V Čechách a na Slovensku sa iste nenájde fanúšik motocyklových pretekov, ktorý by nepoznal meno 35-ročného Michala Dokoupila, úspešného českého jazdca na prírodných okruhoch, ktorý slávi úspechy doma aj v zahraničí. Indi, ako ho všetci prezývajú pre jeho indiánsky výzor, nám v nasledujúcom rozhovore porozprával nielen o svojich začiatkoch a plánoch do budúcnosti, ale aj o radostných či smutných chvíľach, ktoré so sebou preteky na prírodných okruhoch prinášajú.

Michal, tvoje meno sa do povedomia širšej motocyklovej verejnosti dostalo v polovici minulého desaťročia, keď si suverénne ovládol českú voľnú triedu do 600 cm3. Aká však bola tvoja cesta k motorkám ako takým?
K motorkám som sa dostal celkom náhodou až keď som mal dvadsať rokov. Predtým som ako chlapec jazdil len bikrosové preteky a nemal som ani finančné možnosti, takže som nikdy nepočítal s tým, že by som mohol byť raz pretekárom na motorke. To by mi vtedy ani nenapadlo. Až potom ma raz kamarát zviezol na Jawe do Prahy, mne sa to veľmi zapáčilo a povedal som si, že motorku musím mať aj ja. Takže som si najprv zohnal nejakú päťstovku, potom šesťstovku, behom dvoch rokov som vystriedal asi desať motoriek. Mal som však aj nejaké nehody či krízovky a na Yamaha dni na okruhu som zistil, že mi oveľa viac dáva jazda na uzavretej trati…

Takže cestu k pretekom si mal otvorenú…
Áno, zohnal som si starú Yamahu R1 a začal som jazdiť preteky popri Alpe Adrii. To bolo tri roky potom čo som si kúpil prvú motorku.

Ako som spomenul, nasledovalo suverénne víťazstvo v českej voľnej, bolo neuveriteľné, akú si mal oproti svojim súperom na trati prevahu…
Keď som začal jazdiť preteky, tak som mal dobre platenú prácu, robil som v reklame asistenta režiséra. Dohodli sme sa, že pokiaľ vo svojej prvej sezóne s tou R1-kou nebudem do desiateho miesta, tak sa na to pretekanie vykašlem. Zároveň som zamestnávateľa poprosil, či by mi, ak budem predsa len v top ten, nezasponzoroval novú motorku. On mi na to povedal, že keď budem do desiateho miesta, tak mi kúpi čo budem chcieť. V tej prvej sezóne som nakoniec skončil ôsmy a on mi kúpil novú Hondu CBR šesťkilo, vtedy úplnú novinku, a tak som mohol so súpermi bojovať so zrovnateľnou technikou. Bolo to zaujímavé, vôbec som nechápal, že mi nikto nestíhal, keďže som na motorke sedel naozaj len pár rokov.

Ako prišlo k tomu, že si svoje pôsobisko presunul na prírodné trate?
Bolo to o pár rokov neskôr, v českom majstráku sa mi nedarilo a nemal som z toho práve dobrú náladu. S posledným podnikom na Hungaroringu vtedy kolidovali preteky na Kyjovskom okruhu. Rozhodovali sme sa či máme vôbec do Maďarska ísť, keďže by nám to v konečnom výsledku sezóny nijako napomohlo. Povedali sme si teda, že vyskúšame tie prírodňáky už len tak akoby pre zábavu a zistíme aké to je, pretože dovtedy som šiel niekoľko rokov dozadu len Hořice. No a nakoniec sa nám to zapáčilo a v roku 2009 som už šiel celú sezónu.

K tvojej osobe nedeliteľne patrí tvoja priateľka Veronika Hankocyová, známa nielen ako pretekárka, ale aj televízna moderátorka motoristických relácií. Keďže ste obaja rovnako zapálení pre motorky, pravdepodobne ste sa prvýkrát stretli niekde na okruhu…
Samozrejme, bolo to v Brne. Tam som ju stretol prvý raz, keď tam prišla na nejakom veteráne. A funguje nám to, už nejaký ten piatok sme spolu… Presnejšie nejakých sedem rokov… 🙂

Veronika s tebou jazdí aj na pretekárskych podujatiach, už vlani štartovala okrem domácich okruhov aj v Írsku, no bola aj zranená. Bude s tebou štartovať aj v roku 2014?
Áno, spolu absolvujeme fyzickú prípravu aj predsezónne testovanie na okruhoch a potom by mala ísť okrem Tourist Trophy všetky preteky kde budem jazdiť aj ja. Dúfam, že sa jej bude tiež dobre dariť.

