Rád trávim čas na pretekárskych okruhoch, ale mojím svetom je druhá strana barikády, teda obslužná komunikácia a namiesto motorky pod zadkom mám v ruke fotoaparát. Vždy ma bavilo venovať sa cestnému motocyklovému športu, v deviatich rokoch som „vydal“ svoj prvý časopis, vlastne to bol obyčajný zošit s výstrižkami z novín a časopisov a pokračoval som v tom desať rokov. Medzitým som začal pre mojich bratov a otca vydávať ručne písané časopisy, až táto moja „úchylka“ prerástla v to čo robím v súčasnosti 🙂
Všetky moje vtedajšie znalosti však pochádzali z vedomostí a článkov tých, ktorí o motocyklových pretekoch písali už v tých časoch a stali sa tak mojimi žurnalistickými učiteľmi. Z nich všetkých bol pre mňa vždy na najvyššom stupni Ing. Tomáš Gescheidt, ktorého fundované články v časopise Motoristická současnost, Motocykl a Retro Moto som čítal vždy mnohokrát a ukladal si tak do svojho hardvéru v hlave informácie, z ktorých čerpám dodnes a dodnes si aj pamätám názvy mnohých jeho článkov. Rovnako jeho fotky z majstrovstiev sveta boli u nás niečím nevídaným a neraz sa objavili aj v slovenskom časopise Stop ako postery. A keď majú motorkári svoje pretekárske vzory, tak tým mojím žurnalistickým je práve Tomáš.
V roku 2011 som sa mohol vďaka Jaroslavovi Brzobohatému, skvelému kamarátovi a bývalému pretekárovi, s Tomášom Gescheidtom spoznať osobne a myslím, že som ho svojimi znalosťami jeho článkov a ich názvov tak trochu prekvapil. A tak vzniklo naše priateľstvo, ktoré si nesmierne vážim. Pred niekoľkými dňami som mal tú česť navštíviť ho doma a pri pohľade na jeho archív som doslova „padol na zadok“. V jeho archíve sa dajú nájsť skutočné poklady, z ktorých som si za dve hodiny času dokázal prezrieť len mizivý zlomok, no aj tak to bol pre mňa jedinečný zážitok. Knihy, albumy, fotografie, programy, neuveriteľné štatistiky od majstrovstiev republiky po svetový šampionát… Bolo toho veľa a zaujali ma aj jeho albumy z domácej motocyklovej scény, keďže Tomáš absolvoval aj množstvo podujatí v rámci celého Československa. Jeho fotografie sa dokonca objavili v top ročenkách Motocourse.
Dve hodiny boli rozhodne málo a preto som rád prijal Tomášovo pozvanie na ďalšiu návštevu, ktorú si určite naplánujem na dlhší čas. Aj tak sme sa však stihli dosť porozprávať a ja sa chcem s vami podeliť o niekoľko informácií zo života tohto jedinečného človeka, ktorý v apríli oslávi svoje 65. narodeniny.
Tomáš, pri našom prvom stretnutí ma prekvapila tvoja výborná slovenčina. Ako je to možné?
Ja som sa narodil v Banskej Bystrici. Môj otec bol textilák, ktorého preložili do Lučenca a preto som prvých šesť rokov základnej školy absolvoval v Lučenci. Potom sa rodičia rozviedli a my sme sa presťahovali k rodičom mojej matky do Brna. Takže od roku 1962 žijem v Brne. Mama ale bola takisto Slovenka, narodila sa v Púchove.
Takže ty si vlastne kompletný Slovák, ktorý žije v Brne 🙂 Kedy si bol ako divák prvýkrát na pretekoch?
To bolo v roku 1956, keď som mal šesť rokov. Vtedy sme ešte bývali v Lučenci. Moji rodičia a ešte asi päť či šesť manželských párov vtedy pravidelne chodili na Veľkú cenu do Brna. Vždy sme bývali aj s ostatnými v kempe a na dlhej rovinke medzi Bosonohami a Veselkou sme v diaľke pekne videli štart, ako sa tam blyštia kapotáže motoriek. Práve v tom roku 1956 sa tam zabili Hans Baltisberger a Michel Mouty.
Aj na to si spomínaš?
Áno a veľmi dobre. Bola tam minúta ticha a viem, že som s tým zážitkom mal trochu problém.
Ako fanúšik si teda začal vlastne smutným zážitkom…
Áno, ale celkovo na tú dobu samozrejme spomínam v dobrom, tie zážitky boli predovšetkým pekné, takže ma to chytilo a odvtedy som Veľkú cenu v Brne vynechal len dvakrát. V roku 1967 som bol práve v čase konania Grand Prix na mesiac v NSR a v roku 1975 som bol na základnej vojenskej službe v Stříbre a opušťák som nedostal. Bola to ale prvá Veľká cena, ktorá bola prenášaná do televízie, a tak som si to užil aspoň cez obrazovku a bol to tiež pekný zážitok.
Ty si neskôr, už ako žurnalista, cestoval aj po zahraničných Veľkých cenách…
Áno, bol som 22-krát v Assene, navštívil som Barcelonu, Sachsenring, Hockenheim, Nürburgring, A1 ring, Spa Francorchamps, Hungaroring, Salzburgring…
Pamätám si na tvoje fotky ešte z čias socializmu napríklad aj z Rijeky…
Samozrejme, Rijeka bola ľahšie dostupnejšia a keďže sa majstrovstvá sveta niekoľko rokov nejazdili v Brne, tak Juhoslávia bola výbornou možnosťou zažiť Grand Prix.
Spomenul si aj okruh v Spa, teraz mi napadlo, že v roku 1988 som z časopisu Motoristická současnost na plagátový formát prekresľoval po zadnom kolese jazdiaceho Randy Mamolu, myslím, že to bola fotka práve zo Spa, kde Randy skončil s Cagivou tretí…
Áno, máš pravdu, bolo to fotené v Spa.
No ale navyše pri pohľade na tvoj archív vidím, že som mal doma na stene oveľa viac tvojich fotiek. Sú tu postery zo slovenského časopisu Stop, ktoré zdobili steny mnohých fanúšikov v Československu a ani som predtým nevedel, že sú od teba…
Áno, spolupracoval som aj s časopisom Stop, preto mám tieto postery vo svojom archíve. Odložil som si totiž všetky svoje články a fotky, ktoré boli kedy zverejnené v časopisoch.
Takže máš prehľad s kým si spolupracoval?
Áno, začínal som v časopise Motoristická současnost, známy aj pod názvom Motor, potom to bol Svět motorů, Motocykl, Supermoto, v spomenutom Stop-e, ale aj v brnianskej Rovnosti a v súčasnosti pracujem pre ČMN, teda České motocyklové noviny.
Tvoje fotky si pamätám aj z časopisu Retro Moto 90, no každoročne prispievaš aj do skvelej ročenky Vladimíra Rejdu, kde máš okrem niekoľkých fotiek na starosti predovšetkým textovú časť o Grand Prix, kde dokážeš skvelým spôsobom na niekoľkých vetách zhodnotiť konkrétnu Grand Prix.. Viem ale, že tak ako u väčšiny motoristických novinárov, tak ani ty si priamo žurnalistiku neštudoval a nebola ani tvojím hlavným zamestnaním. Čo si vyštudoval?
Elektrotechnickú fakultu v Brne, tú som absolvoval v roku 1974 a vzápätí som bol zamestnaný ako programátor. Od roku 1965 som študoval na gymnáziu v špeciálnej matematickej triede, teda matika, numerické výpočty, plus ešte programovanie, takže tým programovaním som sa začal zaoberať práve už na strednej škole.
Ako si sa teda dostal k tomu, že si začal písať a fotiť preteky pre motoristické časopisy?
