ROZHOVOR – Český motocyklový pretekár Petr Bičiště má tento rok náročnú sezónu. Okrem pretekov na prírodných okruhoch, kde jazdí seriál IRRC a všetky domáce podujatia, je totiž tento rok aj členom tímu GERT56 vo vytrvalostných majstrovstvách sveta a navyše sa nedávno premiérovo a úspešne predstavil aj na slávnom podujatí North West 200 v Írsku.

Nabitý program však tomuto pretekárovi očividne nerobí problém, navyše má pre svoj šport veľkú oporu vo svojej slovenskej manželke Zuzke, ktorá mu nedávno priviedla na svet dcéru Stelku. Po pretekoch v Hořiciach sme boli zvedaví na jeho dojmy z tohto podujatia, no Petr nám toho prezradil oveľa viac.

Petr, do Hoříc si po North Weste a holandskom Osse prichádzal s riadnou dávkou kilometrov, či už na motorke alebo pri cestovaní. Nepociťoval si z toho únavu?
Ak sú nejaké dva-tri dni voľna, tak to ide. Hoci aj tie dni strávim chystaním motoriek, takže práce je stále dosť. V Hořiciach to už teda bolo v pohode, celkom „záhul“ to ale bol predtým, keď som odjazdil North West, cez noc sme ani nespali, šli sme na letisko, preleteli sme do Holandska, došli sme do Oss, vybalil som si veci a šiel som do tréningu 🙂 Vtedy som bol naozaj tak trochu unavený… Keď sú ale po pretekoch tie dva či tri dni voľna a ja môžem byť s mojimi dievčatami, tak je to v pohode.

S akými ambíciami si prichádzal do Hoříc?
Bol som vybláznený ešte z North Westu, potom sa nám darilo aj v Oss, takže som bol doslova nadržaný a až som si uvedomoval, že som riadne premotivovaný. Musel som sa stále duševne krotiť, aby z toho nakoniec nebol nejaký prúser. Na jednej strane myslíš na dievčatá doma, na druhej si uvedomuješ, že máš mnoho natrénované a najazdené a chceš ukázať čo najlepší výsledok. A bolo to na mne asi aj vidieť, lebo sponzor aj mechanik mi vraveli, nech si to hlavne užijem a aby som neblbol. V sponzorovi mám v tomto veľkú oporu, nikdy ma netlačí do nejakých výsledkov, na prvé miesto kladie bezpečnosť, skôr mi vraví nech si to užívam a hlavne nech sa v poriadku vrátim, aby… (tajné znamenie) 🙂

Takže v sponzorovi sa môžeš spoľahnúť nielen na materiálne zabezpečenie, ale aj morálnu podporu 🙂
Je to tak, navyše som práve firmám SAFMETAL a WEPOL vďačný za to, že môžem byť tam kde som. Takisto veľkú pomoc mám od firmy MOTOR POWER 81 pod vedením Jirku Látra, ktorý nám robí podvozky a aj hlavného mechanika.

