Keď sa pre nás po novembri v roku 1989 otvoril svet, všetci sme uvideli krajšiu budúcnosť pre náš život v slobode a prosperite, pričom prvé odhady ekonómov uvádzali, že do desiatich rokov dosiahneme ekonomickú úroveň vyspelých európskych krajín. Mňa ako fanúšika cestných motocyklových pretekov vtedy napadlo ako prvé: naši jazdci budú bojovať v majstrovstvách sveta!

Bol som určite príliš naivný, no to som nebol v tejto krajine určite sám a snáď mi ako poľahčujúca okolnosť padne to, že som mal len pätnásť rokov. Veľmi rýchlo prišlo vytriezvenie, nie je treba dopodrobna rozpitvávať čo všetko sa u nás odohralo, či čo nás ešte môže čakať, ale predsa len na lepšie časy svitlo aj v cestnom motocyklovom športe, keďže sme mali dvoch skvelých mladíkov, ktorých sa ujal Peter Baláž a dúfali sme, že to budú práve oni, kto budú môcť vďaka slobode prelomiť to, čo nemohli ich predchodcovia. Ešte sa len však začala prvá slobodná jar a medzi fanúšikmi preletela hrozná správa o tragickom úmrtí jedného z nich, v uliciach Bratislavy totiž vo veku necelých 20 rokov na aute tragicky havaroval Tibor Molnár, keď sa snažil vyhnúť deťom na ceste. Nik tomu nechcel veriť, chlapec, ktorý predchádzajúcu sezónu začal ako nováčik a ku koncu roka už preháňal špičku federálnych majstrovstiev, už nebol medzi nami a hneď sa dýchalo o čosi horšie…

Peter Baláž musel viackrát vo svojom živote bojovať s nepriazňou osudu a Tiborov odchod bol jednou z týchto situácií. V zálohe však mal vtedy ďalšieho mimoriadne talentovaného mladíčka, Vojtecha Lednára z Devínskej Novej Vsi, ktorý sa rovnako veľmi rýchlo udomácnil v špičke federálneho šampionátu, skúsil si aj „Európu“ a pred sezónou 1992 bolo každému jasné, že v najbližšom čase sa bude lámať chlieb. V prvých pretekoch sezóny obsadil Vojtech prezývaný „Miki“ tretie miesto, na druhom podujatí už bol druhý a vzostupnú tendenciu umiestnení chcel potvrdiť víťazstvom na tretích pretekoch v Prešove. O týždeň neskôr mal osláviť svoje 19. narodeniny a určite si chcel dať ten najlepší darček. V nájazde do posledného kola pretekov na Šarišskom okruhu, ktorý sa jazdil na diaľničnom privádzači pri Prešove, mal obrovský náskok pred Jaroslavom Hulešom. Počasie však bolo v ten deň hrozné, dážď sa doslova lial z oblohy a na zjazde z mosta dostal Miki šmyk, pričom jeho letiace telo sa chrbticou zastavilo o nechránený stĺpik zvodidiel. Diagnóza bola hrozná, Miki sa už nepostavil na nohy a aj keď ako veľký bojovník dokázal neskôr našu krajinu reprezentovať ako telesne postihnutý tenista, nám fanúšikom pretekov bolo opäť smutno…

V tých rokoch nám robili radosť jazdci ako Imro Majoroš, či Miro Kacko, ale keďže mali v rodnom liste predsa len o čosi skorší dátum narodenia, nemohli sme od nich očakávať, že by doviedli štafetu slovenských cestných pretekov na tie najvyššie méty. Prišli ďalší jazdci, Martin Psotný, Michal Solík, Tomáš Pátek, Vladimír Častka (v roku 2000 štvrtý muž európskych 250) a ďalší, ale v dobe, kedy už bolo každému jasné, že ekonomickú úroveň popredných európskych krajín v najbližších desaťročiach nedobehneme aj keby nám (ako sa hovorí v známom vtipe) šla oproti, bol predčasný odchod týchto pretekárov zo scény akosi logický a nevyhnutný…

Práve v tých rokoch však popri spomenutých jazdcoch začala vyrastať celkom nová generácia pretekárov, čo sa udialo aj tak trochu náhodou. Jaroslav Černý senior vyhral v televíznej súťaži čiastku peňazí, za ktoré sa nevybral (ako by sa od našinca dalo očakávať) s rodinkou na dovolenku k moru, ale ako bývalý motorkosár, ktorý mal doma navyše malého syna, kúpil minimotocykel Pipo 50, ktorý zhodou okolností práve v tom čase začali vyrábať v strojárenskej firme Pelas v Trnave. A tak sa v októbri 1994 v rámci podujatia slovenského šampionátu na letisku v Dolnom Hričove uskutočnili aj historicky prvé preteky minibikov na Slovensku. Jazdcov vtedy stále pribúdalo, zažili sme tu aj neskôr známych Maďarov, no z našich to najdlhšie potiahol práve syn spomenutého Jara Černého, ktorý sa presadil aj v rámci česko-slovenskej konkurencie. Černých cesta, ktorú nastúpili aj s bývalým mechanikom Mira Kacka, Tiborom Tonkom, v súčasnosti technickým komisárom SMF, prilákala do motocyklového športu znovu ďalších a ďalších pretekárov, z ktorých sa nakoniec vykryštalizovala práve súčasná silná generácia pilotov, ktorými sú už spomenutý Jaro Černý mladší, Tomáš Krajčí a Tomáš Svitok. Práve oni v uplynulom desaťročí boli tou nádejou pre našich fanúšikov, práve oni mali dokončiť to, čo sa nepodarilo ich predchodcom.

Neskôr k nim pribudol aj mladý Jakub Jantulík, ktorý šiel rovnako cestou minibikov, ale v Českej republike a vo veku 14 rokov dvakrát dosiahol na stupne víťazov v Medzinárodnom nemeckom šampionáte, keď na prvom podujatí vyškolil napríklad Holanďana van der Marka, ktorý si mimochodom pred pár dňami vystúpil pre pohár na stupne víťazov po pretekoch svetového šampionátu Supersportov na austrálskom okruhu Phillip Island…

Fantastický deň zažili slovenskí fanúšikovia na okruhu v Brne pred dvomi rokmi, keď Tomáš Krajčí tretím miestom vybojoval historické pódium pre Slovensko v pretekoch Majstrovstiev Európy v triede Superstock 600 a to si zopakoval aj na záver sezóny v portugalskom Portimau.

Skvelé výsledky zaznamenal v Pohári FIM Superstock 1000 aj Tomáš Svitok, ktorý rovnako vie, ako chutia body za umiestnenie v prvej desiatke vo svetovej konkurencii.

Nakoniec sa dočkal aj ten, ktorý to začal – Jaro Černý. Po rokoch strastiplných peripetií si vyskúšal pódium v Medzinárodnom nemeckom šampionáte a sezónu zakončil tretím miestom vo finálových pretekoch Majstrovstiev Európy v španielskom Albacete. Prišla síce diskvalifikácia, po ktorej nasledovalo odvolanie Černého tímu (dodnes nedoriešené), ale viac ako o samotný výsledok šlo o to vidieť v televíznom prenose to, čo Jaro na motorke dokáže a keďže sa stal doslova  hviezdou spomenutého prenosu, mohli sme si to užiť naplno.

Nedá sa však nespomenúť ani Lukáš Jasenský, ktorý hneď vo svojej prvej medzinárodnej sezóne v roku 2011 úžasne zvíťazil v Alpe Adrii v triede Superstock 600.

Rozhodne niečím unikátnym je slovenský tím Maco Racing, ktorý drží vysoko pomyselnú vlajku vo vytrvalostných majstrovstvách sveta cestných motocyklov. Aj napriek mnohej smole a sklamaniam sa dokáže majiteľ tímu Martin Kuzma vždy znova a znova pozviechať a pokračovať a na svojom konte má aj historické pódium z osemhodinových pretekov MS v Katare v roku 2008.

Na tomto mieste by moja úvaha mohla končiť celkom optimisticky, keby som však nevedel ako na tom spomenutá súčasná generácia našich top pretekárov je pred sezónou 2013, pričom aj im roky neúprosne pribúdajú…

• Jantulík (18 rokov) sa nachádza vo finančne úspornom režime, ktorý určite nemôže prospieť jeho výkonnostnému rastu.
• Krajčí (21 rokov) nevie čo pôjde, i keď by rád pokračoval v európskych stockoch, no samotná túžba je mesiac pred štartom novej sezóny určite málo na to, aby mohol nadviazať na bývalé skvelé výsledky.
• Svitok (22 rokov), ak všetko dobre pôjde, sa možno zvezie ak nie s Panigale, tak so svojou starou 1098, ktorá dostala pre Stocky výnimku, v najhoršom prípade však Tomáša uvidíme ako mechanika kolegu Ondru Ježka.
• Černý (25 rokov) má na stole ponuku do španielskeho šampionátu Moto2, no jeho tím sa nedostatok financií snaží riešiť aj vypísaním verejnej zbierky, pričom ak to nevyjde, tak je Jaro rozhodnutý skončiť.
• Jasenskému (21 rokov) sa nedávno rozplynul sľubne sa rozbiehajúci projekt tímu a nakoniec bude rád za sezónu v triede Supersport vo vlastnej réžii.

Iste, viem, že dnešná doba nepraje oveľa dôležitejším sféram nášho života, ale v krajine, kde sa premiér, rozhodne premrhať peniaze nás všetkých na opravu futbalových štadiónov, navyše pre šport, ktorý si nikdy na nedostatok financií nemusel ťažkať, je niečo zhnité, smrdí to a nádej na zmenu je v nedohľadne.

Ale hádam už dosť… Snáď som vás veľmi neotrávil zdieľaním sa so svojim duševným rozpoložením… Preto miesto záveru len odkaz spomenutým pretekárom. Aj keby ste sa dnes rozhodli na všetko vykašľať a nepokračovať ďalej, celá tá vaša cesta nebola márna. Pokiaľ je len niekoľko fanúšikov, ktorým ste urobili radosť, či ich dokonca svojimi výsledkami priviedli k slzám radosti, a ja som jedným z nich, tak to malo určite význam. Preto vám vyslovujem veľké ďakujem a držím palce aj naďalej.

Richard Karnok