Jednou z najväčších osobností histórie československého motocyklového športu je nesporne zaslúžilý majster športu Peter Baláž, ktorý dnes oslavuje 70. narodeniny (narodený 17. 11. 1945). V nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať jeho spomínanie tak, ako vyšlo pred šiestimi rokmi v knihe Ruda Mladého venovanej histórii cestných pretekov na Slovensku.

Nič nedostal zadarmo, iba tak do daru. Celý život motocyklového pretekára a reprezentanta sa niesol v znamení jeho poctivej práce a svedomitého prístupu ku každému štartu, na ktorý počas dlhých rokov aktívnej kariéry nastúpil. Ak berieme do úvahy aj fakt, že vlastne o konci účinkovania na našej a medzinárodnej okruhovej scéne nemožno hovoriť do dnešných dní, je pochopiteľné jeho miesto medzi legendami kráľovskej motocyklovej disciplíny na Slovensku.

Za dlhé roky jeho aktívnej účasti v rodine rýchlostných pretekárov prešiel zakúsil na rozdiel od väčšiny pretekárov temer všetko. Roky pretekárskych začiatkov, úspechy v podobe vavrínov, titulov, ale aj pády a zranenia. A keď už si myslel, že je v pretekárskom dôchodku, venoval sa viacerým úspešným pretekárom a usmerňoval ako manager ich športový vývoj. Navyše sme ho videli aj v úlohe mechanika talianskeho teamu pri GP, vo vedení rýchlostných pretekov na federálnej úrovni, alebo dokonca ako prezidenta SMF.

Aby toho nebolo dosť, dlhé roky pôsobí ako dominantný usporiadateľ pretekov na Slovensku a v neposlednom rade sa vrátil tam, kde aj začal – do sedla pretekárskej motorky. Opäť úspešne. Čiže v jeho osobe nájdeme všetko, čo k športu patrí – pretekára, managera, usporiadateľa… Ako človek rozhodný a impulzívny dokáže presadiť svoje napriek mnohým prekážkam, nakoľko vždy mal jasný cieľ. Keď bývali rôzne debaty v zákulisí na tému jeho osobnosti… a stávalo sa niekedy, že aj negativistické z „davu“, vždy som vravel: nebyť takýchto Balážov, možno by už posledné desaťročie ani pretekov na Slovensku nebolo.

Peter mal vždy talent zmobilizovať tú správnu partiu ľudí okolo seba, využiť vlastné bohaté medzinárodné skúsenosti a pustiť sa „do veci“ napriek obrovským rizikám úspechu. To je práve fakt, ktorý ja osobne na ňom najviac obdivujem a prečo už dlhé roky veľmi úzko spolupracujeme. On doslova telom aj dušou patrí do nádhernej rodiny rýchlostných pretekárov a aj ju úspešne tvorí a stmeľuje.

A ako sa Peter k pretekom vlastne dostal?
Mal som okolo 17 rokov, keď v Hlohovci začal trénovať na motorke František Kvíčala  z Karvinej, ktorý tu slúžil základnú vojenskú službu. Motorky a vôňa benzínu ma opantali natoľko, že pôvodný chlapčenský sen stať sa parašutistom som vymenil za iný. Túžil som sa stať motocyklovým pretekárom aspoň takým, akým bol Franta.
Prvé preteky v živote som videl v Pezinku, kam som sprevádzal práve Kvíčalu. Po návrate domov som bol taký nadšený, že s kamarátmi sme  hneď začali dávať dokopy súťažný motocykel. A tak bola na svete ČZ 175, ale samozrejme som nemal žiadne skúsenosti. Rozumy som „dostával“ od Fera Kročku z Jura pri Bratislave.
Úlohu stať sa pretekárom som zobral úplne vážne a v roku 1964 som sa zúčastnil prvých pretekov v Bánovciach nad Bebravou. Moja babička, ktorá ma od jedného roku vychovávala, nebola práve nadšená tým, do čoho idem. Ale po návrate z Bánoviec, keď som jej ukázal diplom za 7. miesto, sa s tým zmierila a neskôr sa stala hlavne pri neúspechoch mojou hlavnou kritičkou.
Boril som sa s prekážkami, so súpermi, ale túžba stať sa slávnym ma stále ťahala nahor. Moju snahu si neskôr všimla Drôtovňa Hlohovec, v ktorej som začal pracovať ako šofér na zásobovaní. Umožnili mi požičiavať si auto na preteky. Mojím šéfom bol Lojzo Vykopal, v ktorom som mal najväčšiu podporu. Tak ako otec, aj jeho syn Laco ma sprevádzali na viacerých pretekoch. Zažili sme spolu plno neuveriteľných príbehov. Aj v súvislosti s mojou babičkou. Postupom času sa aj jej zapáčilo chodenie na preteky, ale my sme boli mladí a často nám jej prítomnosť aj prekážala a vadila. Tak sme sa sprisahanecky rozhodli, že pre ňu jednoducho miesto v aute nemáme. Ale ona vzala iniciatívu do vlastných rúk a na preteky dorazila skôr ako my!
Neskôr na  môj podnet vznikol Automotoklub Drôtovňa, ktorý som založil s Viliamom Kamendym. Aj zásluhou podniku som sa dostal ku kvalitnejšiemu motocyklu Jawe Junior 250. Pomohol mi  k nej vtedajší predseda telovýchovnej jednoty Jozef Hulín. S pribúdajúcimi štartmi a zlepšujúcimi výsledkami som si dával čoraz vyššie ciele, čo logicky viedlo k hľadaniu stále lepšej techniky. Preto som si časom zaobstaral motocykel Jawa 350ccm po Františkovi Šťastnom.

