Nemohol som v noci spať. Moje myšlienky boli stále na mieste nehody. Všetko sa mi to stále v hlave premietalo dookola. Práca záchranárov, boj o život zranených, bolesť, plač, smútok, šok, beznádej… Ale aj hyeny, ktoré všetko fotia a nechajú si potom od bulvárnych denníkov zaplatiť za detailné fotky z miesta tragédie. A takisto vysmiaty redaktor TV Joj a jeho dve kolegyne (?), ktorému sa práve podarilo uloviť rozhovor s aktérom havárie. Mieša sa vo mne smútok a hnev. Takisto mám stále pred očami Petra Baláža, ktorý vystupuje z auta, po pár sekundách sa naše pohľady stretnú a Peter vraví: „To je koniec pretekov,“ a mne je jasné, že tým nemyslí len toto konkrétne podujatie, ale všetky, ktoré by ešte v budúcnosti mohol zorganizovať…
Na druhý deň ráno idem do Nového Mesta. Prichádzam na prvú križovatku a uvedomujem si, že je všetko akési iné. Smutné a pochmúrne. Míňam nákladné auto, do ktorého nakladajú balíky slamy a pritom práve teraz tadiaľ mali jazdiť motocykle a okolo stáť stovky divákov! Prichádzam na miesto tragédie, kde horia sviečky. Tak predsa sa to stalo, nebol to len zlý sen. Chodia mi hlavou otázky, čo by bolo keby nebolo pršalo, keby nebol preto zmenený časový harmonogram a na trati by neboli autá, ale trieda Open… No viem, že „keby“ v živote neplatí. Po chvíli odchádzam a myslím na tých troch vzácnych ľudí, ktorí tu už nie sú (kedy konečne médiá pochopia, že aj nenarodené deti sú živé stvorenia?!) a na množstvo tých, ktorí tu po nich zostali a ich život už nebude nikdy taký ako predtým. Myslím aj na Petra Baláža, ktorý napriek tomu, že mal z roka na rok ťažšiu prácu s prípravou a finančným zabezpečením podujatia, šiel do toho so srdcom, lebo tento šport vždy miloval.
Nedá mi to, doma si opäť otváram bulvárne internetové stránky, som zvedavý na čo zasa „odborníci“ prišli. A hľa! Dopravný analytik sa vyjadruje k niečomu o čom nič nevie a nemá ani len predstavu! Vraj diváci majú byť na mestských okruhoch od okoloidúcich áut oddelení plotom a ak sa to nedá, tak sa takéto preteky nemajú konať… No výborne, k tomu naozaj nie je čo dodať. Akosi za tým všetkým zapadlo, že v prípade automobilov nešlo o preteky, ale exhibičnú jazdu. Tá bola zorganizovaná ako memoriál Jána Hašáka a úlohou zúčastnených malo byť divákom predviesť nie športové zápolenie, ale pekné automobily pretekárskej histórie… Navyše ani samotné motocyklové preteky v Novom Meste nie sú hodnotené ako rýchlostné, ale v rámci pravidelnosti, pretože na tomto mestskom okruhu si to situácia akosi automaticky vyžaduje. Iste, mnohí z nás sme boli za tie roky svedkami, ako to niektorým pretekárom nedalo a hnali sa po trati s cieľom byť prvý, ale sám dobre viem, že samotní organizátori všetkých jazdcov vždy dôrazne upozorňovali, aby jazdili s rozumom a neriskovali.
Často teraz čítam, že tam autá nemali čo robiť, ale cieľom organizátorov bolo spestriť program a sám poznám ľudí, ktorí sa tešili, že sa po rokoch práve autá opäť vracajú na tento okruh.
Nechcem, nemám právo a ani nedokážem hodnotiť kto je za čo zodpovedný, to budú mať teraz za úlohu celkom iní ľudia. Len som cítil potrebu zdôveriť sa vám s tým, čo prežívam a aké myšlienky sa mi teraz preháňajú hlavou. Všetkých nás to zasiahlo, je mi z toho veľmi smutno. A ešte dlho bude.
Rišo Karnok
