Neuveriteľné. Rudo Mladý má šesťdesiat rokov… Práve dnes, 20. februára 2021. Ale pozor, hneď na úvod musím uviesť, že aj naďalej je verný svojmu priezvisku a ani pribúdajúce roky ho nepoznačili starnutím, snáď len tie šediny dávajú najavo, že čas sa nezastavil a každému z nás meria rovnako.

V Rudovej prítomnosti však máte pocit, že desaťročia stretávate stále toho istého veselého človeka, plného síl, nápadov, dobrej nálady, ktorý si užíva život naplno. On je nielen motocyklový fanúšik, funkcionár, spisovateľ, žurnalista, fotograf, maliar, hudobník, spevák, dušou indián a tramp… Už nepokračujem, lebo iste by som na mnohé zabudol a to by ma mrzelo 🙂 Ale vždy dokonalý bol aj ako pracovník, či už v začiatkoch v kolárovskej Babette alebo ako konštruktér špeciálnych zariadení, pričom málokto z vás pri ceste bratislavským tunelom Sitina tuší, že ho projektoval práve Rudo.

Prvýkrát sa na pretekoch motocyklov objavil v 13-tich rokoch, teda v roku 1974, kedy som sa ja narodil. Ale to je len začiatok toho, čo nás spája. Začal som ho vnímať pred tromi desaťročiami vďaka motocyklovým časopisom, kde sa objavovali jeho články a fotky a takisto vďaka tomu, že roky pôsobil ako funkcionár vo federálnej, československej komisii cestných pretekov, ktorej bol aj posledným predsedom. Následne spoluzakladal Slovenskú motocyklovú federáciu, ale to už predtým sa objavoval aj po boku Mira Kacka, nášho úspešného pretekára.

Pre mňa ako fanúšika však v tom čase boli dôležité informácie, ktoré podával o dianí v mojom obľúbenom športe. Či už v časopisoch Retro Moto 90, Motocykl, Stop, MotoFan, Svet motocyklov, Motomagazín a ďalších. Tých článkov boli desiatky, teda skôr stovky a ja som rád a vážim si, že som majiteľom jedného z dvoch kusov zviazanej knihy z jeho všetkých zverejnených článkov, ktorú mi nedávno venoval.

Vďaka jeho článkom a mojej túžbe stať sa takisto propagátorom cestných pretekov sa stal Rudo spolu s Tomášom Gescheidtom a Jiřím Frankom mojím vzorom, a to dokonca o to viac, že sa sústredil na slovenskú motocyklovú scénu. Dnes som hrdý na to, že môžem byť pokračovateľom toho, čo on začal a dlhé roky ťahal. Spomínam si na trému, ktorú som prežíval na vyhlásení majstrov pred viac ako štvrťstoročím v Hlohovci, keď sa so mnou začal rozprávať a napriek tomu, že sa ku mne správal ako ku dlhoročnému kamošovi, tak ja som mal stiahnuté hrdlo a vo vnútri som si vravel: „To je Rudo Mladý! A rozpráva sa so mnou!“

Veľmi rýchlo sme sa spriatelili a bolo to logické. Spájala nás nielen láska k rovnakej športovej disciplíne, ale aj túžba v rámci svojich možností jej pomôcť. V podstate som šiel v Rudových stopách nielen písaním článkov či fotením, ale neskôr som sa tiež ocitol v športovej komisii. Takže úlohy sa časom vymenili, Rudo ešte donedávna funkcionárčil ako tajomník pretekov oldtimerov, ale popritom sa už venoval svojim ďalším koníčkom, hudbe, maľovaniu, návštevám hradov a zámkov Slovenska, o ktorých napísal publikáciu, ktorá u nás nemá obdobu a v tomto čase si užíva radosť zo svojich detí, keď dve dcérky sa mu postarali o to, že je z neho starý otec, ale najmladšieho syna má ešte stále doma, a tak s manželkou Evkou, ktorá ho vždy verne sprevádzala aj na okruhoch si stále užívajú aj funkciu rodičov. Kedysi dával „vstupky“ na preteky on mne, dnes som rád, že rovnako môžem pomôcť ja jemu, keď príde pozrieť svojich kamarátov z motocyklového prostredia. A vždy je všetkými srdečne vítaný!

O Rudovi by sa dala napísať kniha a ja mám taký „tušák“, že mu to nedá a tie tisícky zážitkov raz spíše do nejakej literárnej podoby. Po jeho štyroch knihách venujúcich sa histórii cestných pretekov na Slovensku by som sa vôbec nečudoval, ak by mi raz zavolal, že sa do toho pustil. Veď práve vďaka nemu má naša disciplína zmapovanú históriu tak, ako máloktorá iná športová disciplína na Slovensku.

Rudo aj napriek tomu všetkému čo dokázal a urobil pre tento šport (a nielen preňho, napríklad koľkokrát v živote daroval krv iste patrí medzi rekordné zápisy) zostáva skromným, nepotrpí si na obdiv a poklony, pretože pomáhať druhým bolo vždy jeho prirodzenosťou a práve to mu robilo radosť. A tak to má byť.

Rudko, vďaka za všetko, prajem Ti do ďalšej šesťdesiatky nech si stále rovnako (M)mladý, nech Ti slúži zdravie a môžeme sa stále stretávať pri tom, čo nás spája a čo máme radi.

Rišo