Čo prežívaš, keď ide Veronika na štart pretekov, máš o ňu strach?
Človeče to je hrozné! To sú pocity, ktoré by som nikomu neprial. Samozrejme ma teší, že ona má z toho radosť, že ju to baví, ale neteší ma sledovať tie preteky, v ktorých ona jazdí 🙂 To som vždy celý čas vo veľkých nervoch. Ale vtedy si človek uvedomí, aký mu je ten druhý vzácny a nechcel by oňho prísť…

Jazdil si už na mnohých prírodných okruhoch doma a v zahraničí, ktorý z nich je pre teba ten naj?
Samozrejme Isle of Man! To sa nedá s ničím iným porovnať. Už len svojou dĺžkou a konkurenciou je absolútne niečím špeciálny. Tá vzdialenosť 240 kilometrov počas štyroch kôl vyžaduje maximálne sústredenie v úplnom nasadení stroja aj jazdca… Samozrejme je to okruh, ktorý je aj mimoriadne krásny.

Je na ňom miesto, ktoré máš špeciálne rád?
Mám ich tam niekoľko, ale jednu pasáž mám rád obzvlášť a to je Quarry Bends, čo je séria preklápačiek asi v 200-kilometrovej rýchlosti. Keď to dobre trafíš, tak to krásne presvišťíš. Žiaľ na tento úsek mám aj smutnú spomienku, pretože sa presne na tomto mieste zabil môj kamarát Martin Loicht, známy aj z našich okruhov… Aj vlani sa tam zabil Matsuschita, takže je to síce krásne miesto, ale môže byť veľmi nebezpečné…

Dostali sme sa k tej smutnej stránke road racingu a tou sú smrteľné nehody. Neraz si zažil, že jazdec, ktorého si videl pred štartom sa z trate nevrátil živý. Ako prežívaš takéto situácie? Nenapadne ti vtedy so všetkým skončiť?
Práve tá Martinova tragédia bola hrozná. Ešte pred štartom tých pretekov som Martinovi u nás v kamióne robil kávu, on mi poradil niečo ohľadom motorky, bol veľmi vzdelaný takže vedel pomôcť. Dali sme si kávu, cigáro, kecali sme a potom sme išli do tých osudných pretekov. Musím povedať, že keď som sa dozvedel čo sa stalo, tak v ten deň som sa mal úplne hrozne. Plakal som a nevedel som ako sa s tým vysporiadať. Bolo to prvý raz keď sa zabil niekto koho som poznal tak blízko. Potom som tam štartoval v pretekoch Senior TT a musím povedať, že sa to vo mne nejako zlomilo, dal som si čiernu pásku s menom Martin a bolo to pre mňa akousi motiváciou. V tých pretekoch som zajazdil svoje najlepšie kolo na Mane. Šiel som to s tým vedomím, že tam idem aj za Martina. Táto skúsenosť vo mne zostala a od tej doby si viac uvedomujem, navyše po tom ako sa zabili ďalší ľudia ktorých som poznal, to nebezpečenstvo športu, ktorý je krásny ale má aj túto smutnú stránku. Ale road racing je môj život, je to proste súčasť života a človek to nemôže prestať mať rád i keď sa stanú takéto tragédie. Jazdíme okolo stromov a barakov a tá pravdepodobnosť, že sa stane ťažká nehoda je väčšia ako na špeciálnom motodróme. Preto chápem ľudí, ktorí nechcú jazdiť na prírodných tratiach, kde je to riziko predsa len väčšie. Aj keď osobne si myslím, že oveľa viac na motorke riskujem život v bežnej cestnej premávke, pretože aj na prírodnom okruhu máš nejaké zabezpečenie, zatiaľ čo na ceste môžeš aj dodržovať päťdesiatku, ale stačí, že ti niekto s autom nedá prednosť, čo sa mi už tiež stalo viackrát, a môže to skončiť tragédiou…

Aj ty máš za sebou veľmi ťažký pád v írskom Cookstowne v roku 2011, po ktorom si dlho ležal v nemocnici a spočiatku nebolo jasné aké to s tebou bude. Čo ti vtedy behalo hlavou? Nemal si obavy, že po návrate na trať budeš mať v sebe brzdu, ktorá ti nedovolí ísť tak ako predtým?
Najprv ma trápili skôr otázky či budem vôbec chodiť, či nebudem mať trvalé následky, pretože chrbtica dostala hroznú ranu. Musím povedať, že vtedy som si prešiel veľkým očistcom, musel som urobiť množstvo rozhodnutí, ktoré viedli k tomu že som sa vrátil, ale nebolo to jednoduché, pretože bolesti som mal veľké. Všetky okolnosti nenasvedčovali tomu, že by som sa mal vrátiť a malo by to byť v pohode. Bolo to doslova vo hviezdach. Vďaka spoločnosti Motopoint, ktorá  sa stala mojím sponzorom a je ním dodnes, som sa však mohol vrátiť naspäť, pretože práve oni vyriešili množstvo starostí, ktoré som ja v tom čase nebol schopný riešiť. Psychicky mi pomohlo aj víťazstvo v Těrlicku, ktoré prišlo hneď po zranení, to bolo skvelé, nakoplo ma to naspäť. Ale samozrejme som mal stále bolesti a musel som sa o to viac venovať fyzickej príprave, dodržiavať iný jedálniček, musel som zmeniť veľa vecí, ktoré som bol predtým zvyknutý robiť inak. Musel som tomu podriadiť všetko a trvalo mi myslím až rok, kým som sa z toho celkom uzdravil. Celá vlaňajšia sezóna prebehla bez zranení a bola tou skutočne skúšobnou, kedy som si potreboval ujasniť, že na to stále mám. Keby som mal pocit, že to nie je ono, tak sa na to vybodnem a pôjdem robiť niečo iné, aby som tam neprekážal…

Ktorý z domácich okruhov máš najradšej?
Pochopiteľne, vďaka profilu trate mám veľmi rád Hořice, nenájdeš u nás krajší okruh, ale svojou atmosférou a celkovým dojmom sa mi veľmi páči Těrlicko. Napriek tomu, že samotný okruh nie je až taký zaujímavý, tam jazdím veľmi rád, navyše ľudia sú tam kamarátski a sú veľkí fanúšikovia tohto športu.

Vlani si štartoval so slovenskou licenciou, bude tomu tak aj v roku 2014?
Áno, chcem aj tento rok jazdiť s vašou licenciou, pretože som bol absolútne spokojný. Teraz nechcem pochlebovať, ale Slovenská motocyklová federácia odviedla úplne super prácu, keď som bol v zahraničí a potreboval som povolenie ku štartu a podobné záležitosti, tak bola okamžitá ochota poradiť a pomôcť mi s tým a všetko bolo vždy vybavené behom jedného dňa. Nemusel som mať nikdy strach, že by som nemal na pretekoch potrebné dokumenty. Musím povedať, že sa cítim čiastočne aj ako reprezentant Slovenska, nie som najmladší a zažil som dobu kedy Slováci a Česi boli pohromade, takže ja akoby som nebol až tak rozdelený. A vnímam to aj tak, že mám u vás množstvo fanúšikov, ktorí jazdia za mnou na preteky a ja si to veľmi vážim. Nerozdeľujem fanúšikov slovenských od českých a rovnako ani od írskych, i keď samozrejme cítim Česko-slovensko viac ako svoj domov. Musím však povedať, že Írsko mám mimoriadne rád a vedel by som si tam predstaviť aj žiť, navyše tam jazdím za super tím, tá krajina je road racingu zasľúbená a mám tam vytvorené veľké zázemie priateľov, s ktorými máme k sebe blízko. Takže sa tam skutočne môžem cítiť ako doma.

Spomínal si svojich slovenských fanúšikov, môžem potvrdiť, že za tebou cestujú aj do Českej republiky, no je tu aj možnosť, že by sme ťa tento rok mohli vidieť na štarte u nás v Kopčanoch?
Ja dúfam, že to tento rok vyjde. Tým, že jazdím írsky šampionát som veľmi zaneprázdnený a aj vlani som musel dať prednosť Írsku, ale tento rok dúfam, že sa to podarí urobiť tak, aby sme v Kopčanoch boli. Rád by som sa ukázal slovenským fanúšikom na ich pôde. Mám to tam rád, pretože za tebou prídu celkom obyčajní ľudia a máš si s nimi čo povedať. Preteky boria určité zábrany medzi ľuďmi.

Spomenul si írsky šampionát, dostali sme sa teda k nadchádzajúcej sezóne. Kde všade plánuješ štartovať?
Okrem Írska, kde pôjdem za tím RT&E Supertwiny a 400-vky, je pre nás s naším tímom Motopoint prioritnou účasť na Tourist Trophy, kde by som mal štartovať v triedach Lightweight a Supersport a potom chceme absolvovať celý český šampionát, kde sa pokúsime o celkové víťazstvo v „šestkách“ aj Twinoch. Viem, že je toho dosť, ale nechceme si dávať malé ciele. Uvidíme ešte aké budú termínové kolízie…

A čo ciele v Írsku?
Myslím si, že v tých 400-vkách je tam dosť veľká šanca na dobrý výsledok, ale je pravda, že som na tej motorke ešte nikdy nesedel, takže sa tam aj budem musieť učiť a ak uspejem, tak to bude super. V Twinoch by som bol tiež rád na predných priečkach, ale v Írsku je to veľmi náročné, konkurencia je tam taká veľká, že sa výsledky ťažko predpokladajú. Je to skôr ako lotéria, pretože okruhy sú tam strašne ťažké a jazdci strašne dobrí :-).

Máš za sebou aj účasť na pretekoch Macau Grand Prix, čím boli pre teba špeciálne oproti ostatným prírodným okruhom?
Všetci vedia, že tam vlastne ideš v koridore betónu, ale nevýhoda týchto pretekov je v tom, že 50 percent ľudí čo tam prídu, tak idú na motorkách pod nejakým tímom, ktorý tam bol pozvaný alebo podobne. Chcem tým povedať, že väčšinou tam ideš na motorke, na ktorej sedíš prvýkrát. Sú to ale motorky veľmi kvalitné, vybavené elektronikou, ja som tam mal kontrolu trakcie, bola to R1-ka vyšperkovaná úplne do nezmyslov, výkon 210 koní, tím bol skvelý, postarali sa o všetko, ale naozaj tam nebolo veľa času zvyknúť si na ten stroj a z toho vychádza aj obava nezničiť stroj, či nezraniť sa, čo na tomto okruhu hrozí stále. Navyše bolo treba naučiť sa aj samotný okruh. V tomto mám ja ale veľkú výhodu, dokážem sa novú trať naučiť veľmi rýchlo. To sa týka aj okruhu na ostrove Man, viem si rýchlo zapamätať ako nasledujú zákruty, takže aj to Macao som vedel behom jedného dvoch tréningov. Tím ma teda podržal, mali bohaté skúsenosti a ja som sa tak mohol venovať len sebe a zvykaniu si aj na celkom iné podmienky, oproti našim krajinám je tam aj vysoká vlhkosť, kvôli inej strave tam ľahko chytíš črevné problémy, máš aj PR aktivity ktorých sa musíš zúčastniť… Ale je to obrovský zážitok a podujatie s veľkou tradíciou a navyše sa tam pretekár dostane na pozvanie a o to viac si cením, že som patril medzi vyvolených.

Spomínal si aký máš strach o Veroniku keď ide na štart, vedel by si si v tomto športe v budúcnosti predstaviť napríklad svojho syna?
No neviem… Asi áno… Keby sa rozhodol on sám a bude mať určitý vek, tak by som mu ani nemohol brániť už z princípu a samozrejme by som sa mu snažil maximálne pomáhať aby dokázal dosiahnuť čo si praje. A to už či by to bol futbal alebo motorky. Ale z tých motoriek by som asi nemal super pocit… Viem čo prežívajú tí ľudia, ktorí nás sledujú z boxu a s Veronikou som si ten pocit už zažil tiež. Niekedy nechápem prečo to tí ľudia robia, veď sú to strašné nervy 🙂

Čo rád robíš vo voľnom čase?
Toho je veľa. Mám rád videohry na počítači, jazdím na snowboarde, aj keď teraz veľmi nie, aby som neriskoval pred sezónou zranenie. Potom klasika, enduro, motokros, rád si niečo prečítam, ale moje najväčšie hobby je road racing…

Čo rád vidíš pred sebou na tanieri?
🙂 Tak to je zložité 🙂 Mám špeciálnu diétu, takže si nemôžem veľmi vyskakovať, ale inak mám rád české jedlá, ale zhodou okolností som bol pred týždňom u nás v slovenskej reštaurácii, kde som si dal baranie mäso s kapustou a haluškami a musím povedať, že to bol úplne báječné…

A čo obľúbený nápoj?
Tak to je jasné, najradšej mám energetický nápoj Fakeer!

Michal, veľká vďaka za tvoj čas, prajem ti veľa úspechov v sezóne 2014.

Text: Richard Karnok
Foto: autor a www.iomtt.cz