Klopil som ako pretekár

Richard Karnok 3

Písal sa rok 1987, mal som 13 rokov a miloval som preteky cestných motocyklov. Vedel som rozlišovať svetových pretekárov podľa ich štýlu prejazdu zákrutou, aj keby mali rovnaký motocykel a rovnakú kombinézu s prilbou, vedel by som, či je v zákrute Gardner, Lawson, Mamola či Spencer.

To je môj „stroj“!

Túžil som zažiť ten pocit, aké je to jazdiť na pretekárskom stroji, klopiť, vyhrať, zdraviť nadšených divákov okolo trate a doma, klopiac na operadle kresla či na drevenom hokerlíku som to aj vo svojej mysli prežíval. K úplnému naplneniu tejto túžby mi však bránil veľký strach a rešpekt k tej obrovskej rýchlosti, ktorou sa pretekári po okruhoch pohybujú. Ten strach mi zostal dodnes a hoci mám už 46 rokov, na pretekársky motocykel som sa nikdy neposadil. Vlastne len posadil… Na taký s vypnutým motorom 🙂

Po drevenom hokerlíku, na ktorom som sa od svojich piatich rokov hrával na Petra Baláža, prišiel na rad bicykel, ale na tom sa predsa len nedalo tak klopiť, a tak aspoň na prašnom povrchu som jazdil šmykom a bol som plochodrážnik Jiří Štancl či Zenon Plech. Práve keď som mal 13 rokov, dostal cez letné prázdniny v Dolnom Srní pri Novom Meste nad Váhom môj o osem rokov starší a zároveň najstarší brat Fero, ktorý videl moje zanietenie pre preteky motoriek, nápad nahodiť na môj detský bicykel, známy Pionýr, kapoty podobné tým, aké sú na pretekárskych motorkách. Stačilo zopár kartónových škatúľ od piva a hneď sa pustil do práce. Keďže mal vždy talent a predstavivosť, o niekoľko hodín bol na svete s pomocou kartónu a spevňovacích drôtov na svete výtvor, z ktorého mi chodili zimomriavky po celom tele. Ešte nebola hotová predná kapotáž a už som brata prehovoril na skúšobnú jazdu. „Poď sem, nech to dorobím“, volal na mňa a už mal v hlave jasno, ako doriešiť a pripevniť predok. Výsledok bol pre mňa fantastický. „Stroj“ bol ešte bez bojových farieb a „sponzorov“, teda len v kartónovej farbe, ale už som šliapal hore kopcom, aby som si mohol cestou späť v rýchlosti užiť rovinku a následne prejazd rýchlou ľavou na kapotovanom stroji 🙂

Takto som na ňom jazdil

Tri deti vo veku asi 5-8 rokov pozerali na ulici na bratov výtvor doslova s otvorenými ústami a jedno z nich zvolalo: „Ja viem! To je Honda tisíc päťsto tristo a on to určite ukradél!“ To som však ja už bol na ceste z kopca, cítil som v nose vôňu koncentrovaného kartónu a rútil sa k zákrute, do ktorej som sa ledva vtesnal. „Super! Super!“  Volal som a zvykal si na otočené riadidlá smerom nadol, aby „motorka“ vyzerala čo najviac ako ozajstná. Brat už pripravoval červenú farbu a vymýšľal bojové sfarbenie. Ako hlavný sponzor bol zvolený japonský výrobca elektroniky, firma AKAI, ktorú mal niekoľko rokov predtým na svojej kapote dvojnásobný majster sveta pollitrov Barry Sheene. K tomu  pribudol Rothmans a keďže som bol fanúšikom Hondy, tak aj logo HRC. Asi to s tým Sheenom nebolo až tak ďaleko od pravdy, keď po ďalšom vyjdení z dvora na ulicu ma zbadal kamarát a povedal: „Ty si teraz jak Bary Šéne.“

Tu už s krásnou plechovou zadnou kapotážou a helmou

Nebolo pre mňa celkom jednoduché jazdiť v trinástich rokoch na tomto bicykli, prepáčte, motocykli, keďže jeho vekové obmedzenie som skôr videl asi do 10 rokov a moja veľká nadváha tiež neprispievala k jeho ideálnym jazdným vlastnostiam. Raz sa mi pri jazde zlomila predná vidlica tesne nad úchytom kolesa, ale kamarát od susedov ju hneď zvaril. Po niekoľkých týždňoch však skončila životnosť zadnej kapotáže a s bratom sme si povedali, že to asi prerobíme späť na bicykel. V čase, keď som na mieste nebol, pripravil mi brat „prekvápko“. Po mojom návrate mi ukázal dotrhanú a odstránenú zadnú kapotu, ale kým som stihol svoj „motocykel“ oplakať, ukázal mi smerom na opačnú stranu, kde stál môj stroj s nádherne tvarovanou zadnou kapotážou z plechu! Bolo to niečo úžasné! Nezničiteľné a oveľa ľahšie sa to dvíhalo na zadné koleso! A ešte čosi k tomu, z obyčajného „dubáka“, známej ochrannej prilby, vytvoril pomocou kartónu a tmelu úžasnú integrálku a ja som bol najšťastnejší tínedžer na svete… Jazda bola zaujímavejšia o zvuk prúdenia vzduchu, ale hlas motora som musel aj naďalej tvoriť svojím hrdlom. Bolo zaujímavé sledovať reakcie obyvateľov obce, na jednej strane šokovaní a smejúci sa dospelí a na strane druhej deti, ktoré boli v úžase a po niečom podobnom túžili 🙂  

Brat Fero mi v roku 1988 voskovkami namaľoval obraz Toniho Manga. Má rozmer cca 100×100 cm a prekreslil ho z čierno-bieleho obrázka veľkosti 6×6 cm z časopisu Štart

K motocyklovým pretekom a tým pádom aj môjmu jazdeniu vždy patrili pády. Od tých ľahkých, až po tie ťažšie. K tej druhej skuoine v mojom prípade patril ten, keď som na ulici zrazil sliepku. Niektorí susedia mali vo zvyku púšťať svoju hydinu na ulicu a poznáte to. Sliepka je zvláštny tvor. Keď už ju obiehate a ste na jej úrovni, vtedy sa rozhodne s úmyslom, že cez cestu prebehne ešte pred vami. Šiel som v plnom tempe a spomínam si na svoj pohľad na sliepku presne medzi mojimi kolesami a následný, asi trojmetrový let vzduchom zakončený pristátím na obe predlaktia, ktoré sa mi razom sfarbili dočervena. Ešte som sa pozrel na sliepku, ktorá práve vydýchla naposledy a pobral som sa krvavý za otcom, ktorý mi obe ruky doslova vykúpal v dezinfekcii.

Letné prázdniny skončili a ja som si uvedomoval, že o rok neskôr ma Pionýr, vlastne môj motocykel, už neuvezie. Keďže sme však do Srnia chodili aj cez niektoré víkendy, tešil som sa až sa tam z Bratislavy vyberieme zase. Jednou z takých víkendov bol aj ten v októbri 1987, kedy už nebolo práve najteplejšie, ale na bicykli sa ešte jazdiť dalo. S nedočkavosťou som vystúpil z auta a mieril priamo k svojmu stroju, nech ho poriadne preženiem 🙂 V nedočkavosti som sa vykašľal na nejaké prezliekanie slušných nohavíc za tepláky a krásneho svetra za nejakú ošúchanú mikinu. Šup helmu na hlavu a ide sa. Z horného konca obce sa to smerom na druhú stranu smerom k Novému Mestu nad Váhom ide ľahko, pretože je to stále mierne z kopca. Užíval som si to. V ušiach som mal opäť ten zvláštne znejúci zvuk vzduchu, v nose vôňu kartónu… Šiel som plný plyn, teda plný záber pedálov, v strede dediny som predbehol predo mnou idúci traktor a blížila sa pravotočivá zákruta pri dolnej autobusovej zastávke, za ktorou sa odbočuje smerom k vtedajšiemu JRD. „Neuberiem!“ hovorím si v helme a naklápam stroj.

