Václava Svobodu poznajú desaťtisíce česko-slovenských motocyklových divákov ako komentátora televíznych prenosov MotoGP. Jeho nezameniteľný hlas sa nám z televíznych reproduktorov prihovára už takmer štvrťstoročie a skutoční fajnšmekri oceňujú jeho obrovské znalosti z histórie a súčasnosti motocyklového športu. Čím všetkým sú pre neho cestné preteky motocyklov, ako sa k ním dostal, ale aj na mnoho ďalších otázok nám odpovedal v nasledujúcom rozhovore.
Pán Svoboda, prvýkrát si váš hlas pamätám z komentovania pretekov triedy 125 cm3 v československej televízii v roku 1989, keď sa v Brne stal majstrom sveta Alex Crivillé. Ako ste sa dostali ku komentátorskej práci?
Po ukončení štúdia na fakulte žurnalistiky som pôsobil dva roky ako športový redaktor vo Večernej Prahe a následne, v roku 1987, som začal robiť športového reportéra vo vtedajšom Československom rozhlase. Na jar v roku 1989 prišla ponuka z televízie, ktorú som starostlivo zvažoval, veľmi sa mi nechcelo, pretože som bol v rozhlase veľmi spokojný, no nakoniec som to prijal a prvé čo som komentoval boli júlové Majstrovstvá Európy na autodróme v Moste. To bol môj celkom prvý prenos do televízie. Potom nasledovalo Brno ktoré spomínate, tie 125-ky. To bolo koncom augusta a bol som tam vlastne na skúšobnú dobu. No a od 1. septembra som tam nastúpil nastálo.
Neskôr si vás diváci spájali s futbalom a novovzniknutou televíziou Nova…
Keď vznikala Nova, tak som dostal ponuku ani nie priamo do tejto televízie, ale vytvoriť firmu, ktorá bude pre Novu vytvárať futbalové relácie na kľúč, teda vrátane produkcie a všetkého okolo toho. Ponuku som prijal, odišiel som vtedy už z Českej televízie a pracoval som pre Novu dá sa povedať ako súkromný producent.
Na Nove si vás po prvý raz v spojitosti s motorizmom pamätám z roku 1995, kedy bol odvysielaný dokument o pretekoch 300 zatáček Gustava Havla v Hořiciach…
Áno, tie motorky boli stále mojím koníčkom, aj keď som sa tomu v tej dobe novinársky nevenoval. Ale keďže som mal v Nove určité kontakty vďaka práci s futbalom, tak som pripravil práve túto krátku reláciu o Hořiciach, aby som tamojším usporiadateľom aspoň takto trochu pomohol.
Bol som veľmi prekvapený, keď som vás potom videl na okruhoch dokonca v úlohe pretekára. Ako sa celkom od začiatku budoval váš vzťah k motocyklovým pretekom?
V roku 1972 som po prvý raz videl fotky z Brna, na ktorých jazdci prechádzali dolu kohoutovickými zákrutami a úplne ma to fascinovalo. Povedal som si, že to musím čo najskôr vidieť. A tak som ešte ako 11-ročný chlapec začal chodiť pozerať sa na preteky. Som pôvodne z Poděbrad, takže som chodil po okolí, to znamená po východných Čechách a často som tam šiel na bicykli. A keďže sa v roku 1974 začali usporadúvať preteky v Městci Královém, čo bolo vlastne kúsok od domova a tam som sa aj narodil, tak som tam pomáhal ako pomocník traťového komisára a zapojil som sa tak vlastne do organizácie. Mám dokonca ešte dva diplomy od Svazarmu za pomoc pri organizácii podujatia 🙂
Kedy ste si potom motocykel vyskúšali ako pretekár?
Vždy som si prial jazdiť a prvý kontakt s tým som mal v roku 1981, ale nemal som pre to vôbec žiadne podmienky, rodičia boli proti tomu úplne extrémne a viem, že keby som bol v tom dôkladnejší, tak by som to dokázal, ale tá podpora by mi v tom chýbala a je pravda, že som tomu vtedy ani nechcel všetko obetovať. Chcel som si najprv dorobiť školu a tak podobne… Mal som to však v sebe stále a hoci sa situácia zdala beznádejná, tak až keď som mal 38 rokov rozhodol som sa, že začnem predsa len jazdiť. Najprv na veteránskych motorkách a potom na tých novších. Svoje prvé preteky som šiel v roku 2000.
Všímal som si vás v mnohých veteránskych triedach a takisto aj na súčasných motorkách vám jedna trieda nestačila :-)…
Tých veteránskych tried som jazdil skutočne mnoho a na nových Supermoná a triedu 125 SP. Mojou radosťou je, že mám z týchto tried aj nejaké body do majstrovstiev republiky, takže som uvedený aj v druhej knihe Jiřího Franka z histórie MR, čo je moje také veľké potešenie. Šiel som potom aj niekoľko pretekov s Ducati 749, ale to už som mal cez 40 rokov a bol som aj po veľmi ťažkom úraze, ktorý sa mi stal na motorke, a tak som tam bol skôr len do počtu.
Ten úraz čo spomínate sa stal v roku 2003 na královodvorskom okruhu, však?
To bol vlastne môj prvý ťažký pád. Spadol som v pretekoch veteránov a od tej doby mám endoprotézu ramenného kĺbu a ramennej kosti. Bol som po páde v bezvedomí a do nemocnice ma brali vrtuľníkom, vyzeralo to, že už jazdiť vôbec nebudem, ale nakoniec som sa vrátil a jazdil s veľkým hendikepom a s vedomím, že nesmiem spadnúť. Po necelom roku som však spadol opäť, tentoraz v Hořiciach, ale našťastie na druhú stranu a zlomil som si ruku, rebrá a kľúčnu kosť. Druhý najhorší pád však prišiel v roku 2007 pri majstrovstvách republiky v Brne na Supermone, keď som spadol na štadióne znovu na tú rozbitú ruku, tú endoprotézu som si akoby vylomil z ramena, takže som bol na ďalšej operácii a pravdupovediac po tomto páde to už šlo s mojím jazdením z kopca, pretože mi doktor, ktorému som dôveroval, povedal, že ak by som na tú ruku ešte raz spadol, a to aj z bicykla či zo schodov, tak mi ju budú musieť odrezať, pretože tú endoprotézu do toho ramena už nie je kam zabudovať. A to som už pochopiteľne riskovať nechcel.
Nedávno som však na jednom motorkárskom fóre zachytil vaše vyjadrenie, že by ste sa predsa len rád vrátili do sedla motorky :-)…
Pokiaľ by som to skúsil, tak by to bolo už len v pretekoch veteránov. Aj keď teraz to nemá len ten háčik, že by som sa bál o zdravie, to by sa všetko dalo zvládnuť, ale mám matku, ktorá má 90 rokov a musím sa o ňu starať, rovnako ako o svojich dvoch vlčiakov, takže to sú dôvody, ktorých riešenie je pre mňa momentálne zásadné a už aj keby som si trebárs „len“ zlomil zápästie, tak mám obrovský problém. Mám veľmi dôverného kamaráta Sašu Vysloužila, motocyklového pretekára z Brna, s ktorým sme si v tom motocyklovom svete najbližší a ten ma pri každom našom stretnutí prehovára, že mi požičia motorku, tak si myslím, že ešte k tomu príde… Uvidíme…
Čo vášmu jazdeniu vraveli vaši najbližší a ako by sa na to pozerali teraz?
Myslím si, že v tomto by problém nebol, ale predsa len mám tie povinnosti a okrem toho sa na to človek pozerá inak ako keď bol mladý, pretože mám prácu a bol by som nerád, keby som trebárs pol roka ležal v nemocnici a oni by si za mňa našli náhradu :-).
Stále pracujete pre televíziu Nova?
Posledných šesť rokov som už vlastne zamestnancom Novy, už nie som teda producentom ako predtým. Pracujem tu na pozícii šéfrežiséra. Mám teda na starosti tú režisérsku stránku relácií, ktoré Nova vysiela a nasadzujem na to ďalších režisérov a podobne.
Dostávame sa zároveň k vášmu komentovaniu prenosov MotoGP. Ja tiež už ako pamätník si doslova užívam, keď okamžite dokážete k aktuálnej situácii na trati prihodiť niečo súvisiace z minulosti. Vaše znalosti z histórie aj súčasnosti sú obdivuhodné…
Je to o vzťahu k tomu športu. Ja ani neviem ako sa to stane, že sa človek takto pre to zapáli, napríklad doma som v rodine nemal nikoho takého. Ale keď k tomu človek raz pričuchne, tak je to v ňom a nemôže sa toho zbaviť. Aj keď som zažil ťažké chvíle, kedy mi bolo naozaj hrozne zle a po tých úrazoch som musel brať morfium, tak som nikdy na motorky nezanevrel. Vždy som sa zaujímal o ten šport a nikdy som nepovedal, že mi to niečo zobralo, naopak, vždy som hovoril čo všetko mi to dalo… Motorky sú môj svet…
Ľudia sú rôzni, motocykloví fanúšikovia takisto, možno vnímate v internetových diskusiách, že niekomu vaše komentovanie vyhovuje, iný vám zase niečo vyčíta, ako sa na to pozeráte?
Tá kritika, ktorá sa objaví, je dosť často oprávnená, takže sa snažím dať si pozor, aby sa tie veci neopakovali. Pravda je aj taká, že keby sa ľudia prišli pozrieť na to komentovanie, tak by na to mali trošku iný názor. Ďalšia vec je, že je ťažké zrovnávať komentátorov zo štúdia s tými zahraničnými, ktorí sú na všetkých pretekoch priamo na mieste, osobne sa poznajú s jazdcami, ktorí sú navyše veľmi prístupní. Dostanú sa celkom blízko k motorkám, vidia čo sa od minula zmenilo… Túto možnosť ja nemám, ja vidím tieto preteky naživo len v Brne. Navyše oni majú mnoho spolupracovníkov v paddocku či na pit lane, ktorí ich aktuálne informujú o dianí, takže sa okamžite dozvedia dôvod prečo napríklad odstúpil Pedrosa a podobne. Ja však vidím len to čo aj divák v televízii. Samozrejme, každý má právo na svoj názor, niekto má rád Karla Gotta, iný zasa nie 🙂 Ale ako som povedal, aj tie kritické názory na moje komentovanie sú často oprávnené.
V Českej republike sa v posledných rokoch odohráva boj medzi Autoklubom ČR a Českomoravskou asociáciou motocyklového športu, ktorá vznikla ako logická reakcia na politiku práve AČR. Myslite si, že môžu v jednej krajine fungovať dve takéto organizácie, je to normálne?
Napríklad v Nemecku existuje viac organizácií, pričom každá sa zameriava máličko na niečo iné, to znamená, že niekto viac na veterány, niekto viac na novšie motorky, v bývalom východnom Nemecku je skupina, ktorá organizuje preteky priamo tam, lenže oproti nám majú tú veľkú výhodu, že spolupracujú. Pokiaľ by aj tu boli dve či tri organizácie čo spolupracujú, tak by to bolo len pre dobro motocyklového športu. Pokiaľ je to tak, že spolupráca je nulová a vzťahy na bode mrazu, tak to nemôže prospieť ničomu.
Viem o vás, že máte skvelú zbierku pretekárskych motocyklov, kde ich môžu záujemcovia vidieť?
Tie motorky sú na stálo vystavené v brnianskom technickom múzeu, aj keď niekedy ich podľa zamerania výstavy presúvajú. Aj tento rok na jeseň sa v tomto múzeu chystá výstava venovaná histórii motocyklového športu v Brne a tam budú niektoré vystavené.
Koľko tých historických motocyklov vlastníte a ktoré sú pre vás také najvzácnejšie?
Ťažko povedať koľko ich presne mám, pretože niektoré mám ešte doma a nie sú celkom dokončené a neviem či z toho nakoniec bude jedna motorka alebo dve :-), ale to číslo sa blíži asi k šesťdesiatke. Najradšej mám tie, ku ktorým poznám ich športovú minulosť, ktorú som ešte aj zažil. Trebárs mám rád päťstovku Suzuki, s ktorou jazdil váš Pavol Dekánek, ten na nej vyhral všetky medzinárodné preteky vo vtedajšom Československu. Mám 250-ku Yamahu, s ktorou bol Marián Troliga na špičke majstrovstiev republiky na konci 80-tych rokov… Keď som sa napríklad s Troligom stretol a vravel som mu, že mám tú motorku, tak sa tešil, že sa o ňu niekto stará. Nechal som ju celkom olepiť presne tými jeho nálepkami aby bola celkom identická ako v časoch Troligovej najväčšej slávy. Prosto sú to motorky, ktoré som ako chlapec či v mladosti videl jazdiť na pretekoch a dnes ich mám ja.
Mám pre vás otázku na záver, v televízii komentujete MotoGP, jazdili ste viac prírodné okruhy. Čo je vám osobne bližšie, motodrómy, alebo road racing?
Tým, že som dorástol na prírodných tratiach, veď v tom čase ani motodrómy neboli, tak road racing je pochopiteľne vec, ktorú mám rád. Ale na druhej strane viem, že svet ide cestou, ktorá sa nedá zastaviť a to je cesta motodrómov.
Ďakujem vám za rozhovor a prajem stále ten istý pôžitok z motoriek.
Text: Richard Karnok
Foto: autor a Petr Štola
V článku spomenutý dokument z Hoříc z roku 1995 si môžete pozrieť tu:
