Michal Puškár senior: Preteky ma stále bavia

Richard Karnok

Meno Michal Puškár nie je motocyklovým fanúšikom neznáme. Dve generácie Puškárovcov nám robili radosť na domácich aj zahraničných pretekárskych okruhoch a keď už sa zdalo, že sa toto meno zo štartových listín vytratilo, rozhodol sa Michal senior oprášiť svoje jazdecké umenie a vlani sa vo svojich 58 rokoch opäť postavil na štart a aj napriek sporadickým účastiam obsadil v Majstrovstvách Slovenska šieste miesto v triede 125 SP.

Úspechy oboch Puškárovcov nie sú len také hocijaké, veď senior bol majstrom Československa v triede 250 1V v roku 1990, kedy sa mu darilo aj na medzinárodnej scéne v Pohári mieru a priateľstva a neskôr veľkou mierov pomohol synovi k dvom titulom alpsko-jadranského šampióna a deviatim majstra Slovenska. Okrem toho sa stal známym ladičom motorov a jeho služby využili poprední domáci aj zahraniční jazdci. Pred novou pretekárskou sezónou sme sa teda so seniorom mali o čom porozprávať.

Michal, prezraď nám, plánuješ jazdiť preteky aj v nadchádzajúcej sezóne?
Je to so mnou tak, že mám licenciu, chcem ísť, ale všetky preteky asi nie. Pôjdem na niektoré vybrané. Mám rozrobené nejaké veci, stále niečo vymýšľam a potrebujem si to odskúšať na dráhe. So mnou to teda nie je o nejakých výsledkoch či prestíži, preteky ma stále bavia, stále ma to zaujíma. Taký som bol, taký som zostal a z tohto pohľadu to aj vnímam.

Jazdil si celkom v iných časoch, stále si však pri tom, dá sa porovnať vtedajšia éra 70. a 80. rokov so súčasnosťou? V čom vidíš rozdiely?
Myslím si, že teraz je veľmi dôležité či niekto má peniaze alebo nemá. Všetko je to postavené na tom, pretože nie je jednoduché vycestovať na preteky, zaplatiť poplatky, ktoré kedysi neboli také vysoké, dokonca si najprv ešte dostal štartovné… Je veľa mladých chlapcov, ktorí keď si spočítajú čo to stojí, tak zistia, že im na to nevychádzajú financie. Dnes mladí ľudia chodia pracovať do zahraničia aby vôbec prežili… A to je najväčší problém tohto športu. Pokiaľ sa nenájde štátny záujem, či záujem veľkých firiem, tak… Ale nemá význam sa o tom ani baviť… Ani ja si nedovolím vyhodiť toľko peňazí, aby som šiel celý seriál, hoci by to pre mňa bolo zaujímavé a tešilo by ma to.

Štvorica nestarnúcich: Rauch, Gnani, Puškár a Sommer
Štvorica nestarnúcich: Rauch, Gnani, Puškár a Sommer

Dajú sa porovnať vzťahy medzi pretekármi vtedy a dnes?
Myslím si, že boli rovnaké ako dnes, možno trochu viac sú uzavretejší tí čo majú viac peňazí a  tí čo ich majú menej sú kamarátskejší. Samozrejme, že ma poteší, keď stretnem staré tváre. Tu chcem spomenúť, že sa mi veľmi páčil rozhovor z časopisu Motor Journal s Bohumilom Stašom, ktorý si zverejnil na stránke aj ty, lebo tam Staša úžasne vyjadril dobu, v ktorej žil. Pre tých, korí ho poznajú je to perfektný obraz tohto jazdca a pre tých, ktorí sa zaujímajú o vtedajšiu dobu, je to fantasticky vykreslený obraz nielen o ňom, ale aj o tých časoch.

Výždy ma poteší, keď sa na pretekárskych okruhoch objaví hrdina, ktorého som obdivoval v mojom tínedžerskom veku a teší ma to o to viac, keď tam nie je len v úlohe návštevníka či mechanika, ale aj ako jazdec. O návrate na okruhy v posledných rokoch hovoril aj tvoj rovesník, súper a kamarát Ján Mišák, ktorý mi ako prvý vravel, že sa do pretekov chceš vrátiť aj ty. No Janko zatiaľ len sľubuje a ty už jazdíš 🙂 Nechceš ho nejako presvedčiť? I keď dobre viem, že mal aj zdravotné problémy po tréningovom páde…
Ale on sa pripravuje! Stretli sme sa na konci sezóny, v októbri, keď som ja šiel Fun Cup a on mi dal veci na jeho motorku, ktoré treba pripraviť na preteky. Plánujú aj so synom Michalom, že budú jazdiť na espéčkach, ktoré sú predsa len dostupnejšie. Určite sa chcú zviezť, ale to všetko závisí aj od ďalších okolností, od pracovnej zaneprázdnenosti a podobne… Ale je pravda, že sa zastrája stále 🙂

Zaujímalo by ma, či sa aj v súčasnosti na preteky pripravuješ nielen po technickej stránke, ale aj fyzicky…
Mňa zobral do parády môj syn Miško. V pivnici máme, ešte z čias kedy on jazdil, urobenú posilňovňu, takže som začal na sebe pracovať, aby som na trati neohrozoval iných 😀 Cítil som, že kondícia je veľmi potrebná, aby som to zvládal. Lebo srdce zapiští, ale telo neposlúcha 😀

Spomenul si syna Michala, ten ti robí radosť aj po skončení skvelej pretekárskej kariéry, keď žne jeden úspech za druhým aj na akademickej pôde. Je stále pri motoroch, takže máš určite veľkú radosť…
Veľmi sa tomu teším, je to veľká vec čo sa mu podarila. Bolo skvelé, že bol odmalička takým neodbytným chlapcom, že tak veľmi chcel a nakoniec sme spolupracovali a určite mu to dalo veľa aj na tej ceste kde je teraz.

So synom Michalom v Trenčíne v roku 2003
So synom Michalom v Trenčíne v roku 2003

Vráťme sa k tej vašej spolupráci, bolo zaujímavé, že keď on už prešiel z motokár na motocykle, tak ty si ako mechanik pracoval stále pre iných jazdcov. Vravelo sa, že máš o Michala strach a preto sa mu nechceš naplno venovať 🙂 …
Presne tak 🙂 Príde čas kedy začneš mať obavy o svoje deti, v období, keď chcú vyletieť do života. Je to prirodzené, nechcel som, ale on bol neodbytný 🙂 Následne sme prežili veľmi pekné obdobie… On je veľký pracant. Jemu som nikdy nič nevybavoval, ani na vysokej škole, žiadne známosti… Všetko čo dosiahol je jeho zásluha.

Ty si bol známy nielen ako výborný pretekár, ale po skončení kariéry po tebe skočili mnohí jazdci ako po skvelom ladičovi motorov, ktorým si dodnes. Pracoval si pre Častku, Morávka, Raucha, Marinicu, Pavkoviča… ale aj nemeckých či poľských pretekárov… Na ktoré časy práve z tohto ladičského obdobia najradšej spomínaš?
Na spoluprácu so synom 🙂

Na Yamahe...
Na Yamahe…

No to som bol zvedavý čo mi odpovieš 🙂
Samozrejme, najväčšia radosť to bola práve s Miškom. To bol totiž vzťah. Bola to aj drina, užili sme si aj ťažšie chvíle, ale nakoniec sme si vždy povedali „prepáč“ 🙂 Či už ja jemu, alebo on mne. Bolo to všetko veľmi pekné a bolo by to na dlhé rozprávanie.

Nedávno som sa rozprával s Markom Morávkom, dvojnásobným majstrom ČSFR štvrťlitrov (v rokoch 1990 a 1991), ktorý veľmi vysoko ohodnotil tvoje ladičské schopnosti, takže jazdci tvoju prácu očividne oceňovali…
To ma veľmi teší a ja musím dodať, že spoluprácu s Morávkom si veľmi cením aj ja. Marek je veľmi vnímavý človek. Medzi pretekármi vynikal práve svojou inteligenciou. Bol technicky zdatný a k tomu vedel správne uvažovať. Bol, a som presvedčený, že aj zostal dobrým technikom. Navyše bol empatický, vedel si získať ľudí a preto bol v tomto športe úspešný.

Na najvyššom stupni po víťazstve v nemeckom Scheizi v roku 1990
Na najvyššom stupni po víťazstve v nemeckom Scheizi v roku 1990

Spomenuli sme tvoje najšťastnejšie ladičské obdobie, poďme do vzdialenejšej histórie. Kedy si si najviac užíval čas aktívneho jazdenia? Viem, že v tých časoch museli pretekári často bojovať s  problémami dostupnej techniky…
Veľká zmena nastala, keď sa mi v roku 1980 podarilo dostať sa k Yamahe. To bol doslova Mercedes medzi motorkami, lebo na tých jednovalcoch čo sa jazdilo, tak to sa sypalo a všelijako látalo a s tou Yamahou sa už dalo fungovať dobre. Dal si tam pár vecí a už si sa vozil na slušnej úrovni, pretože to malo dobré jazdné aj výkonové vlastnosti. No a potom prišlo veľké obdobie jednovalcových 250-tok, začal som do toho vŕtať, odlievať valce… Tam som sa našiel. To bolo moje úplne najlepšie obdobie, pretože sa mi darilo a tá motorka šla naozaj pekne a mala už aj výdrž. Vroku 1990 sa mi podarilo dvakrát vyhrať v Nemecku, na Sachsenringu aj v Schleizi. Potom zasiahla vyššia moc, z Prahy som nedostal povolenie k štartu vo Frohburgu, a tak som tam šiel na vlastnú päsť len s jednou motorkou, ktorá sa mi tam pokazila…

Na jednovalcovej 250-ke
Na jednovalcovej 250-ke

Tak si vlastne prišiel o celkové prvenstvo v Pohári mieru a priateľstva, ale v tom istom roku si v Kopčanoch vybojoval titul majstra ČSFR v rovnakej triede…
Ja som preteky nikdy nebral tak, že musím vyhrať… Nebol som taký ctižiadostivý ako niektorí iní jazdci, čo im samozrejme nevyčítam. Ja som sa v prvom rade tešil z toho, že to môžem robiť a že som pri tom. Takže v tomto období ma najviac tešilo, že tie konštrukčné detaily sa mi podarilo dotiahnuť do spoľahlivosti a motor mal veľmi pekný výkon.

Motory ladíš stále, znamená to, že stále je čo zlepšovať?
Ten vývoj šiel podstatne dopredu oproti tomu, čo sme mali my k dispozícii. Veľa zmenila elektronika, vďaka ktorej sa podarilo získať viac koní, motory majú lepší krútiaci moment… Kedysi sme nevedeli toľko o karburátoroch, nemali sme ani také možnosti, proste je to už niekde inde a mňa to stále zaujíma. A keďže mi doktori potvrdili, že srdiečko mám dobré a kým budem dostávať licenciu, tak sa vždy rád pôjdem povoziť 🙂

Michal, ďakujem ti za rozhovor a prajem ti ešte veľa šťastných kilometrov a mnoho naladených motorov.

Text: Richard Karnok
Foto: Martin „Ayco“ Babják, Rudolf Mladý a archív autora