Začiatkom 90. rokov boli motocykloví fanúšikovia v Československu plní očakávania. Padol socializmus, otvorili sa hranice a akosi sme mnohí očakávali, že automaticky bude lepšie aj v motocyklovom športe.

Ale zatiaľ čo rok predtým dokázali naši cestní pretekári utrhnúť aj nejaký ten európsky bod, zrazu prišlo obdobie, kedy len samotné kvalifikovanie sa do pretekov bolo pomaly zázrakom. Tento stav trval niekoľko rokov, ale našťastie prišli mladí nádejní pretekári a ich obetaví rodičia, ktorí sa vydali na strastiplnú cestu pokúsiť sa vrátiť československým cestným pretekom vážnosť a úroveň, ktorú požívali v časoch úspechov značiek Jawa a ČZ a pretekárov, akými boli František Šťastný, Gustav Havel, Bohumil Staša a ďalší, ktorí vlastnili vence a poháre z pódií svetového šampionátu. Prišli mladučkí nádejní jazdci Bohumil Staša junior a Jaroslav Huleš, s podporou Petra Baláža jazdiaci Vojtech Lednár a ich snaženie dopĺňal aj skúsenejší Marek Morávek a neskôr ďalší jazdci.

Veľkým, a treba povedať, že mimoriadne príjemným prekvapením bolo desiate miesto ešte nie 19-ročného Jardu Huleša, ktorý vybojoval európske body za desiate miesto v írskom Kirkistowne v triede 125 cm³ v roku. Z pohľadu súčasných mladých priaznivcov sa môže zdať toto umiestnenie úsmevné, ale verte mi, že pre nás, ktorí sme dúfali v návrat stratených pozícií, to bola veľmi radostná udalosť. Všetci sme si uvedomovali, že vo veku, v ktorom Jarda jazdil a získaval skúseností na často nebezpečnejších okruhoch, akými boli napríklad Kopčany, Hranice, Dymokury, Sliač, České Budějovice a podobne, jeho rovnako starí súperi v zahraničí od útleho detstva vyrastali na oveľa bezpečnejších motodrómoch, ktoré sú pre rozvoj pretekára smerujúceho do svets dôležitejšie. 

Keď o rok neskôr, v roku 1994, na záver sezóny na francúzskom okruhu Pau Arnos Huleš vybojoval svoje prvé európske víťazstvo, tak pre priaznivcov malo doslova cenu zlata. K tomuto prvenstvu Jarda pridal aj dve ďalšie v roku 1995 na ME v Moste a Brne a v nadchádzajúcej sezóne už bol permanentným pretekárom svetového šampionátu, kde počas kariéry vyjazdil mnoho bodov, objavoval sa v prvej desiatke, v závere si vyskúšal aj triedu štvrťlitrov, žiaľ v roku 2004 sa presne v deň svojich 30. narodenín dobrovoľne rozhodol opustiť tento svet…

Až po Jardovi prišli Smržovci, Pešek, Abraham, Kaláb a ďalší a s nimi víťazstvá a ďalšie pódiá zo svetových a európskych podujatí. 

Je škoda, že si Huleš počas svojej kariéry, v časoch, keď sa nedarilo, musel prečítať aj výčitky tzv „fanúšikov“, ktorí ho na internete od klávesnice počítača a bez znalosti problematiky obviňovali zo slabých výkonov, keď sa Jardovi často s druhotriednou technikou nedarilo bojovať o víťazstvá v MS. My, ktorí na Jardu spomíname, vieme, ako to bolo…. A nikdy nezabudneme na tie fantastické zážitky či už priamo z Mostu a Brna v roku 1995, alebo pri sledovaní jeho výkonov vo svetovom šampionáte na televíznych obrazovkách, ktorým jednoznačne dominuje jeho pôsobenie na čele pretekov v zmoknutej japonskej Suzuke, ktoré však pre pád nedokončil.

Len nedávno sa na sociálnej sieti youtube objavilo video z jeho prvých víťazných pretekov na ME na Pau Arnos v roku 1994 (upozornil nás naňho Jakub Novák) a my vám ho teraz ponúkame.

Jardovi na pamiatku…