V pondelok 6. apríla vo večerných hodinách nás vo veku nedožitých 77 rokov po krátkej chorobe opustil bývalý pretekár František Križan starší…
František (narodený 28. 7. 1943) začínal v seriáli majstrovstiev Slovenska hneď v čase jeho vzniku, teda v roku 1965, keď debutoval v triede 175 cm³ a v Novom Meste nad Váhom skončil na 12. mieste. Začali ho však lákať vyššie kubatúry a v ďalších rokoch sa venoval triedam 250 a 350 cm³. Medzi jeho najväčšie úspechy druhé miesto na pretekoch na domácej trati v Bratislave v roku 1972, kde skončil v hodnotení majstrovstiev Slovenska na druhom mieste za Františkom Srnom. Rovnaký výsledok dosiahol aj dva roky predtým v Prešove, k čomu pridal aj výborné tretie miesto na Popradskej valaške, kde bol MSR tretí za Srnom a Balážom. Cestné motocyklové preteky jazdil aj jeho o dva roky mladší brat Peter, v motokrose štartoval jeho ďalší brat Pavol.
Na úplný záver kariéry štartoval František v roku 1984 v Malackách v triede pollitrov. V tom čase mal štyri roky jeho syn Ferko, ktorý sa presne o desať rokov vo veku 14 rokov postavil na štart svojich prvých pretekov v triede Superbike. Počas celej synovej kariéry stál František pri ňom a spolu sa radovali aj z jeho celkového tretieho miesta v MSR triedy Stocksport v roku 1998, keď mladý Ferko navyše zvíťazil na Hungaroringu a rovnakú radosť spolu prežívali aj o rok neskôr po víťazstve v Moste. František mal okrem syna Ferka aj dcéru Zuzku.
Tráviť čas s Križanovcami v depe pretekárskych podujatí bolo vždy zážitkom. Fero bol totiž chlap s veľkým zmyslom pre humor a zároveň bol rovným, férovým človekom. V ostatných rokoch sa rád stretával so svojimi priateľmi na pretekoch veteránov, či pri stretnutiach legiend minulosti.
Česť jeho pamiatke!
Pozostalá rodina ďakuje všetkým priateľom za vyjadrenia sústrasti, žiaľ, v súčasnej ťažkej dobe sa môže rozlúčka s Františkom konať len v kruhu najbližších.
Richard Karnok
Zdroj fotografií: Archív rodiny Františka Križana
Ujo Fero, tak sme ho volali v našej veľkej rodine. Bol môjho otca Vladimíra Križana (68) bratranec. Ich priateľstvo najmä za mlada bolo veľmi veľké a pevné. Otec Vladimír pochádzal zo 7-člennej rodiny a pri 4-tich sestrách mu bratranec František suploval brata. Spolu zažili toľko zážitkov, čo sa tu teraz ani nedá všetko popísať. Ako mladí brázdili Bratislavou na otcovom aute Opel Admirál, alebo Ferinovej Chevrolet Impale a popri vtedajších „embéčkach a žigulákoch“ to boli ozaj skvosty. A to množstvo spoločných historiek z niekdajšej krčmy u Slováka v Slávičom údolí, pri ich rozprávaní človek nevníma realitu. Ujo Fero často chodieval na Staré Grunty, kde sme vyrastali u dedka Vladimíra Križana st. „starý mičurín“ tak ho prezíval, lebo dedko stále niečo pestoval a šľachtil. Tu mal ujo Fero v garážach odstavené krásne historické motocykle a aj zopár starých TATRAPLÁNOV a Gaz-ikov, čo sme ako decká obdivovali. Neskôr som po jeho vzore sám pár starých motocyklov dokonca aj TATRU 603 vlastnil. Vždy mi vedel ochotne pomôcť, poradiť s technickými vecami alebo odbornými konzultáciami ohľadne motocyklov alebo aut. Spolu s mojím bratom Vladimírom sme žasli nad tým, že kam sme prišli, či na burzu veteránov, rally preteky, autoservisy v okolí, stretli sa s ľudmi venujúcimi sa motorizmu, renovácii historických áut, motoriek a spomenuli sme meno uja FERKA KRIŽANA, väčšinou ho všedci poznali. Áno taký bol František Križan ikona motorizmu, charizmatický, kamarátsky, veľmi humorný, človek ktorého by ste na zemeguli podobného nenašli. Je nám za ním nesmierne ľúto a navždy zostane v našich srdciach a mysliach. Rodina Križanová z Chorvátskeho Grobu. Najbližšej rodine vyjadrujeme úprimnú sústrasť.
