Zomrel Dekánkov mechanik Dušan Borsuk

Richard Karnok 1

Na Štedrý deň prišiel bývalý pretekár Pavol Dekánek o otca, v týchto dňoch na večnosť odchádza vo veku 82 rokov jeden z jeho mechanikov, Dušan Borsuk.

Dušan Borsuk a Pavol Dekánek v roku 1987

Dušan Borsuk bol Dekánkovým mechanikom najdlhšie. Pavol na to spomína takto: „Oslovil som Dušana Borsuka, ktorý už predtým robil mechanika pretekárovi Karolovi Jirkovi. On v tom čase ale prerábal dom a povedal, že bude mojím mechanikom rád, ale chce to robiť naplno, a tak ma poprosil, aby som nejaké roky ešte počkal. Asi po šiestich rokoch sme naozaj začali spolupracovať. Dušan bol frézar, vedel si so všetkým poradiť, či už išlo o motorku, auto, Aviu alebo hocijaké zariadenie. Bol doslova extratrieda. Spolu sme boli aj v prvých rokoch komerčných stykov. Trávili sme spolu minimálne tristo dní v roku. Každý deň po práci sme sa stretli a chystali motorku na preteky. Aj v zime bolo čo robiť, pripravovali sa náhradné súčiastky na sezónu, stúpačky, riadidlá, brzdové páčky, radenie, robili sme generálku… Neskôr sa mu to však prestalo pozdávať, predsa len sa musel uvoľňovať z práce a navyše už s manželkou zostali sami. Keď sme cestovali, ona bola doma sama, preto sa rozhodol skončiť.“

Túto fotku jej autor, Jiří Franek, nazval „Dekánkovi andělé“. Vľavo Ladislav Szabó, vpravo Dušan Borsuk.

Keď sme s Pavlom Dekánkom písali knihu, oslovil som všetkých troch jeho mechanikov a pán Borsuk mi vtedy porozprával o spolupráci s Pavlom:

„Bol som mladý a v tom čase pôsobili v našom kraji pretekári ako Vlado Juráš, Paľo Smetana a ďalší. Keď niektorí z nich niečo potreboval, išiel za mnou, pretože som bol vyučený frézar. Tak sme sa postupne dali dohromady. Mechanika som robil Karolovi Jirkovi, Jurášovi, no ale najvážnejšie a najdlhšie to bolo s Paľom Dekánkom. Keď som mal deväť rokov, umrela mi mama, keď som mal pätnásť, umrel mi aj otec. Prostredie motocyklových pretekov sa stalo mojím životom, práve tu som sa našiel.
Keď sme s Paľom jazdili na preteky, stále bolo čo riešiť, robili sme to naplno. Aby si mohol počas cesty oddýchnuť, často som ho vystriedal za volantom. Keď sme dorazili na miesto, vytiahol som motorku a prichystal všetko potrebné. A keď Paľo odjazdil tréning, hneď prišiel s pripomienkami, čo ešte treba upraviť. Mal som teda veľa práce a niekedy to trvalo aj do noci.

Pri rozlúčke Pavla Dekánka s kariérou v roku 1992. Vľavo Pavlov otec Štefan, ktorý nás opustil pred desiatimi dňami, v strede Dušan Borsuk, spolu s nimi Ladislav Szabó. Dnes už všetci traja spomínajú na Pavlovu kariéru na lepšom mieste…

Ráno sa celý kolotoč zase opakoval. Paľo mal aj dosť kamarátov, s ktorými sme dali reč, prípadne si naliali po štamprlíku, ale nejaké veľké radovánky sa nekonali. Predsa len nám vždy išlo o to, aby sme na pretekoch uspeli. Taktiež si spomínam na Paľove nočné rozprávania zo sna, na ktoré si on ale na druhý deň nikdy nepamätal.
Precestovali sme spolu veľa krajín. Paľo za mnou vždy prišiel, povedal, ideme tam a tam. Koniec. Ja som potom už len mojej pani oznámil, že odchádzame na preteky.
Paľo bol cieľavedomý, išiel si za svojím a veru, do svojho jazdenia si nedal hovoriť. Občas som mu aj chcel niečo navrhnúť, ale zbytočne. Mojou úlohou bolo aj tak predovšetkým nastaviť motorku podľa jeho predstáv. Tak, aby bol spokojný. On si išiel po svojej ceste, hlavu mal dobrú. Ako si to predstavil, tak to aj urobil. No a keď náhodou spadol, povedali sme si, že je to škoda, no čo sa dá robiť. Niekedy ostala motorka rozmlátená. Ak sa to stalo počas tréningu, mal som celú noc čo robiť, aby bola do druhého dňa pripravená na štart.
V pamäti mi navždy zostane Brno v roku 1984, keď sa s Bohušom Stašom rozsypali v boji o tretie miesto na majstrovstvách Európy. Človeku sa vtedy do očí tisli slzy. Keď som sa Paľa po pretekoch opýtal, čo sa stalo, nebolo mu do reči. Len tak niečo precedil cez zuby, ale po dlhom čase sa mi priznal, že si vo svojej veľkej eufórii ani poriadne neuvedomil vlastnú rýchlosť pred retardérom. A keď som sa opýtal Bohuša Stašu, čo sa stalo jemu, priznal sa mi, že keď videl, ako rýchlo ide Paľo, nechcel to pustiť ani on. Ešte dúfal, že by sa cez Paľa pred cieľom dostal.
Bolo to pekné obdobie s peknými zážitkami a zostali mi naň krásne spomienky.“

Toľko spomínanie Dušana Borsuka. Bol som vtedy šťastný, že som s ním mohol hovoriť a v jeho hlase som počul, že pri spomienkach ožil a akoby so všetko prežíval nanovo… Som rád, že som sa mohol aspoň na chvíľku s pánom Borsukom porozprávať a spoznať jeho cestu s Pavlom Dekánkom.

Odpočívajte v pokoji, pán Borsuk…

Redakcia portálu RoadRacing.sk vyjadruje úprimnú sústrasť pozostalej rodine a priateľom…

Jeden komentár k článku “Zomrel Dekánkov mechanik Dušan Borsuk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.