Dva skvelé dokumentárne filmy z prostredia motocyklového športu. Oba vznikli celkom nedávno, no každý je celkom iný. Ani nie tak v rôznych efektoch, ktoré dopĺňajú atmosféru tohto športu, ale kvôli celkom inému duchu súťaží, z ktorých pochádzajú.
Film „Hitting the Apex“ (Až na vrchol) sa venuje najprestížnejšiemu motocyklovému šampionátu MotoGP, Film „Road“ zase mapuje rodinu s najvýraznejšou stopou na najväčších svetových pretekoch na prírodných okruhoch, bratov Joeya a Roberta Dunlopovcov a Robertových synov Williama a Michaela.
Oba filmy sú veľmi vysoko hodnotené aj užívateľmi známej stránky Česko-Slovenskej filmovej databázy www.csfd.cz, kde film Hitting the Apex má hodnotenia 89 % a film Road 93 %. To sú naozaj veľmi vysoké čísla a po zhliadnutí oboch filmov s nimi môže fanúšik motocyklového športu jedine súhlasiť. Oba filmy sú skvelé, no myslím si, že si každý jeden obdivovateľ sveta pretekov nájde svojho favorita…
Ja osobne hodnotím vyššie film Road… Svet MotoGP je fascinujúci, je absolútnym vrcholom toho čo môže ponúknuť nejaký motocyklový šampionát, jazdia tu najlepší jazdci na najlepších motocykloch, je najsledovanejší, najdiskutovanejší… no je tu predsa len niečo, čo podľa môjho názoru stratil už pred mnohými rokmi. Jedinečného ducha, ktorý nikdy nebudú môcť ponúknuť preteky na uzavretých okruhoch so sterilným prostredím divákov vzdialených nielen na mnohé metre od pretekárskej trate, ale aj od blízkosti pretekárov. Nielen fyzickej, ale aj duševnej.
Určite môj názor v mnohom vychádza z toho, že som ako divák práve na prírodných okruhoch vyrastal (vtedy u nás ešte motodrómy neexistovali), ale môžem porovnávať aj so súčasnosťou, veď v posledných rokoch sa aj v našich končinách preteky na prírodných okruhoch vrátili na výslnie a o ich atraktívnosti svedčí v porovnaní s motodrómami aj divácka návštevnosť.
Pre mňa je príbeh Dunlopovcov o to silnejší, že si ho celý pamätám. Mal som rád Joeya Dunlopa, ale najprv som nebol nadšený z toho, že by v počte víťazstiev na Tourist Trophy mohol dostihnúť Mike Haillwooda, ktorého som, i keď už len vďaka článkom a dobovým materiálom, obdivoval ako jedného z najväčších jazdcov histórie. No Joey si ma získaval čoraz viac a neskôr som mu držal palce, nech tých prvenstiev na TT dosiahne čo najviac. Nakoniec ich vybojoval neuveriteľných 26! (Hailwood 14). Veľmi dobre si pamätám Roberta Dunlopa v roku 1994, keď sa mu rozletelo koleso na jeho Honde. Nebol som jediný, kto sa obával, že tú haváriu neprežije. Nezabudnem na to, ako prišla správa, že sa Joey zabil v Estónsku, znelo to ozaj ako zlý vtip… A keď sa po ôsmich rokoch zabil aj Robert, tak to už som nechápal vôbec. Viem, že som si vtedy hneď spomenul na to rozbité koleso z roku 1994 a uvedomil som si, že som mal v sebe nejakú mylnú istotu, že sa mu po tomto už nič vážne nemôže stať… Obrovskú silu Dunlopovcov, čerpanú snáď niekde z miest medzi nebom a zemou, navyše potvrdil Robertov syn Michael, ktorý dokázal zvíťaziť doslova niekoľko hodín po smrti svojho otca na rovnakom okruhu…. Samozrejme, ako fanúšikovi mnohých pretekárov histórie MotoGP som si užil mnoho fantastických víťazstiev či sklamaní mojich obľúbených pretekárov a tiež to bol o emóciách a úplne rovnako si vážim jazdcov na motodrómoch aj na „prírode“. Ale emócie, ktoré ponúkajú prírodné okruhy sú pre mňa predsa len silnejšie a hlbšie…
Ktorý z oboch filmov vám teda odporúčam? Rozhodne oba. Oba sú fantastickými snímkami, ktoré privedú atmosféru motocyklových pretekov až k vám, do vašej obývačky. A možno si medzi nimi ani nevyberiete svojho favorita. Užiť sa dajú naplno oba.
Text: Richard Karnok
Foto: ScreenLive Entertainment a Double Bands Film