Po vojenskej službe som si kúpil prvý fotoaparát. Následne, predtým ako som sa v roku 1977 oženil, tak sme boli s manželkou v Prahe a tam som šiel navštíviť redakciu časopisu Motoristická současnost, kde vtedy šéfoval Miloš Kovářik. Priniesol som tam nejaké fotografie a spýtal som sa, či by nemali záujem o články o pretekoch cestných motocyklov. Odpoveď znela, že musím počkať, a tak som od roku 1978 začal písať o autokrose a vydržal som s tým až do roku 1980 či 81. A potom už prišlo k tomu, že som začal písať pre Motoristickou současnosť o cestných pretekoch.
Vráťme sa v čase ešte viac dozadu, kedy si si uvedomil, že písanie článkov a fotenie je to, čo by si chcel robiť?
Vlastne od mojej prvej návštevy pretekov mi bolo jasné, že to bude niečo, čomu by som sa chcel venovať a to aj týmto spôsobom.
Nebolo náročné skĺbiť prácu programátora a motoristického novinára?
Bolo to náročné a to hlavne po Nežnej revolúcii, kedy som mal tej práce ako programátor zodpovedný za oblasť „business intelligence“ v súkromnej firme skutočne veľa.
Zaujíma ma, či si si jazdu na motorke aj sám nevyskúšal, či ťa nikdy nelákalo vyskúšať si pretekársky okruh z tej druhej strany, teda nielen spoza zvodidiel s fotoaparátom v ruke…
Ja som nikdy nejazdil na inej motorke ako na päťdesiatke s mojím bratom… 🙂
Takže si môj človek, ja som raz absolvoval 20 metrov na Babette 🙂 Zaujímalo by ma či máš z pretekov zážitky, ktoré sa ťa nejako mimoriadne dotkli, veselé, či smutné…
Najsilnejšie vo mne zostali tie smutné. Na vlastné oči som zo vzdialenosti 80 metrov videl tragickú haváriu Bila Ivyho na Sachsenringu v roku 1969. Keď ho po havárii niesli priamo okolo mňa, tak krvácal z hlavy a myslím si, že už vtedy bol mŕtvy… Ďalšia tragédia, ktorú som videl na vlastné oči, bola nehoda Michela Rougerieho v Rijeke v roku 1981 a v tom istom roku aj osudný pád Francúza Alaina Berauda v Brne. O rok neskôr som bol potom svedkom nehody Oldřicha Kábu mladšieho na pretekoch v Znojme…
Mne vždy po takýchto udalostiach napadne, či to má vôbec význam, rozmýšľam o tom, či vôbec dokážem preteky ďalej sledovať, ako to prežívaš ty?
Presne tak isto, to bol vždy prvý pocit, ktorý som prežíval. Našťastie v poslednej dobe je týchto tragických nehôd oveľa menej ako tomu bývalo v tých časoch, keď som začínal sledovať preteky. Phillis, Hocking a mnoho ďalších špičkových pretekárov na okruhoch zahynulo a boli to veľmi nepríjemné zážitky.
Ale určite máš aj príjemné zážitky z minulosti…
Isteže a jedným z nich je návšteva štvornásobného majstra sveta Eddieho Lawsona u nás doma 🙂
O tom som samozrejme počul a úprimne som ti niečo také vždy, samozrejme v dobrom, závidel! Ako k tomu prosím ťa prišlo?
