Pred osemdesiatimi rokmi sa vo Svätom Jure narodil František Srna, mnohými dodnes považovaný za najväčšiu osobnosť histórie slovenského cestného motocyklového športu. V roku 1951 vyučil v učňovskej škole v Bratislave za automechanika.

Rok pracoval ako garážmajster v Kartografickom a zememeračskom ústave v Bratislave, potom ako vedúci dielne technických služieb mesta Bratislavy (1955-1973). V rokoch 1949 – 52 štartoval v pretekoch za Autoklub Bratislava, potom tri roky za Duklu Praha. Od roku 1955 potom jazdil za Zväzarm Bratislava.

K motocyklom ho to ťahalo už od mladosti a kúpou motocykla PUCH 125 si začal plniť svoje sny. Správna konštelácia hviezd zariadila, že sa spriatelil s Františkom Kročkom. Po prvých povinných skúsenostiach zo súťaží stáli spolu prvýkrát na štarte pretekov v Trnave v roku 1952, čomu predchádzala malá kuriózna príhoda, aby sa vôbec na štart zmestili… taký bol vtedy záujem o okruhové preteky!

Už v tom čase bol známy ako zručný mechanik, motocykle si pripravoval a upravoval do značnej miery sám. Čoskoro sa dostavili prvé úspechy a víťazstvá a stal sa rešpektovaným súperom aj továrenských pretekárov v Československu. V roku 1957 sa stal reprezentantom Československa a hneď začal dosahovať medzinárodné úspechy. Zvíťazil v pretekoch v Talline (1958), na Veľkej cene ČSR v Brne v triede 250ccm v roku 1959, kedy získal aj svoj prvý titul majstra ČSR v triede do 250ccm.

O dva roky neskôr, keď získal svoj druhý titul majstra republiky (v rovnakej triede), zvíťazil v Piešťanoch na Cene Slovenska (250 ccm), v roku 1962 na Veľkej cene Maďarska v Budapešti (350 ccm), potom v roku 1965 v Piešťanoch vyhral dvestopäťdesiatky aj tristopäťdesiatky. O rok neskôr, v roku 1966, vybojoval jedno z najcennejších víťazstiev v Opatiji na VC Juhoslávie, vtedy ešte nezapočítavanej do MS. Štartovali tam popredné hviezdy motocyklového športu a aj celá československá elita. V triede do 350 ccm odštartoval Srna ako prvý, no v tretej zákrute sa mu do krytu motocykla zadrelo predné koleso a prevrátil sa. Z posledného miesta tak začal predbiehať svojich súperov, až sa znovu dostal do čela! Počas pretekov prekonal aj traťový rekord.

V roku 1957

K spomínaným dvom titulom majstra Československa pridal neskôr ešte dva v rokoch 1971 (250 ccm) a 1972 (350 ccm). Mimoriadne úspechy dosahoval aj na známych okruhoch ako Hořice (300 zatáček), Prachovské skály, Litomyšl, Zlatý kahanec Karviná, Cena Slovenska Piešťany…

František nemal veľa príležitostí štartovať v Majstrovstvách sveta, no jeho vystúpenia medzi svetovou elitou vzbudili vždy veľký ohlas. V roku 1971 pri GP ČSSR v Brne získal jeden bod za desiate miesto v dvestopäťdesiatkach, v roku 1972 vybojoval dvakrát siedme miesto (Juhoslávia a ČSSR), čo znamenalo, že v celkovom hodnotení sa umiestnil s ôsmimi bodmi na 22. mieste. Podobný úspech sa slovenskému pretekárovi v klasických majstrovstvách sveta odvtedy nepodaril zopakovať… V roku 1964 bol vymenovaný majstrom športu, o päť rokov neskôr mu udelili  titul zaslúžilý majster športu.

Sachsenring 1970

Začiatkom sedemdesiatych rokov bol takmer neporaziteľným. Posledný titul majstra ČSSR získal v roku 1972 skvelým víťazstvom v Bratislave pri pretekoch, ktoré mal vlastne sám na svedomí.  Dlho predtým rozmýšľal, kde by sa dali zorganizovať preteky v hlavnom meste Slovenska, ktoré bolo od jeho bydliska v Pezinku doslova niekoľko kilometrov a okrem toho túžil nadviazať na tradíciu bratislavských pretekov, ktoré sa konali krátko po vojne. Nakoniec sa  preteky podarilo usporiadať na mestskom okruhu, ktorý viedol z Bajkalskej ulice na Trnavskú, potom na Tomášikovu, Vajnorskú a späť na Bajkalskú.

V roku 1973

6. októbra 1973, keď sa konal druhý ročník na mierne upravenej trati, sa zveril niekoľkým priateľom s tým, že by sa chcel po Bratislave s kariérou definitívne rozlúčiť pri nasledujúcom podujatí majstrovstiev Slovenska v Trenčíne. Vek štyridsať rokov síce považoval za zrelosť na okruhoch, ale medzinárodná perspektíva na dostupných motocykloch nedávala príliš veľké šance a vlastné ciele už dosiahol. Do samotných pretekov, ktorých štart takmer nestihol, nastupoval (po technických problémoch v tréningu) na požičanom motocykli a hoci vyrazil ako prvý, vzápätí musel spomaliť a niekoľko pretekárov ho predbehlo. František sa však nevzdával a pustil sa do stíhania svojich súperov a rýchlo sa posúval dopredu. V retardéri medzi železničnou stanicou Nové Mesto a Kuchajdou, ktorý vznikol práve po jeho odporúčaní, jeden zo súperov pred ním zachytil o balík slamy, ktorý tak ďalší balík posunul priamo pred Srnu. Ten zareagoval prudkým brzdením, ktoré ho vymrštilo zo sedadla a v kotrmelcoch spolu z motocyklom sa zastavil až na múriku kúpaliska Kuchajda. Srna bol v bezvedomí ihneď odvezený do nemocnice, bohužiaľ následkom ťažkých zranení hlavy pri prevoze podľahol…

Ešte dlho po tragédii sa v tlači objavovali rôzne úvahy o príčinách pádu. Celkom určite malo na nečakanú situáciu a následnú reakciu na ňu veľký vplyv na požičanom stroji obrátené radenie a brzda než ako bol zvyknutý.

Františka mali radi nielen fanúšikovia, ale aj súperi, pretože im ochotne pomáhal, radil a delil sa s nimi o svoje bohaté skúsenosti. Bol nielen vynikajúcim pretekárom, ale aj technikom – konštruktérom a v neposlednom rade skvelým človekom.