Takto vyzerá moja „osudná“ zákruta v súčasnosti cez maps.google

Zákrutu prechádzam a po krátkom priamom úseku sa rozhodujem využiť svoje rýchle tempo a užiť si ďalšiu pravotočivú zákrutu ku vtedy novým bytovkám. Viem, že tá zákruta je neprehľadná, nikdy som cez ňu rýchlo neprechádzal, pretože ak človek využije ideálnu stopu, dostane sa do protismeru, kde môže ísť auto. „Tentoraz to risknem!“ Nadbieham si doľava, tak ako vždy vystrkujem koleno a klopím. Aby mi to vyšlo a nešiel som do trávy, musím klopiť viac. Všetko sa deje v zlomkoch sekundy. „Je to super, drží to!“ hovorím si v duchu a zároveň čakám na moment, kedy budem mať v zákrute výhľad do protismeru, aby som skontroloval, či je tam voľno. V desatine sekundy už tam vidím a vidím aj blížiace sa auto. Hlavou mi blesne, že to stíham, ale musím sa čo najskôr vrátiť do svojho prúdu. Otáčam riadidlá mierne doprava, ale to je v tomto náklone tá najväčšia chyba. Suniem sa k zemi, už cítim koleno na zemi o chvíľu lakeť a uvedomujem si, že svet vnímam už len tesne nad zemou. To už je ale počuť zvuk po zemi sa šúchajúceho pedálu a kartónu. Po niekoľkých metroch sa všetko zastaví. Trvalo to len niekoľko sekúnd. Prichádzajúce auto zastavuje, vystupuje z neho riadne prekvapený vodič, niečo koktá a pýta sa či som v poriadku. To už som na nohách, dvíham stroj a vodičovi len ukážem palcom, že všetko je ok. Napravím pádom preliačenú prednú kartónovú kapotu, sadám na svoj stroj, odchádzam a začínam si uvedomovať bolesť v lakti a kolene. Pozriem tým smerom a krásny sveter aj slušné nohavice sú deravé… Uf, to sa mi bude doma ťažko vysvetľovať… Nakoniec to až také hrozné nebolo, hoci rodičia nadšení neboli. Nohavice dostali záplatu, sveter už po zašití diery nevyzeral až tak krásne, ale vo mne pohľad na ten odev vždy vzbudil emóciu, ktorá vo mne žije dodnes. Že aspoň raz v živote som klopil ako pretekár…

Richard Karnok

3 komentárov k článku “Klopil som ako pretekár

  1. Hej tak to je pecka 🤣🤣🤣. Připomíná mě to i mě. Měl sem podobné stroj jen bez kapot a několikrát sem s ním vyhrál Monzu kterou sme si udělali u našeho. Měla tvar ponožky 🤣🤣🤣. Řidítka byly samozřejmě dole a v brzdě vzadu dané vršek z polárkovýjo sněhu aby to vrčelo 🤣. S tím sem i jezdil za dědinu když tam trénoval Kája Navrátil. Dycky mě přivítal. Pochválil mě moje kolo a já seděl ve škarpě a pozoroval ho jak se na té dlouhé mělčance vzdaluje a pak zas blíží. Mohl sem ho roztlačovat. Připadal sem si nejšťastnější že mám kamoša závodníka. Když zůstal v Kopčanech tak sem to dlouho obrečel a pokaždý když jedu po mělčance tak ho tam kluka blonďatýho vidím. Riško my sme byli stejně trhlí 🤣🤣🤣❤️👍

  2. Síce som o nejakých 8 rokov mladší ako Ty, ale mám podobné príbehy a isto aj veľa ďalších chalanov v našom veku. No na rozdiel od Tvojho profi stroja náš „tuning“ v mladšom veku pozostával len z jogurtového kelímku osadeného do strmeňa torpedo náboja, ktorý vydával rapkavý zvuk. 🙂 Ale presne také niečo ako stvoril Tvoj brat bolo našim snom! A pádov sme zažili… My sme mali pri bloku také esíčko pripomínajúce slávnu „corkscrew“ z Laguna Seca, kde som na bráchovom takmer novom horskom bicykli asi ako 10-11 ročný šiel „dať koleno“. Ja som skončil hrozne a bicykel len s pár škrabancami. Ale aj tak mi rodičia povedali, že už mi nedovolia jazdiť na bratovom bicykli a mám sa voziť na mojej BMX. Tak prezmenu o týždeň na to som bol motokrosár, škrtol som v zjazde svojim predným o kamošovo zadné a dal efektnú rybičku s pristátím hlavou o obrubník, keďže sa to odohralo teste pred výjazdom z terénu na cestu. 🙂 To sú tie zážitky malých pretekárov, na ktoré dnes s úsmevom spomíname.
    PS: Klobúk dolu pred bratom, že napriek vekovému rozdielu pre Teba robil takéto milé veci!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *