Absolútny vrchol roadracingu v širokom okolí v podaní 300 zatáček Gustava Havla, tentoraz v rámci IRRC v konkurencii tých najlepších jazdcov z Európy je už minulosťou, na ktorú ostanú krásne spomienky.
Po príjazde v piatok ráno boli na programe prebierky, o 16:00 autogramiáda a stretnutie s fanúšikmi na nádvorí hořického zámku a večer po rozprave skoro do postele načerpať energiu na najnáročnejší víkend sezóny.
Sobota:
FP1 bola najmä o zoznámení sa s novým povrchom na značnej časti trati. Napriek voľnému tempu som sa v zákrute u Vodojemu nevyhol šmyku na predné koleso, no našťastie sa to podarilo ustáť.
Do Q1 mi teda Jančo nazul novú pneu na predok, aby sme nič nenechali na náhodu. Po pár kolách som sa začal dostávať do rytmu a začal zrýchľovať. Q1 sme zakončili na P18 v preplnenom štartovom poli čítajúcom 36 jazdcov, čo bol výsledok, ktorý som, úprimne, nečakal. Po drobných úpravách prevodu a nastavenia sme neskoro popoludní vyrazili do Q2. Počasie prialo až veľmi, a na mňa doliehal deficit spánku z predchádzajúcej noci, ktorú sme precestovali. Preto som vedel, že od začiatku musím zatiahnuť čo sa dá, aby sme udržali pozíciu. Na trati som vydržal necelých 7 kôl, ale s časom na hranici môjho osobáku z roku 2018 som bol celkom spokojný. V súčte kvalifikácií z toho bolo 19. miesto na štartovom rošte do nedeľných pretekov, a veľký úsmev na tvári.
Nedeľa, Race 1:
Štart mi úplne nevyšiel no hneď od pearsonovej zákruty sa mi darilo stratu dohnať. Tempo hneď od začiatku bolo vysoké a pohyboval som sa zhruba na P16-17, avšak po 2 kolách boli preteky prerušené červenou vlajkou pre vážny pád Rasmusa Lindströma zo Švédska a Jířího Vališa. Po viac ako hodinovom čakaní v pekelnej horúčave boli preteky reštartované na 6 kôl. Po reštarte som nasadil tempo a pohyboval sa niekde okolo P17, no po drobnej kolízii s belgickým pilotom Yannickom Jacobsom v zákrute u Hasičárny v treťom kole som trochu vyšiel z rytmu a do cieľa som došiel P20. Reakcie divákov, ktorých bolo pri trati neúrekom však dávali tušiť, že to nebolo na zahodenie, čo potvrdila aj časomiera s mojím novým osobákom s hodnotou 2:24,322.
Do Race 2 som vyrážal na nových pneumatikách, odhodlaný dostať zo seba a z našej starnúcej Kawasaki maximum. Po štarte sme sa sformovali do skupiny bojujúcej o 16.- 22. miesto, v ktorej som sa za úžasnej diváckej kulisy postupne dral vpred. Nádherné súboje boli však opäť predčasne ukončené v piatom kole červenou vlajkou pre pád Didiho Gramsa u Hasičárny. Po porade Jury s jazdcami preteky už nepokračovali. Vzišlo z toho 18. miesto, čo je môj zatiaľ najlepší výsledok na tejto extrémne náročnej, ale krásnej trati a zároveň najlepšie umiestnenie v IRRC Superbike.
Janko Seko opäť dokázal že má zlaté ruky a motorku pripravil ukážkovo, za čo som tomuto človeku nesmierne vďačný.
Veľká vďaka však patrí taktiež sponzorom TES s.r.o., DP Zvar-Mont s.r.o., Oto-Jozef Hlavatý a Sloveco s.r.o., dodávateľ špičkových aditív Bishop’s original.
Diváci vytvorili nezameniteľnú hořickú atmosféru a ďalší skvelý pretekový víkend v IRRC s tímom ZD-Motorsport je za nami.
Najbližšie sa vidíme na domácich pretekoch na letisku Trenčín.
Emil Krchňavý
Foto: Jozef Kipikaša a archív E. Krchňavého
