Keď sme v roku 2008 na letisku v Trenčíne organizovali podujatia Race for fun!, všímal som si niekoľko výnimočných jazdcov, ktorých dovtedy na pretekoch nikto nepoznal. Ich jazda bola neprehliadnuteľná a mňa teší, že sa s nimi na okruhoch stretávam dodnes. Jednou z najvýraznejších osobností z Trenčína a v súčasnosti už jeden z najlepších road racingových pretekárov Českej republiky je Petr Bičiště, ktorý má navyše k Slovensku blízko nielen vďaka trenčianskym pretekom.

Petr, ktorého road racingoví fanúšikovia a súperi poznajú aj pod prezývkou „Kimura“, má totiž nielen slovenskú manželku, ale na Slovensku vybojoval aj svoje prvé víťazstvo na prírodných okruhoch. V nasledujúcom rozhovore sa o tomto pretekárovi, ktorý zbieral úspechy nielen na domácich tratiach ale aj v medzinárodnom seriáli IRRC, dozviete oveľa viac, pričom vám prezradí aj niečo zo svojich plánov pre sezónu 2016.

Peťo, ako si získal vzťah k motorkám?
V roku 1989 začal môj otec jazdiť preteky šprintov, známe aj ako dragstery. A keďže ja som mal vtedy nejakých päť rokov, tak som s ním samozrejme na tie preteky chodil, motal som sa po depe a vlastne tak vznikol môj vzťah k motorkám. Motorky milujem odmalička.

Takže si určite už ako dieťa mal aj nejakú svoju motorku…
Keďže otec bolo do toho blázon, tak ja som na Pionieri jazdil okolo domu už od štyroch rokov. Mal som z toho vždy veľkú radosť a nikdy ma tým pádom ani nezaujímal bicykel.

Ako si sa potom dostal k motocyklovým pretekom?
Keď som mal jedenásť rokov, tak už som mal päťdesiatku pripravenú na preteky šprintov, s ktorou som odjazdil tri sezóny, no potom ma to už prestalo baviť, keďže to nemalo výkon a začal som pozerať po otcovom stroji. Mal Jawu Eso 600-vku, ale  chcel pretekať ďalej, a tak ma k tomu nepustil. Robil som mu teda mechanika a občas som sa na nejakých exhibíciách na tom aj zviezol. Mojím snom ale vždy boli preteky na okruhoch, no neboli na to peniaze.

Prečo si túžil práve po okruhoch?
Odpoveď je jednoduchá, bývame dvadsať kilometrov od Hořic, takže tam sme ako diváci nikdy nechýbali a rovnako aj v Dymokuroch, ktoré máme tiež od domu rovnako blízko. Takže dvakrát za rok som to mal priamo doma a bol som z toho úplne vedľa.

Kedy si si potom začal plniť svoj sen o okruhovom pretekaní?
To bolo v roku 2008, pričom predtým som dva roky jazdil len bežne v cestnej premávke. To som mal svoju prvú motorku. Začal som chodiť do práce a keďže som stále nemal peniaze na motorku, tak som prosil mamu, aby mi požičala, čo ona odmietla s tým, že na motorku od nej peniaze nedostanem v žiadnom prípade. Na parcelu, či na niečo normálne nie je problém, ale na motorku nie! Tak znela jej odpoveď, a tak som poprosil kamarátov, vzal som si aj malú pôžičku a takto na dlh som si kúpil prvú motorku…

… čo to bolo?
SV-čko 650 dvojvalec. S tým som jazdil rok a pol ako kaskadér. Väčšinou som päťkrát do týždňa trénoval na letisku a z toho štyrikrát som to natiahol až do Hořic na okruh 🙂 No a potom mi to už prišlo ako dosť nebezpečné v cestnej premávke, a tak som sa rozhodol pre preteky, teda splniť si svoj sen, aspoň raz štartovať v Hořiciach. Keďže som stále nemal peniaze, tak som predal čo som mal doma a rozhodol som sa kúpiť čo najlacnejšiu motorku. Bolo mi jedno či šestku alebo litra. Obišiel som asi 30 nádejných sponzorov, vyzbieral som 65 tisíc korún, sadol som za internet, našiel som a kúpil za 55 tisíc najlacnejší „závoďák“, litrovú GSXR 2001-ku a za ostatné som kúpil oblečenie na preteky 🙂 Tú motorku som mal doma v stredu a o dva dni neskôr som už absolvoval svoj prvý pretekársky víkend na okruhu s motorkou, na ktorej som predtým nikdy nesedel.

Kde to bolo?
Samozrejme v Hořiciach 🙂

A pokiaľ si dobre pamätám, tak hneď potom sme ťa videli u nás na trenčianskom letisku na podujatí Race for fun!
Áno. V tom roku som v Trenčíne štartoval dvakrát. Raz sa tam preteky pre dážď zrušili a odjazdili sa len tréningy a raz som skončil štvrtý a bol som hrozne naštvaný, že ma porazil nejaký starý „páprda“. Keď som sa ale šiel pozrieť kto to bol, tak som zistil, že je to Marián Troliga 🙂 Tak som sa zase veľmi rýchlo upokojil 🙂 Ale pamätám si, že už tam som si vravel, že tie výsledky nie sú až také zlé na to, že idem prvú sezónu a dovtedy som ani nevedel koľká bije. Každopádne som si to v Trenčíne veľmi užíval, boli to výborné podujatia, ktoré sme my pretekári mali veľmi radi. Myslím, že 99 percent z nás by tam chcelo štartovať znova.

Ťahalo ťa to teda vždy viac k road racingu, alebo si si vyskúšal aj motodrómy?
Vyskúšal som si predtým v rámci voľných jázd Brno, potom v rámci ERES Racing Cupu dvakrát aj Pannonia-ring. Keď sa ale po dvoch desaťročiach obnovili preteky o Zlatý kahanec, tak som skončil štvrtý či piaty, ale bolo to o držku, keď mi štyri kolá pred cieľom odpadla stúpačka a sedlo, ale aj tak som to dokončil. Bolo by mi ľúto odstúpiť z takého miesta. Okruh v Těrlicku sa mi veľmi zapáčil, je rýchly a krásny, no a popri tom, keď som videl koľko peňazí stojí Alpe Adria, na ktorú by som nemal, tak moje rozhodnutie bolo jednoznačné v prospech prírodných okruhov. Už len čo sa týka pneumatík, kde by som na Alpe Adiu potreboval stále nové a na road racing mi stačili na dlhší čas aj ojazdené. Takže som sa inde ani nehrnul. A hoci som zo začiatku nejaké skvelé výsledky ani nerobil, priťahovala ma aj tá neopakovateľná atmosféra prírodných okruhov aj s tým množstvom nadšených divákov…

Postupne si ale šiel smerom nahor aj vo výsledkoch, pričom tento rok si dosiahol svoje prvé road racingové víťazstvo, a to navyše u nás v Kopčanoch. Čo vravíš na kopčiansky okruh, často sa vraví o tom, že nie je práve vhodný pre motocykle s litrovým obsahom, keďže je to trať navyše užšia…
Kopčany? Keď ich porovnám s niektorými okruhmi zo seriálu IRRC, napríklad v Holandsku či Belgicku, tak Kopčany sú úplná diaľnica. Takže tu vôbec žiadny problém nevidím. Trať je trošku rozbitá, ale podmienky sú pre každého rovnaké, takže rozhodne nie je problém s tým, aby tu tisícky štartovali.

Jazdil si prírodné okruhy na 125-ke, na šestke, na litri, je jazda na litri nebezpečnejšia ako na šesťstovke?
Keď sa pozrieš na časy oboch tried, tak vidíš, že sú dosť podobné, niekde, majú šestky časy dokonca rýchlejšie. Ono aj na tej 125-ke nejdeš síce na rovinke 270, ale v zákrutách nie si ani veľmi pomalší. Iste, je rozdiel brzdiť z takých vysokých rýchlostí, ale myslím si, že už ani ani tom road racingu nie je žiadny amatér, ktorý by nevedel čo si môže dovoliť. Ja som to vždy bral napríklad tak, že šesťstovka je síce poslušnejšia, ale musí sa s tým ísť o veľa väčšia „kudla“ ako s litrom. Ten sa viac rozbehne, ale musí sa skôr brzdiť. A s tým musí každý počítať. Napríklad v Írsku sa nebavia o tom či niekde môžu jazdiť litre alebo nie, tam proste jazdia všade a nikto to nerieši. Nikdy som ani nepochopil, prečo sa v Kyjove nemohli jazdiť litre, keď tam jazdili šesťstovky.

Keď sa ťa spýtam na najsilnejší zážitok z pretekov, bude to asi prvé pódium, ktoré si tento rok získal tretím miestom v Hořiciach…
Určite, v Hořiciach byť na pódiu je obrovský úspech, navyše pred očami kamarátov a rodiny, druhá vec je ale prvé víťazstvo. Znamená to zlatý veniec, máme ho tu práve pred sebou, je to predsa len krajšia vec ako ten zelený, ale hořická domáca trať je najtechnickejšia, a to nielen v rámci českého seriálu ale aj celého IRRC, a odtiaľ si priniesť veniec je proste úžasné.

Podľa toho čo hovoríš, je asi zbytočné pýtať sa ťa na najobľúbenejší okruh…
Samozrejme, sú to Hořice.

Načriem trošku aj do tvojho súkromia, ako sa jazdec z Českej republiky dostane k slovenskej manželke? 🙂
🙂 Bol som sa raz pozrieť do Rakúska, či by som tam nenašiel nejakú prácu, no a ona tam práve pracovala 🙂

Takže Čech našiel Slovensku v Rakúsku 🙂 Znamená to teda, že Zuzka nie je nejaká „fanynka“ z okruhu, ktorú ohúril svojou jazdou motorkár až natoľko, že by sa zaňho vydala 🙂 Vedela do čoho ide manželstvom s road racingovým motocyklovým pretekárom?
Ja si myslím, že áno 🙂

A bola na pretekoch už pred svadbou, alebo si ju tam vzal radšej až potom? 🙂
Už predtým, od začiatku so mnou na preteky chodila.

Samozrejme, je vidieť, že je tvojou veľkou fanúšičkou a oporou, na rozdiel od teba som ju mohol na vlastné oči vidieť pri trati keď si si šiel po prvé víťazstvo a bol to krásny zážitok ako celé preteky prežívala, myslíš, že nemá strach?
Určite má, ale ja som jej povedal hneď na začiatku: nesmieš dávať najavo strach, lebo ja z toho budem psychicky vedľa 🙂 No a teraz mi už dáva na štarte jasné pokyny: milujem ťa, jazdi opatrne a nepokaz štart 🙂 Ale myslím si, že sa určite bojí a je to normálne, divné by bolo, keby to bolo naopak.

Na začiatku uplynulej sezóny si sa dostal k dobrej technike, určite máš komu za to poďakovať…
Moja obrovská vďaka patrí firmám Wepol a Safmetal a pánovi Luďkovi Weagovi, ktorému vďačím za to, že som sa mohol takto posunúť vpred. Samozrejme vďaka patrí aj celému tímu Kimura Racing Teamu, mechanikovi Martinovi Štosekovi a všetkým, ktorí mi držia palce.

Vravíme o dobrej technike, dá sa povedať, že to bolo práve to čo si potreboval k tomu, aby boli výsledky také aké boli, alebo si musel makať na sebe aj ty sám?
Máš pravdu, technika sama osebe nestačí, ale rovnako vďaka môjmu sponzorovi som mal možnosť absolvovať tréningy s mimoriadne skúseným jazdcom so skúsenosťami napríklad aj z Macao GP, ktorý sa stará aj o iných špičkových zahraničných jazdcov a uňho som zistil, že hoci už jazdím dlhé roky, tak som jazdil úplne zle 🙂 Takže uplynulá sezóna bola vlastne o nejakom zžitím sa s motorkou a hlavne preučení sa štýlu. Lebo o tom mojom štýle predtým som sa dozvedel, že to bol skôr hazard so životom 🙂

Znamená to, že si sa počas celej sezóny učil tento nový štýl?
Presne tak. Keď porovnám Hořice v máji na 300 ZGH a Hořice v auguste na IRRC, tak som sa zlepšil o tri sekundy. To je celkom dosť.

Tvoji súperi vyrastali väčšinou na motodrómoch, kde získavali dôležité návyky okruhového jazdenia, ktoré môžu zužitkovať na prírodných tratiach, ty si v podstate vyrástol len na road racingu. Myslíš, že ti práve skúsenosť s motodrómami nechýbala?
Určite chýbala, na motodróme nazbieraš tie najlepšie skúsenosti, zistíš čo ti motorka dovolí, bezpečnejšie sa hľadajú hranice. Ale ako vravíš, ja som to do seba dostával na príroďákoch a vedel som akurát, že nesmiem padať a musím jazdiť hlavou. Takže teraz sa to snažíme nejako dohnať. Preto som bol napríklad pred pretekmi na Frohburgu testovať na nemeckom Oscherslebene.

Máš už jasné predstavy o tom čo budeš robiť v roku 2016?
Moje plány smerujú do vytrvalostných majstrovstiev sveta Endurance. Je to jeden z mojich plánov, okrem toho chcem opäť absolvovať celý český seriál road racingu a IRRC. Navyše sa tento rok ideme pozrieť do Macaa ako to tam vyzerá a na budúci rok plánujem štartovať aj na nejakých kvalifikačných pretekoch práve pre Macao a pokiaľ sa to všetko podarí, tak by som rád štartoval aj tam. ďalším mojím cieľom je vylepšenie časov na okruhoch. Ľudia vraveli, že som šiel svoju životnú sezónu, ale naplnenie našich plánov má ešte len prísť, takže uplynulá sezóna bola skôr takým rozpozeraním sa.

Peťo, vďaka za tvoj čas, prajem nech ti vyjdú všetky plány pre sezónu 2016.

Zhováral sa Richard Karnok
Foto: autor a Petr Štola
Video: Vojtěch Vaněk