Roman Kudlík: Sezónu som si užíval

Richard Karnok

Premiérový ročník Slovenského pohára CPM je minulosťou a to je ten správny čas na to, aby sme sa k nemu vrátili napríklad rozhovormi práve s jeho víťazmi. Ako na prvého sme si mušku redakčného mikrofónu namierili na Romana Kudlíka, ktorý sa stal celkovým víťazom v triede -600.

Roman ťahal takmer celú sezónu na prvej pozícii priebežného poradia, ale pred posledným podujatím osemdielneho seriálu sa naňho na rozdiel štyroch bodov dotiahol pred sezónou hlavný favorit Martin Klimits. Ten však sezónu nielenže poruchou motocykla začal, ale aj skončil. Na štartovom rošte rozhodujúcich pretekov mu opäť vypovedal službu stroj a ešte skôr ako zhasli červené svetlá bolo rozhodnuté. Roman Kudlík si tak mohol záverečné kilometre tohtoročnej sezóny vychutnať predsa len s nižšou dávkou adrenalínu v krvi. Rozhodne však môžeme skonštatovať, že celkové prvenstvo je v tých správnych rukách. Roman za tých niekoľko rokov na okruhoch vyrástol vo výborného pretekára a navyše zostal aj skvelým človekom – kamarátom. V uplynulej sezóne zažil nielen ľahké chvíle, dva pády ho na nejaký čas tak trochu poznačili, ale nakoniec sa na jeho stranu postavila aj toľko potrebná šťastena, ktorá býva rovnako dôležitou súčasťou športových podujatí v akejkoľvek disciplíne.

Roman, ako si prežíval rozhodujúce preteky sezóny?
Bol som zmierený s tým, že „Jupo“ (Klimits) vyhrá, samozrejme som aj v duchu rozmýšľal ako to v cieli dopadne, keďže sa do hry zamiešal aj výborne jazdiaci Jano Fízel. Do pretekov som chcel ísť s tým, že pôjdem naplno a urobím čo bude v mojich silách, ale uvedomoval som si, že to bude ťažké. Takto sa to však celé vyriešilo už pred štartom… S tým čo sa stalo som vôbec narátal. Už pred tréningmi odstúpil pre poruchu motorky Paľo Mihalkovič, ktorý mal tiež teoretickú šancu na celkové prvenstvo a priamo na štartovom rošte rovnako pre poruchu aj Maťo… Takže som mal strašne veľa šťastia.

Celú sezónu teda asi budeš hodnotiť kladne…
Určite áno. Na začiatku roka som vôbec nerátal s tým, že by som mohol bojovať o také umiestnenie, chcel som sa jazdením predovšetkým baviť a to sa mi aj darilo. Aj keď to nezačalo ideálne, hneď na úvod som spadol na Pannonke a to ma trochu pribrzdilo. Keď som bol rozbehnutý, tak prišiel pád na Slovakia Ringu a opäť tak trochu brzda. Ale dokázal som to opäť rozchodiť. Takže sťažovať si nemôžem, navyše aj počasie nám tento rok vychádzalo. Naozaj celú sezónu som si užíval.

Čo hovoríš na myšlienku Slovenského pohára?
Je to určite veľmi dobrý nápad. Bolo výborné, že sme mohli jazdiť na viacerých okruhoch, či aj variantoch, do budúcnosti by snáď mohli aj iné okruhy pribudnúť. Takisto organizácia sa stále zlepšovala. Ale zároveň možno osem termínov je predsa len veľa…

Spomínaš budúcnosť, znamená to že máš v tomto smere asi jasno. Kde ťa teda v roku 2013 uvidíme?
Čo sa týka mojej budúcnosti, tak je ešte veľmi skoro o tom hovoriť. To si nechajme na neskôr.

Keď nie do budúcnosti, tak poďme do minulosti. Napadá ma tradičná otázka, ako si sa vôbec dostal k motorkám?
Nemal som ešte ani desať rokov a už som skladal Pionier, ktorý som v trinástich začal používať aktívne. Potom som striedal Jawy, v roku 1992 som sa dostal k svojej prvej japonskej motorke a celkom som tomu prepadol. Chcel som jazdiť aj na okruhoch, neboli však na to podmienky. Bolo to ale stále mojou túžbou.

K okruhom si sa dostal až oveľa neskôr, však?
No jasné a ty si na to dobre pamätáš.

Pamätám si ťa z trenčianskych podujatí Race for fun. Znamená to, že predtým si na okruhoch nejazdil?
Nie. Na prvý Race for fun v roku 2007 som sa bol pozrieť ako divák a hovoril som si: „dobre že tam nejazdíš, máš predsa zdravý rozum“. Navyše som mal do farieb Repsolu krásne nalakovanú motorku, ktorú by som tam určite nechcel položiť… Vy ste ale pre veľký záujem urobili v tom istom roku ešte jeden Race for fun a to ma dostalo. Hneď som zavolal do firmy Motomiro s tým, že nech sa mi ozvú ak budú mať pre mňa vhodný motocykel na okruh. Po Trenčíne nasledoval ERES-Racing Cup atď… a ostatné už poznáš, som tu stále…

To znamená, že si pri pretekoch už šiesty rok a to sa asi bez pomoci iných dá zvládnuť len ťažko. Kto ti na tejto ceste pomáha?
Bez pomoci firmy Motomiro z Bánoviec by som to len ťažko zvládal. Moja vďaka však patrí aj firmám TD-Moto Senec, R2R a veľkému množstvu kamarátov. A špeciálna vďaka mojej rodine, ktorá ma v pretekaní podporuje.

Roman, vďaka za rozhovor, prajem ti veľa šťastia v ďalších rokoch na pretekárskych tratiach.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.