Dnes, 11. januára 2025, sa dožíva osemdesiat rokov legendárny fotograf, ktorého asi motocykloví jazdci až tak nie veľmi radi vidia na pretekárskych podujatiach, hoci po ľudskej stránke mu žiaden z nich nemôže čokoľvek vyčítať. Mnohých z nich totižto zachytil v nezávideniahodných situáciách. Reč je o Lubošovi Novosádovi, ktorý je určite nielen v našich končinách fotografom s najväčším množstvom na fotoaparát zachytených pádov.

Pre tých, ktorí sa s Lubošom niekedy stretli a videli jeho výšku, asi nebude prekvapivá informácia, že sa rodák z Uherského Brodu vo svojej mladosti súťažne venoval basketbalu. Po tom, ako sa v roku 1968 presťahoval do Českého Dubu, začal sa venovať aj futbalu, no opäť sa vrátil ku basketbalu a hral za SKLOSTROJ Turnov. Aktívne sa športu venoval do roku 1977, neskôr presedlal definitívne na motorizmus, ktorý obdivoval už od mladosti, ale tentoraz sa na motoristických podnikoch objavil s fotoaparátom v ruke. Aktívne sa v motoristickom športe uviedli jeho synovia Radek a Dušan.

„Moje první Crash fotka je ze závodů do vrchu na Vyskeři v roce 1977,“ spomína Luboš. „Auto na předních kolech. Jeden pořadatel po závodech v hospodě tvrdil, že auto bylo na předních. Ostatní se mu vysmáli. A já jsem za týden donesl fotku a bylo! A už jsem v tom uvázl.“

Následne sa mu v archíve z pretekov začali hromadiť zámery z dramatických situácií, a tak v roku 1979 skúsil niečo poslať do známeho časopisu Svět motorů. Podarilo sa, ale nebolo to jednoduché: „Jak jsem prožíval, když ve Světě motorů byla otištěna moje první fotka,“ spomína Luboš po rokoch. „Ale vzpomínám jak přišel nový redaktor, mladý, nažhavený, prostě sekáč. A jak mi volal, pane Novosáde, tak takhle to nepůjde. Takové fotky s nádechem západní senzace trpět nebudu. Máme přece tolik nádherných Jízd přátelství nebo Boasky. Nakonec jsem ho dostal na fotofejeton – RUB a LÍC závodů – na jedné straně bedna a sláva, na druhé zklamání a smutek po havárii. Nakonec jsme se spřátelili a když redaktor přešel do Mladého světa, udělal se mnou rozhovor a fotky na šest stránek. A to už bylo něco.“

Jeho fotky v časopisoch začali pribúdať a v tom čase som sa s Lubošovou jedinečnou tvorbou začal ešte ako dieťa zoznamovať aj ja. Ako fanúšik motoršportu som každý týždeň v stredu v stánku PNS kupoval Svět motorů, raz za dva týždne Stop a raz za mesiac Motor. A bolo to práve vo Světe motorů, keď som prvý raz uvidel sériu fotografií od Luboša Novosáda. Dostalo ma to. Motocyklové pády ma pre svoju dramatickosť fascinovali, videl som ich občas v televízore a zrazu tu bolo niečo celkom iné. Mohol som si prezerať jednotlivé detaily každej fotografie, premýšľať nad tým, čo asi v tom momente videl jazdec, čo prežíval a k jednotlivým fotkám som sa často vracal. Samozrejme, všetky šli vždy do môjho archívu. Ten vyzeral tak, že som si počas roka do zošita formátu A4 vlepoval všetky najdôležitejšie články z našich motoristických časopisov a Lubošove fotky tam, samozrejme, nemohli chýbať.  

V roku 2018 ma na pretekoch v Holíči oslovil vysoký pán s tým, že mi podával veľkú obálku so slovami, že sú v nej fotografie jeho práce. V momente mi v hlave začalo svitať v duchu som si hovoril: To je Luboš Novosád! Poznáte to, niekoho desaťročia obdivujete, vystrihujete si jeho skvelé výtvory z časopisov a zrazu vás osloví s tým, že vám ponúka svoje fotky na zverejnenie. Vo vnútri som sa roztriasol a uvedomoval si vzácnosť tohto momentu. Zažil som to s legendárnymi pretekármi, Balážom, Dekánkom a ďalšími, ktorých som v minulosti tak obdivoval a neskôr sa stali mojimi priateľmi. A teraz stál predo mnou rovnako legendárny, hoci nie pretekár, ale muž, ktorý patril do tej krásnej doby môjho fandenia, ktorej som ako dieťa totálne prepadol.

Neskôr mi Luboš začal posielať svoje fotosérie pádov zo súčasnosti aj z minulosti pre zverejnenie na portáli RoadRacing.sk, a to ma celkom dojalo. Zrazu tie fotky, ktoré som v minulosti obdivoval v časopisoch, som mohol zverejniť aj na mojej webstránke. Plus tie nové, ktoré mi niekedy poslal doslova niekoľko hodín po tom, ako ich nacvakal niekde na pretekoch. Nesmierne si to vážim. Ako aj ten moment, kedy sme sa spolu stretli na pretekoch v Dymokuroch, ktoré som mal tú česť komentovať. Luboš sedel na tribúne v prvej zákrute, odkiaľ zachytil na svoj foťák už mnoho pádov. Ešte nezačali preteky, ale on už bolo na svojom mieste, a tak sme mali čas prehodiť zopár viet. A zrazu sa ma spýtal, či by sme si nemohli tykať, pričom o sebe tvrdil, že by to odo mňa nemal žiadať, keďže ja som spoločensky vyššie ako on… Páni! Bol som v šoku. V zlomku sekundy sa mi v hlave premietlo práve to, ako si v 80. rokoch listujem časopis Svět motorů, s obdivom sledujem sériu motopádov od Luboša Novosáda a on mi tu teraz niečo takéto hovorí… Ale taký Luboš proste je. Skromný, pokorný a láskavý.

Vo svojom živote získal za svoje fotky mnohé ocenenia a mal možnosť vystavovať na mnohých výstavách. Jednoznačne si to zaslúžil. Nedávno mi napísal: „Asi ve svých 47 letech jsem si říkal, že budu fotit do padesáti, potom že už na to budu starý. Jak by se na mne dívali, že tak starý chlap chodí na závody. A vidíš, pokud bude boží vůle, v lednu budu mít 80. A chuť na focení stále mám.“ Luboš proste ide podľa hesla, ktoré má vo svojej pracovni: Stárnutí je jenom zlozvyk, na který nemá pracovně plně vytížený člověk čas.

Milý Luboš, k tej osemdsiatke Ti prajem všetko najlepšie. Motocyklovým pretekárom neprajem žiadne pády, ale keďže aj tie k motocyklovému športu automaticky patria, tak Tebe prajem ešte mnoho presných zásahov, ale vždy tak, ako to máš aj ty rád: keď jazdec z takej situácie vyviazne bez zranenia. A  prajem Ti aj veľa zdravia, nech sa ešte mnoho rokov môžeš radovať z pretekov a nech nám radosť svojimi fotkami môžeš robiť aj naďalej.

Rišo Karnok

Výber z Lubošových fotopádov: