Kariéru motocyklového pretekára ukončil v roku 1992 a keďže bol aj v 41 rokoch vynikajúcim jazdcom, pre mnohých bolo prekvapením, že sa v ďalšej sezóne na trati neobjavil. A nielen na trati, odvtedy ho na pretekárskych podujatiach nikto nevidel.

Až teraz na bratislavskej výstave Motocykel 2013 bol spolu s Františkom Kročkom a Pavlom Dekánkom ocenený za rozvoj cestného motocyklového športu a tak sme ho mohli po viac ako dvadsiatich rokoch uvidieť znovu. Pavol Dekánek sa slávnostného večera zúčastniť nemohol a keďže s pánom Kročkom a jeho synom Mariánom sa na pretekoch stretávame dodnes, najviac som bol zvedavý práve na pána Majoroša. Nastala teda pre mňa dlho očakávaná chvíľa dozvedieť sa, prečo sa dnes 61-ročný bývalý pretekár pred dvadsiatimi rokmi tak náhle vytratil z prostredia motocyklových pretekov a čo robil v nasledujúcom období. Len kde tu sa totiž v tom období objavovali kusé informácie o tom, že svoje vynikajúce jazdecké schopnosti doplnené povestnou dôslednou technickou prípravou rozvinul v celkom inej, i keď rovnako motoristickej disciplíne.

Pán Majoroš, po sezóne 1992 ste na okruhoch veľmi chýbali. Aký bol dôvod vášho pre mnohých prekvapivého odchodu?
Dôvodom bola moja rodina, mám skvelú manželku a veľa detí a chcel som sa im konečne venovať.

Nikdy ste nezatúžili prísť sa aspoň pozrieť na svojich bývalých kolegov?
Ale áno, no rodina mala prednosť, navyše víkendy som trávil pri svojom ďalšom koníčku…

Áno, viem o vašom pozitívnom vzťahu k lietaniu, kde ste rovnako dosiahli výborné výsledky…
Na letisko som chodil, lebo moja vášeň pre motory bola naďalej veľká a nevedel som bez nich žiť. Lietanie mi dalo naozaj veľmi veľa, vychovával som aj mladých letcov, bolo však treba aj opravovať motory, okrem toho som ich aj konštruoval a stále niečo vymýšľal…

Takže na sledovanie toho čo sa deje v cestnom motocyklovom športe vám čas asi nezostáva…
Priznám sa že nie, hoci ma to aj mrzí, ale viem že tu máme nový automotodróm, ktorý sme za našich čias nemali a verím, že to tomuto športu veľmi pomôže. Je dôležité, že majú chlapci kde jazdiť a môže tak vyrásť naša nová úspešná budúcnosť cestných pretekov.

Iste si spomeniete na preteky, ktoré boli vo vašej motocyklovej kariére niečím výnimočné, pre vás najlepšie…
Všetky preteky boli zaujímavé, vždy musel človek podať svoj výkon, ľudia to od neho akosi očakávali.

A sú také, ktoré by ste označili za najhoršie?
Najhoršie? (úsmev) Keď som prišiel, myslím že do Hlohovca, a zistil som, že nádrž zostala doma na východe. A tak som sklamaný preteky sledoval len ako divák.

Je niečo čo by ste poprial súčasnej generácii jazdcov?
Veľa šťastných kilometrov na pretekárskych okruhoch a vždy rovnako šťastný návrat domov.

Ďakujem vám za rozhovor a prajem len to najlepšie.