Pierko k pierku… spomienky spoza plota

Marian Zeman

Farebný nablýskaný svet MS cestných motocyklov je výkladnou skriňou motocyklového športu pre priaznivcov jednej stopy.

Bratia Zemanovci na Veľkej cene v Brne. Vľavo Peter, vpravo autor článku Marian

Vyhradené miesto tam za plotom, v tzv. paddocku, je magickým miestom nielen pre zberateľov autogramov, ale aj pre všetkých, ktorí chcú okrem súbojov na trati nazrieť aj do kuchyne kolotoča s názvom Grand Prix a na vlastné oči zblízka vidieť svojich hrdinov a tie najrýchlejšie pretekárske motocykle. Jedinečnou príležitosťou nasať túto špeciálnu atmosféru pre obyčajného smrteľníka, kedy priamo pred vaším zrakom skladajú a „šróbujú“ tieto špeciály zruční mechanici jednotlivých tímov je štvrtkový Pit Walk-Paddock, z ktorého cena lístka ide na nadáciu Riders for health.

Práve touto formou mohli fanúšikovia od roku 2011 po zakúpení špeciálnej vstupenky aspoň na pár minút zažiť tú elektrizujúcu atmosféru, kedy ohlušujúci rev naštartovaného prototypu preniká do špiku kostí, až sa vám na tele ježia chlpy, ale zároveň môžete aj obdivovať zázemie jednotlivých tímov, ich hospitality, či pri troche šťastia aj luxusné motorhomy tých najväčších svetových hviezd.

Posledný štvrtok pred najočakávanejším víkendom v roku tak má pre mňa osobne zvláštne čaro, pretože je okrem toho všetkého aj príležitosťou, kedy sa tu už pravidelne stretávam so svojimi priateľmi poznačenými rovnakou diagnózou, ale aj bratom a mnohými z vás a musím poďakovať za príjemné strávené chvíle, zážitky a pomoc.

Ako fanúšik a zberateľ autogramov som nemohol chýbať ani na prechádzkach boxovou uličkou Pit Lane walk 2008-2010, ktoré sa konali v piatok namiesto dopoludňajších tréningov a v kratšom časovom intervale. Už staré mamy hovorili, pierko k pierku… A tak som v rámci možností už v roku 1997 a ostatné 3 ročníky využil na doplnenie svojej zbierky počas piatkovej či sobotnej prehliadke boxami (VIP som nikdy nebol).

Valentino Rossi v roku 1996

„Blázni, ja by som tam toľko nečakal“, povedia si mnohí pri pohľade na hlúčik fanúšikov, ktorí poctivo a vytrvalo stoja pred boxom s číslom 46. Zamyslím sa. Vlastne ich chápem, tiež som tak pred rokmi stál a čakal hádam aj dlhšie na svoj idol s číslom 34, ktoré je už natrvalo vyradené zo štartovej listiny na jeho počesť.

V motocyklovom sporte rozhodujú okrem veľkého množstva najmenších detailov sekundy, pripravenosť, chyby, šťastie. Stojím na druhej strane za plotom, plním si iba svoje sny a zberateľskú vášeň, ale tiež tu rozhodujú sekundy, pretože môj obľúbenec sa iba na sekundu, dve pristaví na bzučiacom skútri a už ho viac nevidím.

Pripravenosť, pretože napríklad tváre menej mediálne známych ázijských rookies, ktorí sa podobajú ako vajce vajcu, sa musím jednoducho poctivo nabifľovať. Chyby? Našťastie skôr úsmevné omyly a trapasy, ako ten môj z roku 1996 na sprievodnej akcii ku GP, tentoraz nie v paddocku, ale priamo na námestí v centre mesta. Jaroslav Huleš, po dlhých rokoch domáci matador, ktorý permanentne nastúpil vo farbách Marlboro do kompletnej sezóny 125tiek sa právom tešil pozornosti nadšených fanúšikov. Garde mu robil takmer neznámy nováčik, taliansky mladík, ktorý tu bol v Jardovom tieni. Ponuku priateľky, že mi urobí spoločnú fotografiu s neznámym Talianom rezolútne odmietam (dodnes neviem prečo, naozaj si vážim a obdivujem každého jedného jazdca, ako sa hovorí od republiky až po svet). V nedeľu taliansky mladík na Aprilii s číslom 46 po strhujúcom súboji so 4-násobným majstrom sveta Jorge Asparom Martinezom vyhráva svoju prvú veľkú cenu v živote…
Šťastie? Dúfam, že sa usmeje na nás všetkých a už čoskoro sa nám pošťastí sa stretnúť pri nasej spoločnej vášni, pričom je úplne jedno na akej strane plota stojíme…

Text a foto: Marian Zeman

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *