Peter Antoš: Žijem svoj sen

Richard Karnok

Cestný motocyklový šport na Slovensku už desaťročia držia pri živote nadšenci, bez ktorých by nemohol existovať. Z času na čas sa objaví mladý, nádejný pretekár, ktorého si radi predstavíme na pódiách svetového či európskeho šampionátu, ale základ štartových listín našich podujatí budú vždy tvoriť jazdci, ktorí si chcú užiť motocyklové preteky nielen z pozície nezávislého diváka pri televíznej obrazovke, ale aj priameho účastníka spoza riadidiel pretekárskeho motocykla. Jedným práve z takýchto nadšencov je aj Peter Antoš, ktorý sa na štart svojich prvých pretekov postavil v 37 rokoch a predstaví sa nám v nasledujúcom rozhovore.

Peter, aká bola tvoja cesta k motorkám a následne aj k motocyklovým pretekom?
Motorky ma priťahovali už od detstva. Jazdiť som ale začal až v 24 rokoch. Tak kávičkovo – ľahko turisticky. Neskôr ma zlákal terén. Síce som nepretekal, ale ako to už pri endure, či motokrose často býva, prišli nejaké zranenia a neskôr aj problémy s chrbtom, tak som s intenzívnejšou jazdou v teréne radšej skončil. Nejaký rok – dva som takmer vôbec nejazdil. Potom som sa vrátil k cestnej motorke, no chýbal mi ten adrenalín z jazdenia v teréne. Nie som typ motorkára, ktorý v premávke riskuje a jazdenie len tak na kávičku ma začalo doslova nudiť. Následne sa prihodilo viacero vecí, ktoré boli impulzom zamyslieť sa nad životom a nad tým ako ho chcem prežiť. Napr. že skolabovať kvôli prehnanému pracovnému nasadeniu nepomôže k šťastnému životu ani mne, ani mojim blízkym, a že roky utekajú a síl na plnenie si svojich snov bude od istého veku už len menej a menej. A mojim dávnym snom bolo skúsiť pretekanie na cestných motocykloch. Tak som sa rozhodol, že prišiel ten čas a dnes môžem povedať, že už dva roky žijem svoj sen.

Peter s Michalom Puškárom

Keď začína mladý jazdec na motorke, väčšinou ho k tomu privedú rodičia, predovšetkým otec, ty si si už ale povolenie musel pravdepodobne pýtať od manželky. Prezraď nám, ako to prebiehalo?
Nebolo to nič dramatické, skrátka som manželke iba oznámil, že chcem začať pretekať. 🙂 Nie, nebolo to preto, že som prehnane odvážny chlap, len som tušil, že to bude mať hladký priebeh. Zuzka je totiž z motorkárskej rodiny a navyše nie je ten typ ženy, ktorá by svojmu partnerovi veci prikazovala, či zakazovala.

Kedy si sa vydal na svoje prvé preteky a čo si vo svojom vnútri prežíval? Nadšenie, strach, očakávanie niečoho nového, či z každého kúsok?
Moje prvé preteky boli Cena Slovenska 2019. Nemal som v pláne pretekať hneď v prvej sezóne môjho okruhového jazdenia, no nakoniec ma nahovoril môj Guru, ako žoviálne volám pána Puškára. Ten ma stále presviedčal, že jeden pretekársky víkend mi dá oveľa viac ako agentúrne jazdenie. A ako vždy, mal pravdu. A pocity? Áno, bola to taká zmes všetkého, no hlavne som si na seba nevytváral žiaden tlak a chcel som si to predovšetkým užiť.

Pred Petrom Rauchom na letisku v Trenčíne

Ako to prežívali a dodnes prežívajú tvoji najbližší?
Otec zamladi jazdil na motorke, neskôr kvôli problémom so zrakom prestal. Podporuje ma a bol pri mne aj na mojom prvom okruhovom dni. Mamka mala odjakživa kardinálny problém s motorkami. Brat a ja sme, ako sa hovorí, vytúžené deti. A o to viac na nás vždy lipla. Ani dnes si nemyslím, že si na môj koníček zvykla, ale naučila sa to nejako zvládať.
Manželka Zuzka ma vždy odprevádza slovami „hlavne sa vráť“ a moje dve dcéry to berú športovo. Staršia Viktória už samozrejme vo svojom veku vníma možné nebezpečenstvo. Napr. dosť prežívala moje úplne prvé preteky, hlavne po tom, ako boli prerušené kvôli pádom viacerých jazdcov a následne reštartované. Úprimne, ja sám neviem, ako sa mi vtedy podarilo ostať v pohode. Nebol to úplne ideálny scenár prvých pretekov.

Neodrádzalo ťa, že z východu Slovenska je to na preteky predsa len až príliš ďaleko?
Samozrejme, to cestovanie z Košíc je dosť unavujúce, ale beriem to ako súčasť tohto športu. Každopádne, sú pretekári, ktorí to majú ešte ďalej ako ja, napr. chalani zo Zemplína.

Pred štartom na Slovakia Ringu s Radoslavom Kupkom

Určite si predtým sledoval svetový šampionát, máš, alebo si mal, nejakého favorita, ktorému si držal palce a bol možno aj tvojím vzorom?
Intenzívnejšie som začal svetový šampionát sledovať niekedy na prelome tisícročí a v roku 2005 som mal to šťastie vidieť naživo na Veľkej cene Brna celú moju obľúbenú generáciu jazdcov. Zážitok, na ktorý do smrti nezabudnem. Som veľký fanúšik Valentina Rossiho, no mojimi obľúbencami boli aj Nicky Hayden, Max Biaggi, Alex Barros a vždy ma tiež svojim štýlom neskutočne bavil uletenec Garry McCoy.

Na východe Slovenska bolo v histórii mnoho špičkových pretekárov, neuveriteľné štyri desaťročia na okruhoch majú za sebou doteraz aktívni pretekári Mišo Puškár a Peťo Rauch. Miša si už spomenul, takže pravdepodobne máš s nimi dobrý vzťah a spolupracujete…
Ja stále hovorím, že netuším, čím som si zaslúžil, že ma takto medzi seba prijali. A nie len pán Puškár a Peťo Rauch, ale aj Rado Kupka, ktorý mi raz na môj povzdych o „zaslúžení si“ odpovedal tým jeho svojským humorom: „No, vieš… jak sme ťa tak zbadali, prostáčika, tak sme si povedali – čo už s ním, predsa ho tak nenecháme.“ Vždy sa smejem, keď si na túto hlášku spomeniem. Pripomína mi to scénu z filmu Vesničko má středisková, jak riešili, čo bude s ich Otíkom. Radko mi vie celkovo poriadne ponakladať, ale ja mám takéto doťahovačky rád. Obaja sme Košičania, takmer denne si voláme, pomáhame si, jazdíme spolu na preteky a okruhové dni. Už aj naše manželky občas žiarlia. A podľa mňa aj Radkov dlhoročný súputník Majo „Retro“ Tarhanič. Len si to nechce priznať. Sorry Majo, musel som… 🙂 S pánom Puškárom ma zoznámil Janko Zákutný, a od začiatku mojej „pretekárskej kariéry“ mi pripravuje motorku. S Petrom, Radom a ďalšou partiou, som sa spoznal na mojom prvom predsezónnom testovacom dni, kde sme prišli s pánom Puškárom skúšať motorku a moje schopnosti. Čo Ti poviem… Bol som totálne neohrabaný nováčik, ale zo strany ostrieľaných borcov som to nijako nedostal pocítiť. Tito chlapi majú totiž jedno spoločné – napriek tomu, čo všetko už dokázali, majú v sebe veľkú dávku pokory a skromnosti. A to sú ľudské atribúty, ktoré vo mne automaticky vzbudzujú obdiv a robia z nich iste nie len v mojich očiach prirodzené autority.

Prezraď nám niečo o zvláštnom dizajne nálepiek na tvojej Aprilii…
No to je vcelku zaujímavý príbeh. Autorkou dizajnu a loga PA je moja kamarátka Mária Bujňáková z Furnicoolture. Keďže som človek, ktorý sa neberie príliš vážne, chcel som tam mať niečo uletené, no zároveň minimalistické. Nevedel som ale sformulovať čo. Keď si na mňa Mária konečne našla čas, bol som pre zmenu zaneprázdnený ja. V krátkom telefonáte zo mňa vyšlo len to, že tam chcem nejakú mačku, keďže mačky sú moje najobľúbenejšie zvieratá. A viac-menej zo srandy som tiež dodal, že ak na nič neprídeme, tak tú motorku dám pomaľovať mojim deťom. No a ešte som chcel niekde umiestniť kordík, ako poctu v tom čase nedávno zosnulému bývalému košickému jazdcovi Gabrielovi Kordíkovi, ktorý v 70. a 80. rokoch jazdil 125ky. O pár dní mi Mária predstavila svoj návrh, v ktorom dokonale spojila to málo, čo zo mňa dostala – dizajn so zvieratkami, na ktorého aplikácii sa podieľali aj moje dcéry. Udialo sa tak na malej kreatívnej party na našej záhradke a piktogram kordíka na masku nalepila osobne „Gipsyho“ dcéra Beáta, ktorá je mojou spolužiačkou zo ZŠ. Už vtedy ako dieťa som vedel, že jej ocko je pretekár a ja som ho ako chlapec vždy tak z diaľky obdivoval.

Motocyklový šport nie je lacnou zábavou, či už ho robíš na profi ale aj hobby úrovni. Dokážeš to zvládnuť za svoje, alebo máš partnerov, finančných, materiálnych, ktorých si svojím nadšením presvedčil, aby ťa podporovali?
Zatiaľ si všetko financujem z vlastných peňazí. Ak by sa ale našiel niekto, kto by mňa alebo nás s Radom (ja nás skrátka s Maestrom Kupkom beriem ako jeden team) chcel podporiť, samozrejme by ma to veľmi potešilo.

Dôsledná príprava dizajnu Aprilie

Jazdíš nielen triedu 125 Sport Production, ale aj Ducati Slovakia Cup. Kde sa cítiš lepšie? Veď dvojtakt žiada celkom niečo iné ako štvortakt…
Nápad jazdiť dve triedy som prvotne utrpel v súvislosti s dlhým cestovaním na preteky. Povedal som si, že keď už sa niekam doterigám, nech si aj poriadne zajazdím. Má to svoje výhody aj nevýhody. Človek strávi v tréningoch 2x viac času na trati, takže sa rýchlejšie oboznámi s novým okruhom. To sa mi potvrdilo napr. v Trenčíne, kde prvý tréning bol pre mňa doslova fackou, ale každým ďalším to už bolo len lepšie a lepšie. Nevýhodou je ale fakt, že aj údržby a možných problémov je tiež 2x viac. A to je miestami hlavne pri dvojtakte dosť o držku. Nehovoriac o tom, že to celé dá samozrejme zabrať aj fyzicky. A máš samozrejme pravdu, jazda na ľahkej dvojtaktnej malorážke a litri s dvojvalcom do L je úplne iný šport a po presadnutí z jednej motorky na druhú je potrebné v hlave urobiť tvrdý reset. Teraz tak pri tejto otázke dumem, či som si mohol vybrať ešte väčší extrém. Ale asi nie… 🙂
Prechod z Ducati na Apriliu je ešte fajn – doslova mám zrazu pocit, že lietam. Ľahučká motorka, stačí ju držať v otáčkach, byť plynulý a nestrácať rýchlosť v zákrutách. Horšie je to ale naopak. To už musím riadne kontrolovať pravačku, počítať s vyššou hmotnosťou, brzdnou silou motora atď. A to sa ešte nebavíme o stope, brzdných bodoch a ďalších faktoroch. Ja si ale rád komplikujem veci aj v bežnom živote, tak som si to preniesol aj do pretekania. Ako hovorí istý klasik: Som úplne samostatný – nemám problém, vyrobím si. A kde sa cítim lepšie? To neviem jednoznačne povedať. V podstate sa stále hľadám. Čo ale viem s úplnou istotou, je to, že rozhodnutie začať na okruhoch pekne od podlahy, teda v 125kách, bolo to najlepšie čo som mohol urobiť. Iste by so mnou v tomto mnohí polemizovali, no je to vec názoru a osobných preferencií. eSPéčka považujem za moju hlavnú triedu. Veci sa ale minulú sezónu vyvinuli tak, že som v tejto kubatúre odjazdil len jedny preteky, zato potrénoval hojne a výrazne som si zlepšil časy.
V Ducati Slovakia Cup som v sezóne 2020 naopak vynechal len troje preteky. Tento seriál beriem ako „spoločenskú udalosť“ a možnosť privyknúť si na pretekanie na rýchlejšej a ťažšej motorke. Len to pretekanie na pravidelnosť mi robí problém. Keďže som v „prudkom jazdeckom vývoji“, tak buď stále zrýchľujem, alebo ma nejaká chybička vyvedie z tempa. To je ale v tejto fáze normálne. Vyrovnanosť časov sa nedosahuje snahou ísť konštantne pomaly, ale konštantne rýchlo, s minimom jazdeckých chýb. Takže aj tento typ pretekania ma baví. Navyše, jazdci Ducati Slovakia Cup sú skvelá partia pacientov postihnutých láskou k tým našim temperamentným Taliankam. Cítim sa v ich spoločnosti na okruhu bezpečnejšie ako na agentúrnych pretekoch, keďže tam nejazdia premotivovaní jedinci. Ak nejaký Ducatista uvažuje okúsiť pretekanie, tak vrelo odporúčam. Ale pozor, preteky sú veľmi návykové!

Na pretekoch Ducati Slovakia Cupu na Slovakia Ringu

Čo ty a prírodné okruhy? Nikdy ťa nelákali napríklad Hořice či Kopčany?
Prírodné okruhy ma samozrejme lákajú, no myslím, že zatiaľ nemám dosť skúseností na to, aby som sa na nich v rýchlostných pretekoch cítil komfortne. Ale napr. Staré Město, ktoré je v kalendári 125 SP, ako – tak poznám, keďže som tie končiny ešte pár rokov dozadu pomerne často navštevoval. Takže presne viem kade sa tam jazdí a príde mi ako relatívne bezpečná trať. No a ak sa nič neskomplikuje, tak v rámci Ducati Slovakia Cup túto sezónu zabsolvujem Trenčín – priemyselnú zónu a sám som zvedavý, aký dojem to vo mne zanechá.

U mladých začínajúcich pretekárov sa veľa hovorí o prísnej životospráve, fyzickej príprave, do akej miery sa vieš ty prinútiť na nejaké trénovanie a koľko mu venuješ? A stíhaš to všetko popri rodine a práci?
Už viac ako dva roky celkom dosť dbám na to, čo jem. Nejako spontánne tiež došlo k tomu, že som z jedálnička začal postupne vynechávať mäso. Neprislúcha mi ale škatuľka s nápisom „vegetarián“, lebo ryby stále jedávam. Snažím sa tiež vyhýbať „zbytočným kalóriám“, teda sladkostiam, sladeným nápojom, alkoholu, atď. To mi do značnej miery pomohlo zastabilizovať váhu, keďže pohybu už nemám toľko ako v dobách, keď som pomerne dosť bicykloval. Ja inak celkovo milujem jazdu na dvoch kolesách. Či už je to s motorom alebo bez. Po silovej stránke je to zložitejšie. Ako som už spomínal, posledné roky ma začal dosť trápiť chrbát. To má na svedomí sedavé povolanie a koníčky spojené s jednostrannou záťažou. Od jesene 2019 som začal spoluprácu s trénerom Tomášom Juskom, ktorý tým mojim diagnózam prispôsobil tréningový plán. No zasiahla do toho pandémia a následné striedavé sprísňovanie a uvoľňovanie opatrení spôsobilo nepravidelnosť našich stretnutí. Takže poväčšine posledný rok cvičím sám doma. Teda aspoň sa snažím. Chcelo by to ale opäť nado mnou tvrdšiu ruku, to úprimne priznávam.

Na Ducati na letisku v Trenčíne

Prezraď nám aj svoje ďalšie koníčky, snáď ťa okrem motoriek zaujíma aj niečo iné…
Ako som už spomínal, milujem cyklistiku. Tiež mám rád hudbu. Tá bola mojou prvou vážnou láskou, čo sa koníčkov týka. V minulosti som sa dosť intenzívne venoval hre na klasickej gitare. Teraz ju už vezmem do rúk len veľmi sporadicky. Zvyčajne, keď ma prehovorí mladšia dcéra Liliana. Rád tiež fotím a ak je čas, tak občas vytvorím nejaké to video.

Aké je tvoje povolanie?
Som vyštudovaný ekonóm. Takmer 20 rokov som podnikal, začal som už popri VŠ. Momentálne pracujem pre verejný sektor ako ekonomický analytik.

Nikto z nás netuší, čo nás čaká tento rok, takže o plánoch či cieľoch je asi zbytočné hovoriť…
Uvidíme ako sa táto nešťastná doba vyvinie. Bude to znieť ako klišé, ale v prvom rade je podstatné ostať zdravý. Ak by sa aj veľa nepretekalo, tak nevadí. Mám stále na čom pracovať, čo sa týka techniky jazdy a získavania správnych návykov. Ak sa to aj túto sezónu prejaví na zlepšených časoch, tak budem spokojný.

A ak by zrazu zázrakom začalo všetko fungovať a sezóna by sa rozbehla podľa plánov, čo by bolo tvojím cieľom?
Umiestňovať sa v prvej polovici výsledkovej listiny v triede 125 SP a zažiť nejaké pekné férové súboje so súpermi. Tie sú neodmysliteľným korením tohto športu.

Aktéri rozhovoru, Peter Antoš a Richard Karnok, vlani v Trenčíne 🙂

Prezradíš nám, na ktorom okruhu sa ti jazdí najlepšie?
Čo sa týka pretekov, tie som absolvoval zatiaľ len na Slovakia Ringu a Letisku Trenčín. Mal som v pláne aj Letnú cenu Brna, no musel som ju kvôli chorobe vynechať. Okrem toho som si tréningovo zajazdil aj na maďarskom Euro-Ringu. Ten je ako stvorený pre malé kubatúry – úzky malý okruh, s viacerými zaujímavými pasážami. Pokrútená trať v spojení s formátom aký sa tam jazdí (20-minútovky dvoch skupín, pri malom počte jazdcov niekedy aj open pit lane) si tam človek za celý deň tak zatrénuje, že má pár dní svalovku.
Preteky na trenčianskom letisku boli tiež skvelou skúsenosťou. Jazda na letiskových pretekoch má svoje špecifiká – povrch, ktorý má ďaleko od dokonalosti, retardéry, prudký vracák a hlavne spočiatku ťažšia orientácia, čo sa týka vymedzenia trate, či určovania brzdných bodov.
No a Slovakia Ring je samozrejme moja srdcovka. Aj keď v začiatkoch som nevedel prísť na chuť technickej časti tohto okruhu, začína ma každou návštevou baviť viac a viac. Na Aprilii som koncom minulej sezóny začal robiť už konkurencieschopné časy, tak verím, že to ešte posuniem ďalej. Aj keď je jasné, že teraz prichádza tá fáza, kedy bude ďalšie sťahovanie stotiniek a sekúnd čoraz náročnejšie. Ale o tom je šport celkovo, prekonávať svoje limity.

Peter, ďakujem ti za rozhovor, držím palce, nech sa ti splnia sny a nech ťa čo najskôr uvidíme na štarte. 
Aj ja ďakujem a verím, že sa všetci v zdraví už čoskoro znovu uvidíme na okruhoch. A tebe veľká vďaka za všetko čo pre náš šport robíš.

Zhováral sa Richard Karnok
Foto: Peter Ruža, Pavel Salaba, Jaro Kapustka, Jiří Šimeček a Dušan Belica  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *