Emil Krchňavý sa na prírodných okruhoch po prvýkrát predstavil pred dvomi rokmi na záver sezóny v Dymokuroch a okamžite sa v tomto prostredí udomácnil. A hoci nepatrí k majetnejším jazdcom, dokáže z úplného minima vyťažiť čo sa dá a už neraz svojich fanúšikov a súperov presvedčil, že s ním treba rátať v bojoch o predné umiestnenia. A to aj napriek tomu, že tento rok si veľa radosti neužil. A možno práve o to väčšiu motiváciu má pred sezónou 2020, aby všetkým dokázal, že nebyť zranenia či technických problémov, bol by vo výsledkových listinách oveľa vyššie. Aj o tom všetkom nám Emil porozprával v nasledujúcom rozhovore.

To, že sa motorkár z bežnej cestnej premávky presunie na bezpečnejší motodróm, je vcelku logické. Mňa však vždy zaujíma, ako sa dostane na predsa len nazvime to adrenalínovejšie prírodné okruhy. Emil, ako to bolo v tvojom prípade? A vráťme sa aj celkom na začiatok, aká bola tvoja cesta k motorkám vôbec?

K motorkám som sa dostal, keď som ako malý fagan brával  otcovi pionierku a jazdil s ňou po poli. Od vtedy som ako dieťa sníval že raz budem stáť na štarte ako pretekár. V rodičoch som však nikdy nemal pochopenie tohto sna a ani finančné možnosti. Neskôr som začal lietať po cestách, vystriedal pár motoriek a následne prišla niekoľko rokov pauza bez motorky… Po svadbe a narodení dcéry mi moja chápavá manželka povedala nech si konečne kúpim motorku a vypadnem cez víkend z domu lebo sa so mnou nedá vydržať 🙂 tak som ju počúval. Ale zistíš, že na ceste je to o hubu. Samý playboy v protismere na naleštenom  BMW, opitý hubár atď… Tak som skúsil Fun Cup a niekoľko agentúr na Slovakia Ringu a začal oživovať svoj detský sen. V roku 2017 som sa náhodne ako divák dostal do Těrlicka, kde som spoznal pravý RoadRacing  a povedal som si, že toto musím skúsiť. A tak som stál o niekoľko týždňov neskôr na štarte prvých majstrovských pretekov v Dymokuroch. Keďže najviac odjazdené som mal na litri, a inú motorku som nemal, voľba triedy bola jasná :-). A či je to nebezpečné? Podľa mňa sú prírodné okruhy stále omnoho bezpečnejšie ako jazdenie v premávke.

Čo všetko ti dávajú preteky na prírodných okruhoch a prečo ich uprednostňuješ pred motodrómami?

Práve preteky na prírodných tratiach mi dali to, čo mi na drome chýbalo. Je to úzke, je to hrboľaté, a šialene rýchle 🙂 Keď napr. v Hořiciach v zatáčke u schodu mieriš výjazd zo zatáčky, tak aby si len letmo lízol zvodidlo, horizonty na ktorých celú motorku odlepí od zeme, momenty kedy dvíhaš koleno aby si ním netrafil obrubník… Musíš byť presný. Svet sa okolo teba mihá neuveriteľnou rýchlosťou, kedy letíš 250-300km/h pomedzi domy a stromy… to na drome nemáš. Ťažko sa to popisuje. Za ďalšie na prírodný okruh sa dostaneš len jedenkrát za rok. Tým pádom nikto nemá konkurenčnú výhodu trénovať konkrétnu trať každý víkend ako v prípade dromu. No v neposlednom rade atmosféra na prírodných okruhoch je jedinečná. Neporovnateľná s dromom. Množstvo divákov, ktorí doslova lemujú trať a v dojazdovom kole ťa zastavia, dajú ti pivo, alebo sa len chcú s tebou vyfotiť, priateľská atmosféra v depe, to všetko dáva prírodným okruhom zvláštny punc.

V živote si si ale vyskúšal aj motodrómy, ktorý z nich sa ti páči najviac?

Asi maďarský Hungaroring, aj keď na ňom mám odjazdené najmenej.

Uplynulá sezóna pre teba nebola jednoduchá, začal si ťažkým pádom na Jarnej cene, končil si ju zdravotnými ťažkosťami. Ako celú sezónu hodnotíš a nájdeš v nej aj pozitívne momenty?

No tak táto sezóna bola doslova na zbláznenie 🙂 Pred sezónou som mal veľké ambície, fyzička 100% motorka špičkovo pripravená, no hneď na začiatku v Brne sa to začalo sypať… Následky z Brna sa prejavili tak na motorke ako aj na mojej výkonnosti, a samozrejme poriadnu ujmu utrpel aj rozpočet, keďže motorku sme skladali prakticky nanovo. Na Slováckom okruhu v Starom Meste perfektná kvalifikácia, kde som skončil na 6. mieste, no tesne pred pretekmi odišla vodná pumpa a ja som nemohol odštartovať. Hneď na to 300ZGH v Hořiciach, opäť pád v prvej kvalifikácii, kde som motorku aj telo dosť potĺkol a ešte úplne nedoliečené zranenie z Brna nedovolili podať prakticky žiadny výkon. Do toho v Kopčanoch odišlo palivové čerpadlo a motorka päť minút pred pretekmi proste nenaštartovala… Po Kopčanoch to so mnou vzdal aj môj kamarát a mechanik Majo, a ja som na všetky ďalšie preteky cestoval z Košíc sám. Našťastie sa vždy našlo pár ochotných ľudí pomôcť keď bolo treba. Bolo tej smoly naozaj viac ako je zdravé… Jeden svetlý moment ale bol, a to preteky na letisku Trenčín, kde všetko fungovalo perfektne. Trať mi sadla a podarilo sa zajazdiť aj slušný výsledok, v slovenskom pohári dokonca dvakrát pódium. Tieto preteky boli v tejto sezóne najlepšie.

Na pretekoch sa pohybuješ relatívne krátko, no iste si zažil aj preteky, na ktoré spomínaš najradšej…

Rád spomínam na všetky, teda skoro všetky :-), ale zatiaľ TOP boli určite IRRC Hořice 2018. Po mesiaci čakania na schválenie divokej karty a zasielaní výsledkov mi tri dni pred štartom schválili štart na mojich prvých pretekoch európskeho šampionátu IRRC. Mechanik však zahlásil, že prevodovku ktorá sa rozsypala v Těrlicku nestihne dať dokopy, tak som z núdze osedlal moju 18 rokov starú, civilnú Apriliu RSV Mille, odmontoval ŠPZ, nahodil zbytky starých laminátov, a dokázal na tomto muzeálnom kúsku s výkonom necelých 130 koní držať tempo vo veľmi silnej európskej konkurencii.

Myslím, že najhoršie preteky v tvojej doterajšej kariére budú asi tie na tohtoročnej Jarnej cena Brna, však?

Nieee… 😀 Fakt myslíš? JCB 2019 bol skvelý víkend :-D, veď celú sobotu mrzlo a občas aj snežilo, a v nedeľu po vynikajúcom štarte som v prvom kole zošrotoval motorku, a čiastočne aj seba. Ale jazdilo sa super 😀 Psychicky najhorší asi bol ale Havířovský Zlatý kahanec a IRRC Těrlicko 2019.  Celý víkend lialo ako z kanvy, iba do druhej kvalifikácie IRRC Superbike oschla trať, kedy všetci prezuli na suché pneu, no a ja som so štrajkujúcim motorom ostal stáť v boxoch. Nakoniec išlo o úplne banálnu záležitosť… Samozrejme čas z prvej, mokrej kvalifikácie nestačil a ja som nesplnil kvalifikačný limit. Motorku sa podarilo dať dokopy, tak že teda odjazdím aspoň preteky MM ČR  triedy open nad 600, no organizátori boli nakoniec donútení pre mimoriadne udalosti preteky triedy open nad 600 aj TWIN zrušiť…

Začala pre pretekárov neobľúbená zimná prestávka. Na čo sa budeš počas nej pripravovať? Nová motorka? Nová trieda? V ktorom seriáli ťa uvidíme v roku 2020?

Momentálne je Top priorita zimnej prípravy dostať sa do formy, pretože po zdravotných komplikáciách v septembri ešte stále nie som úplne fit. Motorka ostáva v princípe ta istá Kawasaki zx10r, no staviame ju prakticky nanovo a chystám aj nejaké vylepšenia v elektronike. A samozrejme počas zimy musím zabezpečiť čo najviac finančných prostriedkov.  Plánujem odjazdiť celý seriál pod CAMS a  čo najviac pretekov MM ČR prírodných okruhov pod AČR. Určite nebudem chýbať na letisku v Trenčíne. Pôvodný plán na sezónu 2020 bol vstúpiť do celého seriálu IRRC, no momentálne to z viacerých ako aj finančných dôvodov nevidím reálne. Snáď aspoň Hořice a Těrlicko na divokú kartu.

A čo ciele pre budúcu sezónu?

Cieľ je jasný, byt stále najrýchlejší ako sa dá, vyhnúť sa problémom ktoré boli v minulej sezóne a dostať zo seba absolútne maximum.

Hovorili sme o zimnej prestávke, tá je ale aj o fyzickej príprave. Ako vyzerá tá tvoja?

V zime, ale aj počas sezóny, je to hlavne vysoko intenzívne intervalové cvičenie najmä s vlastnou váhou HIIT a Jumping®, čo je špeciálne cvičenie na trampolínach. Skvelé na vytrvalosť, koordináciu pohybu a rovnováhu. To všetko samozrejme v „našom“ centre BestFit Košice pod vedením trénerky Katky Staňovej a mojej manželky Darky.

Máš nejaké roadracingové vzory?

Nikdy, ani ako dieťa, som nikoho neoznačoval za svoj vzor. No ak by som mal niekoho vybrať, tak Kamil Holán. Ten chlap si v Hořiciach pri páde zlomí pätu a necelý mesiac na to zvíťazí v triede newcommers na PikesPeak v USA. 

Máš nejaký sen? Možno preteky, ktorých by si sa rád v živote zúčastnil? 

Verím že taký reálny sen sú preteky vo fínskej Imatre.  Vzdialený veľký sen je Macau GP.

Špecializuješ sa len na cestné motorky, alebo rád osedláš aj nejaké to enduro či krosku?

Len cestné. Pravdupovediac na endure ani crosse som v živote nesedel.

Absolvoval si preteky už na viacerých prírodných tratiach, ktorá z nich je pre teba tá naj a prečo?

Naj sú úplne všetky 🙂 Ale Hořice sú Hořice. Tie prevýšenia, technická náročnosť a neopakovateľná atmosféra.

O tom, že je tento šport nesmierne finančne vyčerpávajúci by bolo zbytočné hovoriť. O to viac poteší každá pomoc od kamarátov či partnerov. Na koho sa v tomto smere môžeš spoľahnúť ty?

To teda je… No v minulej sezóne mi aspoň kúsok odľahčili rozpočet K-Moto shop&services Košice, MS-Art Košice, 4supersport.sk a motopneu.eu, za čo som im nesmierne vďačný. Rád by som ale poďakoval všetkým, ktorí mi pomáhali a to Majo Tunkel, Majo Tarhanič, ktorý mi šraubuje motorku doma v Košiciach, René Mĺkvy, Miro Adamčík, Peťo Kašpar, Byšo, Dušan Juriga, Majo Michalovič, Soňa Staňková, Roman… A určite som aj tak na niekoho zabudol, tak sorry 🙂 a díky. Samozrejme, za každú ďalšiu finančnú podporu a pomoc, či už formou športového sponzoringu, reklamy alebo daru budem nesmierne vďačný. Ak by  niekto mal záujem, viac info o mne a kontakt na FB Page Emil Krchňavý #87.

Emil, vďaka za rozhovor a držím palce, nech sa ti budúci rok vyhnú všetky ťažkosti a môžeš sa radovať len z úspechov.

Zhováral sa Richard Karnok
Foto: Jaro Kapustka, Jiří Martínek, Pavel Salaba a archív E. Krchňavého