Nuž, ako vždy. Kopčany sú pre mňa vždy jedinečné a nikdy som sa netajil tým, že Veľká cena v Brne a preteky v Kopčanoch boli pre mňa ako fanúšika vždy vrcholmi sezóny. Bolo mi smutno, keď sa v Kopčanoch šlo v roku 1994 „naposledy“. Bývalý pretekár z Kopčian, Milan Hanzalík senior, sa s tým ale nezmieril a v roku 2010 sa mu podaril zázrak…

Výsledky pretekov aj galériu nájdete v iných článkoch na tomto portáli, tu to bude o mojich dojmoch. Keď som sa pred deviatimi rokmi dozvedel, že by sa Kopčany mohli vrátiť do kalendára pretekov, myslel som, že snívam. Ale sen sa stal skutočnosťou. Keď som počas prvého obnoveného ročníka kráčal cez kopčianske esíčka obalené balíkmi slamy, bol som dojatý. Milanovi Hanzalíkovi sa to podarilo. Odvtedy sa menila trať, skracovala, predlžovala, zmizli esíčka, opravoval sa asfalt, pribudli retardéry, ale Kopčiansky motookruh je tu stále a stále rovnako krásny a jedinečný! Proste partia okolo Milana, jeho synovia Milan a David, dcéra Silvie a ďalší nadšenci, dokáže plniť sny nielen svoje, ale aj tisícov fanúšikov tohto okruhu. Niektorí odišli, iní chceli zmenu organizačnej partie, ale je to práve Milan, kto má dnes vybudované meno úspešného organizátora a toho, ktorý to aj v dnešnej ťažkej dobe dokáže utiahnuť. Pre peniaze? Nie vážení! Robí to predovšetkým preto, lebo ho to baví, lebo chce urobiť niečo pre iných, chce pokračovať v histórii, ktorá sa začala písať pred 51 rokmi.

Keď som pred desiatimi rokmi pomáhal organizovať preteky Race for fun na trenčianskom letisku, často som počúval, ako sa organizátori nabaľujú na štartovnom, na výťažkoch z bufetov, zo vstupného, a za čo všetko im plynie do vlastného vačku… Pritom nikto nevedel, koľko stoja zabezpečovacie prvky, traťáci, strava, ubytovanie pre riaditeľstvo, prenájom priestorov a mnoho mnoho ďalšieho… Nenávidím krčmové reči ľudí, ktorí kecajú o tom, o čom nemajú šajnu. Alebo len veľmi vzdialenú a neúplnú a myslia si, že organizátori odchádzajú z miesta podujatia s plnými peňaženkami a celý rok z toho žijú. Ale veď mohol si skúsiť každý ako to funguje, nikto nikomu nebránil pred desiatimi rokmi pustiť sa do tohto projektu… A keď už milého organizátora nemáme radi a nestačí nám oklepávať ho kde sa dá, tak mu aspoň počarbeme sprejom ochranné bariéry okolo trate, veď je to jeho majetok, tak mu aspoň takto ublížime za to, že v Kopčanoch obnovil a drží pri živote jedinečné road racingové podujatie, ktoré u nás nemá obdobu. V skutočnosti však len ublížia menám pretekárov, ktorých štartové čísla boli na bariérach načmárané… Prípadne na organizátora pošleme nejakých bezkrkých, aby mu „napravili fasádu“… Našťastie však ani Milan nie je ten typ, ktorý by mal strach z nejakých alkoholom posilnených „tiež fanúšikov“. V prípade Milana sa skôr obávam, že mu raz dôjde trpezlivosť a vykašle sa na organizovanie pretekov, pri ktorých sa často namiesto vďaky dočká kladenia polien pod nohy, pritom tieto preteky sú tu aj pre nich… Verím, že úspechy synov, ktorí v Kopčanoch pravidelne stoja na pódiu (a nielen v Kopčanoch!) a slová vďaky od tých, ktorí vedia čo organizovanie pretekov obnáša, Milanovi dodajú dostatok síl pokračovať…

A teraz o inom. Z pohľadu fanúšika som rád, že bežný návštevník si môže z Kopčian odniesť tie pekné zážitky. Divácka kulisa, ktorá počtom poľahky prekonala počet návštevníkov pri nedávnych majstrovstvách sveta Endurance na Slovakia Ringu, je jasným dôkazom toho, že v Kopčanoch sme svedkami u nás niečoho výnimočného. To všetko je navyše podčiarknuté srdečnosťou miestnych obyvateľov, ktorí si pamätajú a vážia si krásnu históriu kopčianskych pretekov. Príkladom v pohostinnosti  sú pre mňa bratia Ján a Peter Šebestovci. Jánov dom stojí na úrovni cieľovej čiary okruhu a vďaka ich pohostinnosti  sa u Šebestovcov počas víkendu vystriedajú desiatky ľudí, ktorým spomenutí bratia splnia doslova viac ako im vidia na očiach. Celé vedenie pretekov, hlásateľ, zdravotníci a ďalší z radov organizátorov radi prehodia aspoň pár slov vo výbornej atmosfére a nechýbajúcim občerstvením rôzneho druhu. Moja špeciálna vďaka Šebestovcom patrí aj za to, že už mnoho rokov mám v podkroví domu po celý víkend nielen strechu nad hlavou, komplet stravu a nocľah, ale aj pre redaktora toľko potrebné internetové pripojenie. Full service  a luxus… Vďaka páni!

Preteky. Sú iné na okruhu, sú iné na prírodnej trati. Nie, nebudem sa tu zaoberať nezmyselnými debatami, či sú väčší jazdci na „prírode“ alebo na „drome“. Každé je o inom, každé má svoje zvláštne čaro, neuveriteľní borci sú na oboch stranách. Pre diváka má však práve prírodný okruh špeciálne čaro. Blízkosť pretekárskej dráhy a ožívajúcu históriu, kedy bol tento šport niečím viac a nie až tak celkom v tieni „primadon“ z futbalových trávnikov… Je zvrátené, keď sú v súčasnosti stredobodom pozornosti simulujúci panáci zo zelených trávnikov a o tých, ktorí do svojho koníčka dávajú nielen rodinné peniaze, často majú založené nehnuteľnosti a v každej sekunde riskujú životy, tak o nich sa akosi v tomto pomýlenom svete až tak veľmi nevie. Je smutné, že tu tak trochu platí pravidlo, že zatiaľ čo vo futbale fanúšik pozná každého hráča, tak v motorkách jazdec pozná každého fanúšika… Nuž, s tým my nič nenarobíme, my budeme naďalej verne fandiť tým svojim. Každému jednému, kto si na tú motorku sadne a vydá sa napríklad v Kopčanoch medzi baraky jazdiť rýchlosťou okolo 200 kilometrov za hodinu. Sú medzi nimi aj nejakí akoby z iného sveta, ktorí vedia ísť v litroch kolo o štyri sekundy ako ostatní, ale to sú proste výnimky, ktoré to majú v hlave nejako inak sprevodované. Ako napríklad aj ten, ktorý si to prišiel vyskúšať so šesťstovkou a hneď pokoril celú špičku…

Mám rád prírodné okruhy a špeciálne Kopčany. Na preteky som tam vždy chodil so svojím otcom a takto som tam vždy akoby opäť s ním. Všetko to vo mne akosi ožíva. Popreplieta sa minulosť so súčasnosťou a je to všetko vlastne o emóciách. Krásnych emóciách. Veď preto to mám rád…

Rišo Karnok