Ako v Hořiciach prebiehali tréningy?
Už v prvom tréningu to bolo v pohode, užíval som si to, akurát som sa pristihol, že som zabudol brzdiť do zákrut. Na North Weste ideš po 4-kilometrovej rovinke a v Hořiciach, len som sa rozbehol a zrazu si vravím, no, tu už by sa asi malo brzdiť 🙂 Ale behom troch kôl som si tie brzdné body zasa našiel a v úplnej pohode som zajazdil čas 2:19, s ktorým som bol na druhom mieste. Cítil som sa parádne a pred druhým tréningom som si bol istý, že dám ešte niečo z času dole a zlé miesto z toho určite nebude. Doladili sme podvozok a šli sme do toho. Tam som ale dlho videl čas 2:19, tak som si povedal, že by bolo načase trošku za to zatiahnuť. Cítil som, že mi celkom nejdú dve pasáže, tak som si dal na to pozor a potom mi už mechanik ukazoval prvé miesto a čas 2:18,2. Potom som to stiahol ešte na 2:17,9 a bol som v tom tréningu na prvom mieste, ale vedel som, že Didier šiel v prvom tréningu 2:17,7, tak na Pole Position mi to stále stačiť nebude. Zostávali ešte tri kolá do cieľa, tak som chcel ešte na Pole zaútočiť, ale priplietol a mi tam jeden jazdec o kolo, druhý jazdec o kolo a bolo to fuč. Nevadí, zostávajú ešte dve kolá, povedal som si, ale hneď v tom ďalšom som stretol ďalších päť ľudí. Nechal som si teda do posledného kola pred sebou miesto, už som nikoho nevidel, tak som do toho šliapol, ale aj tak som nakoniec stretol ďalších štyroch jazdcov a bolo vybavené… Samozrejme aj druhé miesto bolo výborné, navyše v tíme panovala v sobotu večer skvelá nálada, veď Didier, môj tímový kolega bol prvý. Takže sme už len špekulovali ako ísť v nedeľu ešte rýchlejšie…

Mali ste pred pretekmi určenú nejakú tímovú réžiu, neobával sa sponzor, že sa vy dvaja pobijete o prvenstvo a nakoniec skončíte v kotrmelcoch? 🙂
Vôbec nie! Myslím si, že ako Didier tak aj ja to máme už v sebe dané, že sa nemôžeme navzájom ohroziť a či už bude prvý on alebo ja, tak určite by sme do seba nešli za každú cenu na lakte… Navyše stále je to príroďák a nie okruh.

Počas pretekov si jazdil za Didierom, boli miesta, kde si vedel, že by si to naňho mohol skúsiť, alebo si radšej neplánoval risknúť to?
Ja som bol už pred pretekmi rozhodnutý, že odštartujem na prvom mieste a že tak skúsim Didierovi rozhodiť rytmus. Ale štart sa mi vôbec nepodaril, odchádzal som tretí a až dole k námestiu som sa dostal na druhé. A za ten čas mi Didier ušiel o nejakých 60 metrov a keďže ten rytmus nemal rozhádzaný, tak mi za prvé dve kolá uletel asi o tri sekundy a stále to zvyšoval, že som ho potom už ani nevidel. Tak som si povedal, že si pôjdem to svoje, pekne vyrovnane, ale asi v polovici pretekov som zbadal, že ho začínam sťahovať, tak som si držal svoje tempo, sústredenosť, presnosť na brzdy, pokoj v zákrutách a potom sa navyše začali motať kolári, jeho náskok sa zmenšoval, tri sekundy, dve a do posledného kola bol medzi nami rozdiel už len 0,8 sekundy a bol som rozhodnutý ísť pred neho. V tom poslednom kole sme ale stretli troch či štyroch jazdcov, ja som mal smolu na výjazde z Borku dole do mesta, celé to rýchle esíčko a výjazd z neho bol predo mnou pomalý jazdec, takže som tam musel aj podradiť a stratil som minimálne sekundu. Aj tak som sa dokázal na Didiera ešte doťahovať, no pri nájazde do lesa, kde jazdíme asi 180, som narazil na „výletníka“, ktorý tam šiel asi 120, žiadne reakcie na modré vlajky, takže som sa za ním vyviezol ďalších 400 metrov… Bola z toho ďalšia strata a Didiera som už nedokázal ohroziť a v cieli som bol o 1,5 sekundy neskôr ako on. Ale aj tak som s výsledkom samozrejme spokojný.

Určite spokojný a určite bola v tíme z prvých dvoch miest veľká radosť, ale predsa, nemrzelo ťa, že ti to nevyšlo na to prvé miesto?
Strašne! Strašne ma to mrzelo… A pri väčšom riziku pri obiehaní tých pomalších jazdcov by to možno vyšlo. Ale to riziko, tesného obiehania, kedy môžem o súperov škrtnúť, je vysoké a na prírodnom okruhu to za to rozhodne nestojí. Takže hlavne som rád, že sa nikomu nič nestalo, že všetci prišli v poriadku a to umiestnenie je vlastne taká čerešnička na torte a aj keď to človeka trošku mrzí, tak si povie, že sezóna je ešte dlhá 🙂

Na pretekoch v Hořiciach bola po prvýkrát okrem manželky Zuzky aj tvoja malá dcérka, ako si to prežíval?
No pýtal som sa sám seba, či ma to nebude brzdiť, ale potešil som sa s ňou, ukázali sme ju ostatným, povozil som si kočík, potom mi Zuzka povedala, že mi budú s malinkou fandiť, tak som si povedal, idem do toho, nech im neurobím hanbu 🙂 No a keď som prišiel do cieľa a uvidel som ich, tak som mal slzy v očiach a bol som na ne obe veľmi hrdý, že to tam so mnou znášali. Byť s mojimi dievčatami je to vždy relax a nabitie energiou.

Najbližšie ťa čaká druhé podujatie vytrvalostných majstrovstiev sveta, 12-hodinovka v portugalskom Portimau. Ty si jazdecky vyrastal na prírodných okruhoch, no na prvom podujatí Endurance si šiel prvýkrát v Le Mans. Ako vnímaš špeciálne okruhy, nie je to pre teba všetko až príliš široké? 🙂
Na širokú trať si človek zvykne, keď začne jazdiť rýchlo v Brne. Tam som si ja tento rok urobil osobný rekord a už tam úplne pomaly nejazdím a v pohode to bolo aj v Le Mans. Nejaký extra problém s novými okruhmi nemám. Najdôležitejšie je správne si to poskladať v hlave, povenovať sa teda tomu aj po tréningu. V Portimau som mal najprv pocit, že sa niekto zbláznil, ale stačili tri 20-minútovky a začalo sa mi to veľmi páčiť, a hneď počas jedného dňa šli aj časy rýchlo nadol. Ale, ako si spomenul, je pravda, že mám nevýhodu v tom, že som začínal na príroďákoch a tie motodrómy nemám až také zažité. V Hořiciach si dávaš stále pozor pred pádom, nemôžeš ísť celkom na hrane, zatiaľ čo chalani začínajúci na motodrómoch práve tú hranu hľadajú. Takže ja idem tú jazdeckú abecedu tak trochu odzadu, učím sa to, čo som už mal vedieť, ale našťastie to má svoj efekt a zatiaľ sa stále zlepšujem.

Okrem spomenutých motodrómov si mal tento rok premiéru na North Weste, ako získavaš informácie o nových okruhoch? Využívaš napríklad nejaké videohry, či onboard zábery na internete?
Nikdy som nebol milovníkom videohier, to si skôr naozaj pozriem to onboard video. Napríklad aj teraz pred North Westom, ale to si pozrieš 4-5 kôl, no prestane ťa to potom baviť, pretože aj tak je tá realita úplne iná. Nevidíš kopce, horizonty, hrbole, takže najviac sa naučíš až na mieste.

Po vytrvalostnom Portimau na teba čaká obhajoba víťazstva u nás v Kopčanoch…
No to by som bol veľmi rád, keby sa to podarilo, ale nechcem hovoriť hop, pokiaľ som nepreskočil 🙂 Vždy nerád odpovedám na otázky aké mám ciele, ambície. Na každej trati je množstvo súperov, ktorí chcú vyhrať a to, že som napríklad bol rýchly v Hořiciach neznamená, že automaticky vyhrám v Kopčanoch. Ale zase ti nebudem hovoriť, že vyhrať nechcem 🙂 Urobím pre to úplne všetko.

Petr, vďaka za rozhovor, držím palce do Portimaa a teším sa na stretnutie v Kopčanoch.

Zhováral sa Richard Karnok
Foto: Karel Šoukal