Boli to jeho prvé medzinárodné preteky a rozhodol sa na nich štartovať len niekoľko dní pred podujatím. A že to bola hneď Alpe Adria? Nevadí, veď treba sa povoziť a uvidí sa. Ale že z toho bude tretie miesto v cieli pretekov šesťstoviek v tomto medzinárodnom šampionáte, tak to vopred netušil. A netušil to vôbec nikto.
30-ročný Ján Kysučan bol veľkou neznámou aj pre zainteresovaných a v paddocku ho poznalo len niekoľko známych. Do opakovaného štartu sobotných pretekov, ktoré museli byť v úvode prerušené, pre poruchu neodštartoval, ale v nedeľu na vode šokoval všetkých prítomných. Priznám sa, že keď sa v úvode objavil vo výsledkoch tak vysoko, upodozrieval som ho z predčasného štartu. Keď sa však priblížil Poliakovi Danielovi Blinovi, držiteľovi bodov z MS, a zvádzal s ním rovnocenný súboj, uvedomil som si, že sme svedkami veľkého prekvapenia. Preteky som komentoval priamo na okruhu s Joskom Kubíčkom a obaja sme si jazdu tohto neznámeho „blázna“ poriadne užívali. Nechať za sebou hneď pri svojej prvej účasti celú plejádu skúsenejších súperov, medzi nimi aj víťaza zo soboty, to bola silná káva. A tak nečudo, že som bol po pretekoch zvedavý na to, kto je tento neznámy pilot. A myslím, že som nebol sám. A práve preto som s Jánom pripravil nasledujúci rozhovor.
Ján, predovšetkým ma zaujíma, koľko máš rokov a kedy si začal s motorkami. Lebo sa musím priznať, že som ťa ešte na pretekoch nevidel…
Budem mať 31 rokov a na motorke jazdím dva roky. Motoršport ale milujem odmalička. Predtým to boli predovšetkým autá, jazdil som amatérsky a darilo sa mi napríklad aj na SIM Racing, čo je jazda na simulátore a dosiahol som tam úspechy aj v medzinárodnom meradle. A moja cesta k motorkám? V roku 2018 som si kúpil Yamahu MT, aby sa mi lepšie jazdilo v premávke do práce. V roku 2019 v máji som potom vošiel do predajne Yamahy v Šali a usmiala sa tam na mňa eršestka 😀 No a s ňou som sa v júli vybral prvý raz na večerné jazdy na Slovakia Ringu. Zajazdil som čas 2:46, neskôr na celodenných jazdách 2:32 a na jeseň s agentúrou Wildmotors 2:23, za čo ma tam mnohí chválili. Začalo ma to všetko poriadne brať, veľa mi dali skúsenosti z jazdenia na autách. Tento rok som bol jazdiť na motorke v Rijeke, potom v talianskom Misane a v apríli som na Slovakia Ringu zajazdil čas 2:13, ale zažil som tam aj nepríjemný pád, keď som v poslednej zákrute spadol na vapexe a zlomil si kľučku. Na dvakrát.
Ale teraz cez víkend na Cene Slovenska to vyzeralo tak, že na tebe to zranenie nezanechalo žiadne stopy…
To nie je pravda. Celý víkend som získaval späť dôveru. Bolo to stále lepšie, tak som bol spokojný. Ale to zranenie ovplyvnilo moje nedeľné preteky…
… Veď si bol v cieli tretí.
Áno, ale dovolím si tvrdiť, že som mohol aj vyhrať. Voda mi totiž maximálne vyhovuje. Vlani som bol jazdiť v španielskom Jereze, začalo tam pršať a bol som asi jediný, kto mal mokré gumy. Tak som tam jazdil dookola a bola to výborná škola. Aj tento rok v Grobniku som jazdil na vode a nemal som problém.
Takže teraz na Slovakia Ringu si si povedal, hurá, prší, to bude pohodička, však?
Práveže nie! Šiel som v zavádzacom kole, všetko to bolo akési čudné a hovorím si, že to bude totálny prepadák! Nikdy predtým som na Slovakia Ringu nešiel na vode. Po štarte som riešil plexi na helme, ktoré som si predtým zabudol zavrieť a kým som to napravil, prešli dve kolá. Potom som veľmi rýchlo dobehol Poliaka Blina a pýtal som sa sám seba, čo všetci blbnú, či nie je vyvesená červená vlajka, keď všetci idú tak, ako idú. Šiel som si svoje tempo, videl som, ako sa k nim blížim a všimol som si, že jazdia stopu ako na suchu, ale voda vyžaduje celkom iný prístup. Navyše si myslím, že som mal aj výhodu v pneumatikách Bridgestone. Držal som sa za Blinom a rozmýšľal som, či nepôjdem pre neho, ale potom sa objavili bolesti z predchádzajúceho zranenia. Začala mi tŕpnuť ruka, cítil som ju čoraz menej, bolesti boli stále silnejšie a bál som sa, že niekde predávkujem plyn a poletím. Takže v druhej časti som už šiel len na istotu, uvedomoval som si, že tretie miesto na medzinárodných pretekoch bude pre mňa veľký úspech a splnenie jedného sna. V poslednom kole som aj dostal highsider, až sa mi skoro zastavilo srdce. Navyše sa mi vtedy čižma zachytila do stúpačky. V čestnom kole som mal v očiach slzy dojatia, to priznávam. A keď som prišiel do cieľa a ty si ma hneď privítal s otázkou, že čo som to porobil, tak ma to potešilo.
A potom som ti povedal aj to, že celkom ešte nevieš čo si dosiahol 😀
Áno, presne tak, došlo mi to až na druhý a tretí deň, keď mi navyše gratulovali ľudia cez messenger a telefón. Ja som v tom športe na Slovensku nikdy nebol až taký zbehlý. Nemal som prehľad.
A prečo si sa vlastne na Cenu Slovenska prihlásil?
To bola náhoda. Vôbec som to nemal v pláne. Bol som tam jazdiť začiatkom týždňa, vtedy som sa rozprával s Tomášom Svitkom, a on sa ma spýtal, že či sa nechcem zúčastniť Ceny Slovenska. Najprv som nechcel, nemal som o tom predstavu, ale nakoniec som si povedal, že prečo nie? Netušil som ako sa prihlásiť, do akej triedy… No ale nakoniec to vyšlo.
Myslím si, že tvoje vystúpenie ťa prinúti absolvovať aj ďalšie pretekárske podujatia, čo ty na to?
Určite áno, už rozmýšľam, ako ďalej. Už sledujem kalendár podujatí a uvidíme, čo sa vôbec ešte pôjde. A rozmýšľam už aj nad rokom 2022. Mám 90 kíl, čo je na šesťstovku príliš a uvedomujem si, že by som mal kúpiť liter. Možno v zime zoženiem Yamahu R1, s ktorou by som jazdil veľké podujatia a na šesťstovke budem trénovať na agentúrach. Uvidíme. Mnohé bude závisieť aj od financií. Som ale rozhodnutý na motorke jazdiť do konca života, mám mnohé plány, ktoré chcem naplniť a uplynulý víkend ma uistil v tom, že som sa vydal správnou cestou.
Ján, veľká vďaka za rozhovor, budeme sa tešiť na ďalšie stretnutia a tvoje výkony na pretekárskych okruhoch. Držím palce!
Zhováral sa Richard Karnok
Foto: Jaroslav Kapustka, Pavel Salaba a archív Jána Kysučana