No, bolo to neuveriteľné 🙂 Týždeň pred Grand Prix na novom okruhu v Brne v roku 1987 sa tu šli preteky automobilov, kde si novú trať v rámci pohárových pretekov Porsche prišli vyskúšať aj motorkári Martin Wimmer z Nemecka, jazdec triedy 250 ccm a práve Eddie. S Wimmerom som sa dobre poznal už od roku 1981, kedy on začal jazdiť svet a vtedy sme sa spriatelili. Jeho otec bol u nás pravidelným hosťom vždy, keď sa jazdili preteky v Brne. Vtedy v 87-mom som sa po spomenutých automobilových pretekoch v depe pýtal Wimmera ako to vidí, vysvetľoval mi, že na to auto nie je zvyknutý a ako sme sa tak bavili, spýtal som sa ho, či by ku mne s Eddiem neskočili na návštevu 😀 Šiel za Eddiem do kamióna a po troch minútach sa vrátil s tým, že prídu 😀 V pondelok som teda šiel po nich autom do hotela Voroněž a vzal som ich k nám na návštevu 🙂 S Eddiem bola vtedy aj jeho priateľka. Bolo to úplne skvelé stretnutie a pre mňa úžasný zážitok. Rozhodol som sa z toho neurobiť ani jednu fotografiu, chcel som, aby mal Eddie pocit úplne civilného stretnutia bez atmosféry klasického stretnutia novinára s pretekárom, ktorých majú jazdci vždy plné zuby a sám Eddie bol nechuťou k niečomu takému známy. Bolo to vtedy úplne prirodzené a srdečné.
Dokážeš preteky sledovať bez toho aby si mal medzi jazdcami aj nejakého svojho obľúbenca, alebo si mal v každom čase aj svojho pilota, ktorému si držal palce?
Veľký môj obľúbenec je Valentino Rossi, to je výnimočný zjav a samozrejme Marc Marquez, ktorý je v súčasnosti bez konkurencie. Je to fenomenálny pretekár. Predtým to bol Phil Read, samozrejme František Šťastný, neskôr som obdivoval Wayne Raineyho. S ním som mal srdečnejší vzťah, v roku 1990 som s ním dokonca trávil nejaký čas v jeho kamióne, bol to úplne perfektný človek. Jeho osudnú haváriu z Misana z roku 1993 som potom znášal veľmi ťažko.
Spomenul si Reada, na ktorého máš navyše krásnu spomienku, na youtube je video, kde sa ti Phil podpisuje do knihy…
Áno, tú knihu mám tu, pozri, tu je ten podpis 🙂
Často sa na internetových fórach debatuje o tom, kto bol najlepší jazdec histórie a či sa to vôbec dá určiť. Máš ty pretekára, ktorého považuješ za najlepšieho v histórii?
Hailwood. Pre mňa to je Mike Hailwood.
Tu v albume ťa vidím na fotke s Gardnerom, mojím obľúbencom, po takejto fotke túžim aj ja 🙂
To bolo v roku 1989, boli sme tam s bratom Robertom, s ktorým sme toho na pretekoch za tie roky spolu veľa zažili a keď Wayne dotrénoval, tak sme sa ho spýtali, či by sa s nami nepodelil o svoje pocity. Vravel, že príde o chvíľočku a stratil sa v kamióne. Pomysleli sme si, že tento človek už nepríde nikdy, ale o pár minút bol pri nás a veľmi srdečne sa s nami porozprával.
Zažil si aj jazdcov, s ktorými sa vychádzalo ťažšie?
Hm, problém bol s Toni Mangom. On sa vedel ozvať spôsobom: Už ste ma raz fotografovali, tak už ma viac nefoťte 🙂 Trochu ťažšie je s Crutchlowom a niekedy nemal svoj deň ani Biaggi, inokedy bol zasa veľmi ochotný. Inak všetci ostatní boli veľmi príjemní. Barry Sheene dokázal napríklad aj podpísať fotku kdekoľvek a kedykoľvek. Hoci aj keď zahrieval motorku. Ak za ním niekto prišiel so žiadosťou o podpis, tak proste motorku nechal tak a ochotne vyšiel záujemcovi v ústrety.
Ako ťa tak počúvam, tak asi nikdy ti nenapadlo, že s motorkami strácaš čas 🙂 …
Nikdy! Svet motocyklových pretekov je pre mňa jedinečný a som rád, že môžem byť stále pri tom. A som nesmierne vďačný mojej manželke, ktorá má pre to veľké pochopenie a je mi veľkou oporou.
Tomáš, veľmi ti ďakujem za tvoj čas a za tvoje odpovede na otázky a teším sa na naše ďalšie stretnutie!
Text: Richard Karnok
Foto: T. Gescheidt, J. Mendl, autor a jeho archív
