáv, ale vždy sa cez to nejako preklenieme a makáme ďalej! Každý problém je pre mňa motiváciou.

Raz príde čas, kedy, ako sa vraví, zavesíš prilbu na klinec, asi by bola hlúposť myslieť si, že by si zanevrel na motorky… 🙂
Rozhodne by sme chceli s bratom zostať u motoriek, ideálne mať vlastný tím a v ňom vychovávať českých či slovenských jazdcov a odovzdávať naše skúsenosti ďalej. Mňa osobne baví technika a podvozok a v tom by som sa niekedy chcel angažovať, nech v našom tíme, či niekde inde. Ale snáď to ešte chvíľu pôjde a budú tímy, ktoré mňa aj brata budú chcieť zamestnávať a bude sa výsledkovo dariť.

V tom vám obom samozrejme budeme držať palce! Vďaka za rozhovor.

Text: Richard Karnok
Foto: Fans of SMRZ, Dave Yeomans a Bonnie Lane