Kedy sa dostavili Tvoje prvé väčšie úspechy?
Na stupne víťazov som prvýkrát vystúpil v roku 1970 na domácich pretekoch v Hlohovci, kde som obsadil druhé miesta v triede 250 a 350 ccm. Na svoje prvé víťazstvo som však musel počkať až do roku 1973, keď som v Kopčanoch vyhral dve triedy – 250 a 350 ccm.

V roku 1974 som po tretích pretekoch v Novom Meste nad Váhom získal  v triede 350 ccm prvý titul majstra republiky. Zúčastňoval som sa pretekov aj v zahraničí a tam som si všimol, že motocykle Yamaha  urobili obrovský technický skok vpred a tak som sa začal obzerať po lepšom motocykli. Prvú Yamahu mal vtedy z našich František Šťastný, druhú môj veľký súper Staša a tretiu som si zadovážil ja. Dostal som sa k nej prostredníctvom Švéda Gunnarssona, ktorý si ma všimol a neskôr mi pomáhal aj technickými radami.

Práve toto obdobie ostalo mnohým priaznivcom v pamäti ako éra, keď sa chodilo pozerať „na Baláža“. Lenže práve vtedy si dostal pre verejnosť tak trochu prekvapujúcu ponuku na továrenskú podporu z NDR napriek tomu, že aj domáca Jawa mala vlastné špeciály.
V Jičíne v roku 1975 mi fabrika z bývalej NDR ponúkla továrenský špeciál MZ 250ccm. Bol to rýchly motocykel, ale bol veľmi poruchový. Na medzinárodných pretekoch v Schleizi som mal v poslednom kole náskok asi 150 m pred nemeckým pretekárom Jürgenom Lenkom, keď sa pol kola pred cieľom roztrhla ojnica… a bolo po radosti. Ale nemeckí fanúšikovia sa mi odmenili. Oslava bola aj napriek tomu, veď som na ich motocykli získal vtedy rekord kola.
Samozrejme odozva na továrenské účinkovanie v „cudzích“ farbách nenechalo na seba dlho čakať. Po pretekoch v Hořiciach, kde som vyhral s Yamahou, sa začali kompetentní na ministerstve baviť o tom, prečo Baláž jazdí na Yamahe a MZ ako továrenský jazdec a nie na  našej Jawe! No a potom mi ponúkli nevídané podmienky. Spolu s vtedajšou českou jednotkou Bohumilom Stašom som mal k dispozícii motocykel, mechanikov, pneumatiky a náhradné diely. Hoci som oficiálne nepodpísal zmluvu ako továrenský pretekár, mal som rovnaké výhody. Dokonca nám hradili aj účasť na pretekoch! O niečom podobnom by sa mi dva roky späť ani nesnívalo. Takéto podmienky priniesli samozrejme aj výsledky, v roku 1975 som získal na Jawe titul majstra republiky v triede 250cc.
V roku 1977 som bol testovať v Anglicku na 3 pretekoch. Jawa bola dobrá, ale mala muchy, ktoré sa dali vychytať doma a nie v zahraničí. Boli to roky, v ktorých bola u nás doma mimoriadne silná konkurencia predstavovaná v prvých rokoch Ferom Srnom /tragicky zahynul v Bratislave 1973/, Králom, Klátilom, Barešom, Bursom a predovšetkým Bohumilom Stašom. V tej dobe  som získal v roku 1976  tituly v triede 250 ccm a 350 ccm s Yamahou, v roku 1977 s Yamahou v triede 350 ccm a s MBA v 125-kách.

Mnoho fanúšikov si Ťa pamätalo s novou Jawou, ktorú si predstavil prvý krát u nás práve na domácej trati v Hlohovci, kde si na tej istej motorke vyhral triedy 250, 350, a aj voľnú s celoštátnou účasťou.
Bol to vydarený motocykel, šúpatková Jawa 250 ccm, s ktorou neskôr pretekali viacerí továrenskí pretekári, ale jej éra netrvala dlho. To už sa všeobecne zmrákalo nad vývojom v Jawe a vlastne tento model bol aj posledným. Je to škoda, v tom čase mal po dotiahnutí niektorých detailov šancu na úspech aj v medzinárodnej scéne.

Tých titulov si získal viac a postupne si sa viac upriamoval na triedu 125 ccm.
Titulov Majstra Československa bolo celkove 10, posledný som získal v roku 1982 v objemovej triede 125 ccm na Honde. Samozrejme k tomu patria aj prvenstvá v seriáli o titul Majstra Slovenska, aj keď v tom čase bola jednoznačne logická priorita už trošku vyššie. Ale nikdy som nevynechal možnosť štartovať na domácich tratiach.

Lenže Tvoje ambície v tom čase už dávno presiahli domáce hranice. Z tej doby si pamätám veľmi populárne články z časopisu STOP pod názvom „Stĺpec pre Petra“, kde si informoval o prípravách a hlavne o zahraničných štartoch, o ktorých sa nebolo možné inak niečo podrobnejšie dozvedieť.
To bolo zaujímavé obdobie. U nás sa mi darilo, ale potreboval som častešiu konfrontáciu s medzinárodnou konkurenciou. Tak som štartoval na viacerých pretekoch GP, na vtedy slávnych pretekoch v Imole, v roku 1979 som  doteraz ako  jediný Slovák zúčastnil na Daytone  v USA. Ale to už ako „reprezentant“ nebolo možné.
V roku 1983 dostali niektorí pretekári štatút takzvaných „komerčných pretekárov pre zahraničie“. Na prvý pohľad sa to zdá, že keď komerčný, tak je to výhodné. Lenže to znamenalo zákaz štartovať doma, aby sme západom „nenakazili“ ostatných pretekárov. A keď nás niekde už čiste ako lákadlo pre diváka aj pustili na štart, nemali sme nárok na body a ešte aj tak nám robili súdruhovia problémy.
Boli to čudné časy, museli sme mesačne Autoturistu platiť 600 západných mariek, aby nám vôbec dovolili vycestovať. Polovicu času som strávil vybavovaním najrôznejších formalít na vycestovanie. V Prahe si vyzdvihnúť pas a výjazdnú doložku, po návrate z pretekov zase všetko vrátiť, písať správu s politickým zdôvodnením a významom nášho „reprezentovania“ a zúčtovať. V takom kolotoči bolo ťažko konkurovať svetovej špičke. Napriek tomu som jazdil majstrovstvá Európy aj Grand Prix prakticky na všetkých európskych tratiach.

To boli práve Tvoje informácie v spomínaných stĺpcoch. Podobne ako aj teraz bol pre súkromníka úspech už samotné kvalifikovanie na preteky /GP/, čo sa Ti darilo a viac krát si mal slušné umiestnenia v blízkosti bodovaných miest. Ale aj dosť časté technické problémy…
Obrovský problém bol napríklad s náhradnými dielmi, ktoré sme doma nezohnali a hľadal som spôsob na ich získanie, ako sa dalo. Financií tiež samozrejme nebolo nazvyš. A tak častokrát krásna krištáľová váza za víťazstvo bola vymenená za niečo na motorku.
Na druhej strane to boli časy plné dobrodružných ciest po celej Európe, získal som obrovské množstvo cenných skúseností a stretol mnohých priateľov, s ktorými sa vídam dodnes.

Čiže striedavé úspechy, v tých rokoch si bol doma temer neporaziteľným. Vidieť to v historických tabuľkách domácich majstrovstiev, kde si mal aj ročníky s ojedinelým štartami ale väčšinou to boli prvé miesta. Neskôr si sa objavil s novou jednovalcovou Hondou v triede 125 ccm, ale to sa už blížil neplánovaný záver tejto aktívnej éry.
Bol som na vrchole svojej pretekárskej kariéry a v roku 1987 pri štarte na Veľkej cene v Brne som skončil preteky predčasne – ťažkou haváriou, pri ktorej som si roztrhol aortu na ľavej nohe a len zásluhou zručnosti slovenských lekárov vďačím za to, že vôbec chodím. Po tejto udalosti som ešte dva roky pretekal, ale nie pre víťazstvá, ale skôr zo zotrvačnosti…
No život bez motoriek som dlho nevydržal. Začal som sa venovať mladým pretekárom, robil som mechanika v talianskom tíme v seriáli Grand Prix a precestoval takmer všetky kontinenty, kde sa preteky konali.