Za Františkom Križanom.
Naše životné cesty s Ferkom Križanom sa spojili niekedy v polovici 90 -tych rokov minulého storočia, keď k nám nastúpil do práce – na odbor služobnej kynológie do Mlynskej doliny. Venoval sa čomu sa rozumel – automobilovej technike. Na tomto mieste v Mlynskej doline spolu zakladal jeho otecko v 40-tych rokoch slovenskú policajnú kynológiu. Ferko mi pútavo rozprával o tom ako chodili s oteckom do výcvikového strediska ku psom, kde spolu cvičili a kŕmili šteniatka a pod.. Pútavo mi sprostredkoval pôsobenia otecka v SNP, kde v skupine veliteľa Jegorova mal so sebou čiernu sučku NO Boru. Ako bol nacistami bol zajatý a cestou na popravu z transportu ušiel a bol pritom postrelený. Ferko bol výnimočný rozprávač, optimista s typickým humorom. Jeho spomienky sú publikované v prvých knižkách o policajnej kynológii: Policajná kynológia na Slovensku (2004,2009) a Policajná kynológia, teória a prax (2016). V Lamači sme mali neďaleko seba záhrady. Stretávali sme sa tam – aj s rodinami. V jeho dielni som obdivoval profesionalitu a zanietenie akým sa venoval technike. Svoju pozornosť sústredil aj pretekárskemu rastu mladého Ferka. Raz ma pozval na motocyklové preteky, ktoré sa konali sa na letisku v Trenčíne. Atmosféra v depe Križanovcov bola fantastická. Bol to pre mňa zážitok. Na pretekoch úspešne súťažil aj jeho synátor Ferko a myslím aj Vlado Ruža, ktorého otecko Peter pracoval v jednom z našich kynologických zariadení – vo výcvikovom stredisku v Malých Levároch. Motorky a kynológia patrili jednoducho k sebe.
Ferko Križan bol čestný a férový chlap, boli sme priatelia.
Česť jeho pamiatke!
Veľmi pekne Vám ďakujem, pán Ďurišin, za krásne slová, ktorými ste nám ukázali kus z Ferovho života, o ktorom ame mnohí ani netušili. A takisto Vám ďakujem za fotku z jeho detstva, ktorá je v článku.
Vďaka Ujovi Ferovi som sa už ako krpec zalúbil do motoriek, ked malému Ferkovi vyrobil motorku a on sa na nej vozil na našom sídlisku. Poprosil som ho, nech mi tiež takú vyrobí a on mi zo žartu povedal, že na ňu treba veľa železa. Keď som ho stretol o pár dní, tak som mu povedal, že už nejaké železo mám odložené. Z času na čas mi to potom zo žartu pripomínal, ako som vláčil domov železo.
Tiež som zažil s nimi atmosféru na pretekoch a aj na záhrade, kde sa venoval motorkám. Vždy mi pomohol, keď som niečo potreboval. Bola tam strašná sranda a veľmi rád som tam chodil. Moje prvé motorkárske roky sú navždy späté s ujom Ferom a celou rodinou Križanovcov. Ešte raz, vďaka.
Človek, ktorému vďačím za veľa. Uňho som videl prvý krát z blízka závodnú motorku.
Pán Križan mňa zobral prvý krát na okruh. Nikdy nezabudnem na to ako som vystúpil prvý raz z jeho Avie Caravan v Bolkovciach na letisku a po trati sa preháňali ozajstné závodné motorky. Opantalo mňa to tak, že som nakoniec celý život zasvätil závodom. Nezabudnem na jeho príbehy, ktoré rozprával večer v depe. Bol to skvelý človek.
Česť jeho pamiatke a úprimnú sústrasť rodine.
Nikdy nezabudnem.
Bol to človek veľmi dobrý, milý a hlavne nápomocný po každej stránke, či po športovej alebo kamaratskej. Na takého človeka sa nedá zabudnúť. Úprimnú sústrasť celej rodinke.
Opustil nás dobrý človek, optimistický kamarát, vždy veselý, pohostinný, priateľský…nech Ti je zem ľahká Ferko, nezabudneme. Úprimnú sústrasť rodine.