Po vynikajúcom výsledku slovenského tímu Maco Racing na 24-hodinovke vo francúzskom Le Mans, kde obsadil siedme miesto celkovo a piate v triede EWC, sme sa porozprávali s majiteľom tímu Martinom Kuzmom o tom, ako preteky prebiehali z jeho pohľadu a čo všetko preňho tento výsledok znamená.

Maco, predovšetkým tebe aj celému tímu gratulujem k vynikajúcemu výsledku, no viem, že to nezačalo jednoducho, v prvej kvalifikácii ste zaznamenali pád.
Massimo vo svojej kvalifikácii spadol, keď na kvalifikačnej pneu prišiel vo svojom rýchlom kole o grip a bolo vymaľované. Baldolini aj  Rita išli na race-motorke, Alex s tým trošku zápasil, ale zoznamoval sa s litrovou motorkou a bolo to od výjazdu lepšie a lepšie. Večer sme si v nočnom tréningu na vode zlepšili náladu, keď sme skončili piaty.

Druhá kvalifikácia vyšla podľa predstáv?
Áno, posunuli sme sa na 22. miesto. Viem, že sme v minulých rokoch dokázali byť v kvalifikácii aj vyššie, ale tak ako som tento rok viackrát spomenul, naše ciele sa viac sústredili na samotné preteky a tomu sme podriaďovali všetko. To sa prejavilo vo všetkých troch podujatiach, na ktorých sme tento rok štartovali.

V Le Mans sa tvoj tím pretekov zúčastnil v roku 2004, čo je už riadny kus histórie. Viem, že máš k tomuto podujatiu špeciálny vzťah…
Samozrejme, je to pre mňa najväčšie podujatie a určite pre všetkých v tíme, táto trať má svojho ducha a tá neuveriteľná atmosféra okolo je celkom neopakovateľná, o tom sa nedá rozprávať, to sa musí zažiť na vlastnej koži.

Za tých desať rokov si si tu ale užil aj veľa smoly…
Celé toto obdobie bolo našou svedomitou prácou, aby sme to dotiahli až sem. V roku 2004 som tu navyše aj sám jazdil a už to bolo naplnenie môjho sna. Le Mans som samozrejme poznal už predtým a túžil som po tom, že sa tam raz predstavím. Vtedy to bolo predovšetkým o zbieraní skúseností, navyše sme došli do cieľa a bol to vtedy úžasný pocit. V roku 2006 tu s nami bol nedávno zosnulý Ágoston Rosivall a na štarte mal stáť aj Slovák Vlado Častka, ktorý si však vo Warm Upe zlomil ruku a museli sme narýchlo povolať Francúza Garonata. Ágoston vtedy v pretekoch dvakrát spadol, takže bolo po šanci na nejaké umiestnenie, oveľa väčšiu šancu sme ale mali v roku 2008, to už som ja bol v tíme len ako rezervný jazdec. Smola však pokračovala, museli sme odstúpiť pre problémy s elektronikou. Doslova zakliatie pokračovalo v roku 2010, keď po chybe súpera vracajúceho sa na trať bez kontroly či niekto nejde, nemohol zareagovať Carrasco a po ťažkej kolízii sme museli odstúpiť. Pokračovalo to aj v roku 2011, keď sme síce vybojovali piate miesto v kvalifikácii, ale v pretekoch sme mali hneď v treťom kole problém s brzdami, čo sa ešte dvakrát opakovalo a bolo po šanci na dobrý výsledok. A vlani sme po troch pádoch boli celkom demotivovaní a znechutení, 30 hodín bez spánku… Kliatba v Le Mans nás stále neopúšťala.

Takže tento rok ste to konečne prelomili…
Po toľkej smole, ktorá nás sprevádzala aj na iných podujatiach sme pred touto sezónou rozmýšľali ako a či vôbec pokračovať. Ale ako som už spomínal, Le Mans bola pre mňa vždy veľká výzva a bolo to silnejšie. Šli sme do toho aj tentoraz, i keď celkom nanovo, vyskúšali sme rôzne kombinácie pretekárov, či už so skúsenosťami z tohto šampionátu alebo bez nich a nakoniec sme to nakombinovali správne, i keď v Oscherslebene aj na Bol d´Or sme mali pád počas pretekov. Vždy sme sa ale dokázali pozbierať a dosiahnuť dobrý výsledok. Výsledok v Le Mans je potvrdením toho, že treba veriť svojim cieľom a ísť za nimi aj keď sa dlho nedarí.

Tentoraz preteky v Le Mans prebiehali zdanlivo veľmi ľahko. Teda od obrazovky PC, ale bolo tomu tak aj naozaj?
Tieto preteky prebiehali ako z učebnice vytrvalostných pretekov. Jazdci plnili pokyny  na slovo,  stratégiou bolo nespadnúť, jazdiť s prehľadom a netlačiť na čas. Počas celých 24 hodín sme celý tím  pracovali na tomto výsledku a o druhej hodine v noci sme trošku pritlačili, pretože sme videli šancu na super výsledok a do siedmej hodiny rannej to bolo rozhodnuté. Každý jeden Pit Stop vychádzal na sto percent, pneumatiky, olej, celkom bez problémov, no po našich skúsenostiach z predchádzajúcich podujatí to bolo až neuveriteľné. V každom z nás hlodala myšlienka, že sa ešte niečo môže prípadne stať, ale nakoniec to vyšlo dokonale, skončili sme na siedmom mieste celkovo s náskokom štyroch kôl na súperov.

Do svetového šampionátu to znamenalo vynikajúce piate miesto a siedme v konečnom hodnotení…
Áno, je to náš najlepší výsledok v našej doterajšej pôsobnosti v MS Endurance po dvoch deviatich a jednom desiatom mieste. Po náročných sezónach plných problémov a smoly je to pre nás obrovská vzpruha a dôkaz toho, že to náš tím robí správne a propaguje našu krajinu na najväčšej motocyklovej úrovni. Tento šampionát je totižto šampionát tímov a tím Maco Racing tu reprezentuje Slovensko.

Dodnes niektorí ľudia v našej krajine ťažko chápu ako môže byť tvoj tím slovenský, keď tam nejazdia slovenskí jazdci…
Mojou snahou bolo od začiatku, aby v tíme jazdili slovenskí jazdci a spočiatku tomu tak aj bolo. Ale v súčasnosti na Slovensku nie je pretekár, ktorý by bol na potrebnej úrovni a navyše dokázal svoju účasť finančne pokryť. Žiaľ, v dnešnej dobe sa nedá jazdiť „za pekné oči“. Navyše keď nikto nedosahuje také kvality ako zahraniční jazdci, ktorí v našom tíme štartujú v posledných rokoch…

V zahraničí to myslím chápu oveľa lepšie, keď sa stal pred pár rokmi majstrom sveta tím Yamaha Austria, tak manažér tímu dostal v Rakúsku rôzne ocenenia, pritom  jazdcami boli Francúz, Austrálčan a Slovinec…
Presne tak, opakujem, je to šampionát tímov. Náš tím je slovenský, motocykle a kompletnú výbavu okolo toho pripravujeme u nás, takže je to ako práve v Yamahe Austria. Vlastne s tým rozdielom, že Yamaha Austria je továrenský tím a my súkromný.

V Le Mans bol aj môj kolega z časopisu Motomagazín, ktorý obdivoval na akej úrovni je tvoj tím a vravel mi o tom, ako je Maco Racing vysoko vážený, tak sa toho snáď raz naplno dočkáš aj doma… Možno je čas spomenúť tých, ktorí to s tebou ťahajú a dotiahli až k tomuto vynikajúcemu výsledku v Le Mans…
Moja veľká vďaka patrí celému tímu za ťažkú prácu počas všetkých rokov, za to že za mnou stoja a často trpia moju komplikovanú povahu, ale teraz prišiel ten čas, ktorý ukázal, že treba veriť  svojim cieľom a predsavzatiam a kráčať za nimi. Menovite chcem vyzdvihnúť prácu Denisa Ďuriša, nášho šéfmechanika, z ktorého je veľký odborník a samozrejme nemôžem nespomenúť ani Ivana Kraliča, ktorý má takisto na starosti  stavbu našich motocyklov. Rovnako veľké ďakujem patri manažérke tímu Ing. Denise Greškovej za tie roky tvrdej práce pre tento tím a samozrejme našim partnerom, či už terajším alebo bývalým, oni majú takisto zásluhu na tomto výsledku, lebo bez nich by sme sa nemohli dostať až sem. Ešte chcem poďakovať nielen súčasným, ale aj všetkým bývalým jazdcom a členom tímu, ktorí majú takisto podiel na tomto úspechu, lebo boli súčasťou tohto tímu keď sa ešte len formoval do terajšej podoby.