To bola etapa managerovania a odovzdávania skúseností, či už jazdeckých alebo technických. Ale prišlo obdobie, keď si vlastne vzal neľahkú úlohu organizátora pretekov, popri tom si bol jeden rok aj prezidentom federálnej komisie CPM.
V roku 1992 som stál pri zrode novodobej éry Ceny Slovenskej republiky, ktorej prvý ročník sa uskutočnil na brnianskom okruhu a tie ďalšie na piešťanskom letisku. Začal som „kolotoč“ s organizovaním pretekov na Slovensku. Piešťany, Dolný Hričov, Boľkovce, Trenčín – do roka sme na letiskách v uvedených mestách zorganizovali seriál piatich pretekov. Pripojili sme sa k organizovaniu seriálu Alpe Adria Cup, napríklad jeho prvé dejstvo na Slovensku v Piešťanoch má v historických tabuľkách AA Cupu doteraz neprekonaný počet štartujúcich pretekárov! V tom čase sa rozdeľovali republiky, z toho plynuli prípravy v zakladaní Slovenskej motocyklovej federácie, činnosť v komisii CPM na Slovensku. Všetko malo jediný cieľ – rozvoj pretekov u nás doma, lebo prakticky sa strácali postupne všetci usporiadatelia.
V roku 1998 som sa stal prezidentom  SMF. Dal som sa nahovoriť svojimi priateľmi. Vraj mám mnoho kontaktov v zahraničí. Aj keď dnes svoje rozhodnutie neľutujem, som rád že toto obdobie mám za sebou. No popri funkcii som stále organizoval ešte aj preteky, založil som  Motoklub Žilina.
Doba je rýchla a s ňou technika veľmi napreduje. Motocykle sa stávajú čoraz rýchlejšími a nebezpečnejšími na pretekanie na letiskách. Moje želanie, postaviť na Slovensku autodrom, sa napriek plánom v tej dobe nepodarilo vybudovať, a tak postupne som cúvol od pretekov „moderných“ motoriek a začal som sa venovať veteránom. Nie len ako organizátor, ale aj pretekár. U mňa v garáži mám peknú zbierku motocyklov, s ktorými si rád zajazdím u nás, v Čechách aj v zahraničí. Takto mám šancu vrátiť sa na moje obľúbené trate. Doteraz sa rád vraciam do Hoříc, som  tu ako doma za starých časov. Je tu množstvo známych, ktorých som stretával ešte pred rokmi na pretekoch a ešte keď k tomu pribudne aj v súčasnosti nejaký ten veniec …
V roku 2003 som založil Classic Club Hlohovec, pod jeho hlavičkou sme začali organizovať v Novom Meste nad Váhom Európsky pohár historických motocyklov v jazde pravidelnosti. Tento rok sa pôjde už  X. ročník. Tu som stretol úžasných obdivovateľov motoriek, vďaka ktorým môžeme preteky vôbec organizovať. Podporujú nás finančne ale aj organizačne. Bez peňazí sa dnes nezrealizuje takmer nič. Diváci sú  z pretekov úplne hotoví, veď takúto akciu nikde inde na Slovensku neuvidíte. A to ma veľmi mrzí. Žiaľ sponzori na motorky sa hľadajú ťažko. Každý dá radšej na hokej alebo futbal. Ale popri pretekoch v Novom Meste sa nám podarilo oživiť tradíciu okruhov aj v Hlohovci, posledné dva roky v Holíči, nepravidelne v Boľkovciach.

Tvoj návrat do sedla pretekárskeho motocykla prilákal veľa slovenských pretekárov naspäť na okruhy a to nielen bývalých jazdcov ale aj veľa nových, mladých tvárí. Oldtimery Ti svedčia, vlastne pretekáš na tých istých motocykloch, s ktorými si získaval majstrovské tituly. A že to nie je iba recesia svedčia Tvoje posledné tituly Majstra Európy v pravidelnosti.
Je to svojim spôsobom návrat na medzinárodnú scénu, preteky Európskeho pohára sa jazdia u nás, v Česku, Nemecku, Taliansku. Tak si zajazdím hlavne pre vlastné potešenie. Mám niekoľko okruhov aj  inde  v Európe, kam ma každoročne pozývajú na preteky. Ale musím priznať, že keď som k mojim šesťdesiatinám získal titul Majstra Európy, bol to asi ten najkrajší darček. Ten som získal aj preto, lebo som si povedal, že už  nebudem blázniť, že sa budem už len tak voľne voziť. A vyšlo mi to.
Keď sa pozriem na túto etapu môjho účinkovania na okruhoch, musím konštatovať spokojnosť. Usporiadateľstvo je jedna obrovská drina, o to viac mrzeli rôzne hlasy o tom, ako sa dá dobre pri tom „napakovať“. Už som povznesený nad podobné reči, veď každý má možnosť niečo pre tento šport spraviť, ale akosi sa nikomu nechce. Aj ja som mal problémy pri organizovaní, hlavne v začiatkoch, skúseností nebolo a ono to vyzerá príliš jednoducho z tej druhej strany. Teraz je už partia okolo nášho klubu skúsená. Pre mňa je priorita spokojnosť všetkých – hlavne pretekárov, a ako to vyzerá, chodia k nám na preteky radi a vo veľkom počte. A že niekto kritizuje? To je predsa vždy a všade, konštruktívnu kritiku vedúcu k posunu dopredu akceptujem vždy. A keď môžem popri tom ešte aj pretekať… čo by si človek mohol želať viac. Už iba zdravie.
Počas rokov pretekania som sa riadil aj týmto mottom: Je obdivuhodné, čo dokáže človek, keď niečo chce. Zázračné slovíčko chcem podčiarkujem. Ja som tiež chcel a preto som na tie časy dosiahol dosť.

……………………………………….

Bilancia pretekov a účinkovania Petra Baláža na usporiadateľskej a neskoršej športovej scéne mu dáva jednoznačne za pravdu. Keď zoberiem počty usporiadaných pretekov od roku 1992, dostaneme sa k úctyhodným počtom:

Brno    1   x
Nové Mesto n/Váhom    9  x
Boľkovce  10 x
Dolný Hričov  12 x
Piešťany    4   x
Hlohovec  5   x
Trenčín    3   x
Holíč     2   x

Celkovo   46 pretekov. Takým počtom sa nemôže pochváliť žiadny usporiadateľ v celej histórii a tradícii pretekov na Slovensku.

Ďalej k tomu pripočítame tri tituly Majstra Európy v pravidelnosti – oldtimery…

Vybrané športové úspechy:

Majstrovstvá Československa:     10 titulov,   61 prvenstiev
125 ccm:  1. miesto – 1977,1982, 2. miesto – 1979, 1980, 1981, 1983, 3. miesto – 1985
250 ccm:  1. miesto – 1975, 1976, 1978, 2. miesto – 1974, 1977, 1979
350 ccm:  1. miesto – 1974, 1975, 1976, 1977, 1978, 3. miesto – 1973

Majstrovstvá Slovenska:   8 titulov ,  31 prvenstiev   /počet nie je úplný/
250 ccm:  1. miesto – 1972, 1973, 1974, 1975
350 ccm:  1. miesto – 1971, 1972, 1973, 1975

Pódiové umiestnenie v Hořiciach:
125 ccm:  1. miesto – 1978, 1979,  2. miesto – 1981, 1982
250 ccm:  1. miesto – 1975, 2. miesto – 1974,  1981,  3. miesto – 1978
350 ccm:  3. miesto – 1976, 1979,  2. miesto – 1978

Pódiové umiestnenie v Piešťanoch:
125 ccm:  1. miesto – 1982,1985, 2. miesto – 1980,1986, 3. miesto -1987
250 ccm:  2. miesto – 1974,1976, 3. miesto – 1975
350 ccm:  1 – 1977,1980, 2 – 1976,1978, 3 – 1982

Umiestnenie na GP Československa v Brne:
125 ccm:  1979 – 8,  1982 – 15
250 ccm:  1973 – 24, 1976 – 21, 1977 – 14, 1979 – 27, 1981 – 28
350 ccm:  1971 – 13, 1973 – 18, 1974 – 15, 1975 – 13, 1976 – 13, 1977 – 13, 1979 – 19, 1982 – 25
500 ccm:  1974 – 15

Body z GP:
Juhoslávia 1975 – 10. miesto v 350 ccm  Yamaha
Brno  1979 –  8. miesto v 125 ccm MBA