Životného jubilea 60 rokov sa dnes, 14. novembra 2020, dožíva bývalý populárny motocyklový pretekár Andreas „Andy“ Preining, rodák z rakúskeho Linzu. V období 80tych a 90tych rokov bol častým a úspešným hosťom motocyklových podujatí aj na našich tratiach.

Začiatok kariéry študenta obchodnej administratívy je spojený s rakúskym značkovým pohárom Honda cup, ktorý vyhral v roku 1982 a 1983. Mal talent a ambície, chýbali však financie. K zakúpeniu a prevádzkovaniu novej techniky mu okrem otca pomohli financie z predaja výhry za 1. miesto automobilu Honda v tomto pohári.

Jeho doménou sa stali 250tky. Bohaté skúsenosti z domáceho šampionátu a medzinárodných pretekov sa mu podarilo zúročiť v zisk titulu rakúskeho šampióna 250tok v rokoch 1988 a 1989.

Preining štartuje aj v niektorých podnikoch európskeho šampionátu a v roku 1985 získava na Rotaxe 4 body za 7. miesto v brnianskych pretekoch a v celkovom hodnotení sezóny sa objavuje na 39. mieste. Európsky šampionát má v tomto období skvelú úroveň a je odrazovým mostíkom do MS.

O rok neskôr sa posúva do Top 5 celkového hodnotenia jazdcov ME so ziskom 27 bodov, pričom na štvrtého krajana Josefa Huttera stráca iba 1 bod. Po prvý raz si vyskúša európske stupne víťazov, a to hneď dvakrát, pričom v posledných pretekov motocyklov na starom okruhu v Brne sú stupne víťazov čisto rakúske v poradí Hans Lindner, Andy Preining a Josef Hutter. V Top 10 sú ešte Wilhelm Horhager a Stefan Klabacher, čo len dokazuje kvalitu Rakúšanov v tomto období.

Silnú enklávu kvalitných rakúskych pretekárov, ako boli Preining, spomínaní Hutter, Klabacher, Siegfried Minich, Thomas Bacher či Engelbert Neumaier a další, pociťoval nielen európsky šampionát, ale aj usporiadatelia našich motocyklových podnikov.

V roku 1987 Preining klesá na 6. miesto celkového poradia ME so ziskom 26 bodov, ale po prvý raz vo svojej kariére okúsi slasť z víťazstva v európskom šampionáte po výhre v druhom podniku sezóny na anglickom Doningtone.

Rok 1988 možno nazvať zlomovým v jeho kariére. Okrem spomínaného prvého domáceho titulu obsadzuje bronzovú priečku v ME za víťazným Fausto Riccim a druhým Renzo Colleonim so ziskom 98 bodov, čo mu zaručuje postup medzi svetovú elitu. Na svoje konto si pripisuje dve výhry v španielskom Jereze a Misane.

Nasledujúci rok sa tak Andy po prvý raz predstavuje divákom po celom svete v kompletnej sezóne MS ako permanentný jazdec 250tok na Aprilii. Nemožno ho však považovať za absolútneho nováčika, pretože popri európskom šampionáte stihol nazrieť do kolotoča Grand Prix už v predchádzajúcich sezónach. Svoj debut si odbil na domácej GP Rakúska na Salzburgringu v roku 1986.

Vo svojej prvej svetovej sezóne v roku 1989 končí v Rijeke na 14. mieste a pripisuje si 2 body rovnako ako vo švédskom Anderstope. Získané 4 body mu v celkovom hodnotení vyniesli 38. miesto.

Motocyklové preteky majú však popri krásnych nezabudnuteľných zážitkoch aj svoju odvrátenú tvár a tienisté stránky. Azda ako jednu z najhorších spomienok v Andreasovej kariére možno označiť incident z GP Nemecka 28. 5. 1989 na Hockenheimringu napriek tomu, že sám sa nezranil. V druhom kole pretekov pri vjazde na divácky atraktívnu časť okruhu prezývanú aj „štadión“ pred zrakmi plných tribún nadšených nemeckých divákov zrazu Preiningova Aprilia vypovedá poslušnosť pre poruchu motora a znenazdania prudko zastavuje, pričom s jeho strojom koliduje v závese tesne za ním idúci Venezuelčan talianskeho pôvodu Ivan Palazzese. Jazdec vymrštený z motocykla končí na zemi v strede vozovky a pri vstávaní zo zeme ho zasiahnu Fabio Barchitta a Bruno Bonhuil. Ako prvý zastavuje motocykel Virginio Ferrari a beží na pomoc ležiacemu Venezuelčanovi a snaží sa ho oživiť.

Lekári a traťoví komisári prichádzajú na pomoc až o mnoho dlhých sekúnd neskôr a na trati nastáva zmätok. Samotné zastavenie pretekov je veľmi chaotické. K vyveseniu červenej vlajky prichádza až o kolo neskôr za búrlivého piskotu divákov v momente, keď sa na miesto nešťastia v plnej rýchlosti rúti vedúca skupina pretekárov. Horiaci tlejúci motocykel na trati a rukami mávajúci a poskakujúci traťoví komisári majú za následok ďalšie nepríjemné situácie a pády. Palazesse, víťaz dvoch GP v 125tkách utrpel vážne poranenia hrudníka a GP Nemecka mu bola žiaľ osudnou.

