Tak som sa rozhodol, že sa pozriem do minulosti a tak trochu ju prehodnotím. Vzal som do rúk staršie Světy motorů a začal som listovať. Zaujalo ma číslo 8 z roku 1959 (vtedy som mal 12 rokov, no dnes sa na to pozerám ináč). Medzi iným som sa začítal do inzerátov. Jessus Mária, dnes mať takú ponuku motocyklov, aut, súčiastok, zberateľ by sa zbláznil od radosti. Až ma láka tam napísať, či by sa predsa len ešte niečo nenašlo….

Ďalej ma zaujal na stranách 232 – 233 článok pod názvom „Závodník se nesmí bát“ od Majstra športu Jiřího Koštířa, ktorý venoval mladým začínajúcim pretekárom i fanúšikom do rubriky „Ze skušeností mistrů sportu“. Článok stojí za prečítanie i dnes, je plný spomienok skúseností a rád. V závere článku navyše doporučuje toto- citujem: „Mladí by mněli věnovat co největší pozornost nejen stroji, ale i životosprávě. Nejdůležitější je fyzická zdatnost a hlavně spánek, to je marné. Před závodem si má člověk telesně i duševně odpočinout a ne prohánět slečny ve vinárně! Při závodě se má závodník upnout pouze k tomu, aby jezdil tak, jak si určil a jak se to naučil. A jezdit hlavou a nebát se.“ A teraz dôležité – opäť citujem: „Efektní (pro koho?) nadhazování prědního kola se hodí do cirkusu a né na trať. Nehledě k tomu, že to svědčí i o duševní kvalitě závodníka.“

A čo sa nestalo? Ubehli slabé dva roky a na Cene Slovenska 1961 ten „uličník“ Jim Redman pridal svojej Honde trochu viac a ona sa aj s ťažkým prevodom pre dlhé roviny CS postavila na zadné kolo. Jak keby nestačilo, že vrieskala jako pavián, musel ukázat, že aj výkon má jak hovado. Mnohým sa to vtedy nelúbilo a do svojích motorcyklov (jak hovoril Feri Srna), začali pchat penazí ešče vác, lebo si uvedomili, že ináč stačit svetu nebudú.

A efektné nadhadzuvanié prenného kolesa? Len si vstúpte do svedomá! Taký zaslúžilý majster športu Ferko Kročka. Zalahnutý  za plexisklom v plném tempe a predné koleso jeho Juniora 20 cm ve vzduchu. Neská by to možná aj odkriepil, ale našťastie aj vtedy existovali fotopasce v podobe objektívu Jardu Sejka, ktoré ho pri tom načapali!!! ZMŠ Feri Srna nebol o nič lepší.

A ďalšia legenda, Zaslúžilý majster športu Peter Baláž. Stodvadsať päťky, dvesto päťdesiatky, tristo päťdesiatky, MBA, Yamaha, Jawa, MZ, šecko jedno! Vyhadzuval si predné koleso? Vyhadzuval! Videv som Ta! Šak som tam bóv. Pamatám si, mav si desinu alebo nyje, mav si šestku. Já vjém. Nyje kvalt, šak to bolo hned za zatáčku. Číslo si mav vtedy šestku. Šecci to videli, nyje len já,  ale aj mládež. A jaký to bóv príklad pre nú? A aj další:  Palko Dekánek, Troliga, Majoroš, Rudi Mitošinka, Frank Mrázek či Bohuš Staša, aj ked bóv ze Strakoníc a musel vedet, že sa to nemá. A šecci ste to robili nyje len doma, ale aj za hranicámi! A my sa čúl musíme kukat na tie dôsledky. Mládež si neská nekupuje motorbicygel nato, aby na nom denno denne, v zime aj v lete chodila  do roboty, jak to spomína Zdenko Metzker vo svojej literatúre a jak to mnohí poznáme aj z praxe, ale gvóli frajerine a aby vyhadzuvali prenné koleso. Aspon na dva – tri centimetre. Mnohí sa to naučá ešče skór, jak správne prejít cez zatáčku (zatáčka = eine Kurve; pozn. autora) a voláký APEX ich už nezaujímá vóbec. Načo taká hovadina. Do zatáčky sa treba jednoducho vrúcit a prejít hu fest. Potom sa ukáže.

Rád bych tiež videv, jako sa na neposypanej ceste s vác centimetrovú vrstvu snahu a ladu pilotuje taký Harly, alebo taký majitel 150 kilovej Guzziny, by mohov aj pár rázy pannút na ryt, lež by hu po páde na poladovici zdvihov z cesty, ked sa človeku nohy šmýkali jak koze (ryt = zadok, PO, alebo aj der Hinterteil, špan. Trasero).  To Já som ráno vyskočil z postele jako jelen, naštartoval som Pioniera, obidvá sme sa zakutali do jedného zimného kabáta a frčali sme do Tesly do roboty. Že sme po ceste na lade padli aj tri rázy? Človek si musel povedat chlapsky „No nyšt“, utešit seba aj Pioniera a ist dalej. Pred šiestu som musel byt pri pichačkách. Nemohol som svojou nedochvílnostou pokazit kolektívu sútaž o zlatý odznak BSP, najma ked za to boli penáze alebo rekreácia a hlavne prestíž.

Takže toto ma tak pred Vánocámi v globále trápilo a som rád, že som sa mohol s Vami touto cestou podelit  o svoje starosti. Dúfam, že to správne pochopíte, že som sa jako fanúšik chcel zapojit do Vianočno – Silvestrovskej atmosféry.

Zdraví Marián

P.S. Keď pozerám televízny prenos z MOTO GP, ako bravúrne chalani (majstri sveta) absolvujú posledné kolo na cielovej rovine po zadnom kolese, tak si myslím, že na tom vyjadrení Jirku Koštířa je predsa len kus pravdy!! Aj ked je to možno dneská už z celého  závodenia to najlahšie…
Nech mi Jirko Koštíř tam zhora odpustí, že som si dovolil robiť srandu z jeho vyjadrenia, z doby dávno minulej. Vysoko si ho vážim, tak ako aj ostatných pretekárov z toho obdobia, keď aj motocykle boli  podstatne zraniteľnejšie a podobné kúsky nebezpečné.