K tým krajším a vlastne najlepším momentom v Preiningovej kariére patrí v nasledujúcej sezóne 1990 výsledok z katedrály rýchlosti v holandskom Assene. Na Honde NSR 250 tímu Tech3 Rothmans zaskakuje za zraneného Dominique Sarrona a končí na 5.mieste. Sezónu končí celkovo na 18. mieste so ziskom 30 bodov. Za sebou zanecháva také zvučné mená, ako sú Marcellino Lucchi, Jorge Martinez, Daryl Beattie, Tetsuya Harada a mnohí ďalší.

Rok 1991 je zase najúspešnejší z pohľadu celkového hodnotenia sezóny v jeho kariére. So ziskom 60 bodov končí tesne za Top 10 na 11.mieste, pričom boduje v 9 podnikoch z celkovo 15tich vypísaných pretekov. Pohľad na tabuľku celkového hodnotenia prezrádza, že na jeho chrbát sa pozerali Alex Criville, Alberto Puig či Doriano Romboni.

V nasledujúcom roku klesá na 16. miesto celkového poradia so ziskom iba 6 bodov a v roku 1993 získa 30 bodov, čo mu vynesie 17. miesto pred Carlosom Cardusom. Rok 1994 bol posledným svetovým pre Andyho a s rovnakým bodovým ziskom 30 bodov sa umiestnil na 15. priečke celkového hodnotenia. Boduje v ôsmich z celkových 14 pretekov sezóny.

Preining nebol žiadna veľká hviezda ani legenda, ale napriek tomu sa dostal svojim jazdeckým umením a veľkými výkonmi do povedomia fanúšikov. „Veľké veci“ veľakrát v paddocku Grand Prix predvádzal a často budil väčšiu pozornosť ako samotný Andreas jeho sponzor Dolly Buster, bývalá pornoherečka českého pôvodu. To je ale už iná pesnička.

Andreas bol častým hosťom mojej srdcovej záležitosti – Ceny Slovenska v mojich rodných Piešťanoch. Kúpeľné mesto so známym symbolom, sochou barlolamača si sám obľúbil a navštívil ho viackrát. V roku 1986 na 26. ročníku Ceny Slovenska prichádza prvý úspech po predchádzajúcich výpadkoch v predošlých ročníkoch a končí druhý za víťazným krajanom Siegfriedom Minichom. O rok neskôr už vyhráva 250tky pred svojimi krajanmi Engelbertom Neumaierom a Minichom.

Čierne havranie vlasy, červeno-čierna Aprilia 250 vo farbách ÖKM – kontaktného erotického magazínu, tak si ho vybavuje väčšina fanúšikov z roku 1993 a 1994, kedy sa preteky konali už pod hlavičkou Cena Slovenskej republiky ako 2. a 3.ročník po premiére na automotodróme v Brne.

V 93tom si do Piesťan odskočil v prestávke medzi GP ČR a GP Talianska v Misane a stal sa hlavnou hviezdou víkendu po veľkom súboji hlavne v úvode pretekov s tradičným rivalom Sigi Minichom. Za nimi končí dvojica českých reprezentantov v poradí Bohumil Staša a Marek Morávek.

O rok neskôr nás poctil svojou prítomnosťou znovu počas letnej prestávky v MS cestných motocykloch medzi anglickým Doningtonom a pretekmi na Masarykovom okruhu v Brne a v rámci pretekov 250tok v seriáli Alpe Adria na spomínanom 3. ročníku Ceny SR deklasuje svojich súperov. Druhému Chorvátovi Zdravko Maltuljovi a tretiemu Zsolt Székelyimu z Maďarska nedal žiadnu šancu.

Andreas bol pre mňa osobne jedným z mojich najobľúbenejších jazdcov a v podstate odštartoval moju zberateľskú vášeň. Prvú, ešte čiernobielu fotografiu som dostal ako 9-ročný chlapec práve od Andyho.

Dnes šedivý pán, súkromný detektív a riaditeľ detektívnej agentúry na motocyklové preteky nezanevrel, ale v motocyklových kruhoch ho vidno iba sporadicky, tak ako napr. pri našom spoločnom stretnutí pri GP oldtimerov v rakúskom Schwanenstadte.

Zo sveta rýchlych kolies ale celkom nezmizol. Všemožne pomáha, podporuje a sprevádza hlavne v začiatkoch kariéry svojho syna Thomasa, ktorému učarovali štyri kolesá. Hovorí sa, že jablko nepadne ďaleko od stromu, a tak Thomas má rýchlosť v krvi. Dnes 22-ročný Rakúšan je víťazom nemeckého Porsche Carrera Cupu a v súčasnosti reprezentuje Porsche v seriáli vytrvalostných pretekov automobilov v seriáli World Endurance Championship.

Všetko najlepšie Andreas!

Text: Marián Zeman
Foto: autor, jeho archív a archív Júliusa Mendla