Cestné motocyklové preteky mám rád odmalička. Je to už nejakých 36 rokov, kedy ma ako štvorročného otec vzal na Podjavorinský okruh v Novom Meste nad Váhom.
Len pár kilometrov odtiaľ, v Dolnom Srní, sme u starých rodičov pravidelne trávili prázdniny a keďže môj otec sledoval preteky od roku 1955, kedy bol prvý raz pozrieť na pretekoch v Trnave, bolo logické, že si nenechá ujsť ani toto Nové Mesto. Pre mňa to v tom roku 1978 bolo ako láska na prvý pohľad. Sedeli sme v mnešickej zákrute a ja som vnímal ten krásny rev motorov a opojnú vôňu spáleného ricínu, ktorá mi v súčasnosti na pretekoch tak chýba, ale v nose ju mám dodnes. Pamätám si, ako medzi divákmi sedelo asi o dva roky staršie dievča a malo na ušiach ochranné slúchadlá. A ja som nechápal prečo… Veď ten zvuk je taký krásny!
Hoci som profesiou klasický hudobník a milujem hudbu Bacha, Händla, Mozarta, či Pucciniho, ktorú aj hrám, rovnaký vzťah mám aj k pretekom. Často sa ma pýtajú, ako vôbec idú k sebe motorky a vážna hudba. Moja odpoveď je jasná: oboje je o veľkom zvukovom zážitku a predovšetkým emóciách. Emócie, to je niečo, čo sa nedá len tak zmerať nami dostupnými prostriedkami, je to niečo medzi nebom a zemou. Samozrejme, emócie môžu byť aj negatívne, ale ja vravím, o tých krásnych, ktoré robia náš život tu na zemi krajšími a dávajú mu význam. A ja ich prežívam okrem mojej lásky k rodine, práve aj pri hudbe a motocyklových pretekoch.
Je to aj asi diagnóza. Ale som rád, že poznám ľudí, ktorí sú rovnako nakazení ako ja. Motocyklové preteky však pre mňa nie sú len súčasnosť, ale aj história a tá má pre mňa dokonca ešte zvláštnejšie čaro. Vždy som rád čítal časopisy, či knihy o bývalých pretekoch a jazdcoch, samozrejme, bližší mi boli tí naši, českí, alebo slovenskí. Výchovou silne antikomunistickou som obdivoval práve tých, ktorí počas bývalého režimu dokázali bojovať proti múrom ťažkostí, ak chceli v tomto športe niečo dokázať. A fascinuje ma, že táto história, ktorú som poznal z kníh, je stále živá!
Ak sa vrátim k mojim prvým zážitkom z Nového Mesta, tak mi v pamäti okrem revu motorov, vône ricínu a dievčaťa so slúchadlami, rezonuje aj meno Peter Baláž. Odvtedy som ho obdivoval. Odvtedy ak som na niečo vysadol, na malý stolček, na kameň, hneď som sa naklápal, vysadával a hral sa na Baláža. V súčasnosti Petra poznám osobne a stále platí, že keď ho zbadám, tak v mojom vnútri ožijú spomienky na moje prvé Nové Mesto, súboje s trojnásobným majstrom sveta Bianchim v Piešťanoch, ale aj to, že je posledným bodujúcim slovenským pretekárom v klasickom svetovom šampionáte a zároveň je to človek, vďaka ktorému môžeme mať vôbec na Slovensku históriu pretekov v 90. rokoch, kedy on ako jediný dokázal držať organizátorskú taktovku a to teda skutočne na mimoriadne vysokej úrovni. Dnes pokračuje v organizovaní pretekov oldtimerov a práve vďaka tomu môže na Slovensku byť tá krásna história stále živou. Stretávajú sa tu pretekári z minulosti a to má veľmi zvláštnu atmosféru. Vidieť ľudí, o ktorých som kedysi čítal v knihách a časopisoch, je pre mňa celkom niečo špeciálne.
V Holíči prichádzam k miestu, kde sú rozložení so svojimi motorkami Kročkovci. Vtom ma zbadá František Kročka, šesťnásobný majster Československa, skvelý pretekár a konštruktér, o ktorom som toho veľa prečítal a hoci som už jeho aktívnu kariéru nezažil, tak patrí medzi tých, ktorých tak veľmi obdivujem. Pán Kročka ide ku mne aj so svojím synom Mariánom, ktorého mám z histórie rovnako riadne prečítaného a ja vo vnútri prežívam zvláštny pocit, asi ako keď nejaká „fanynka“ stretne svoj teenagerský idol. Ja však ale stretávam skvelých skromných ľudí, ktorí sú rovnako nakazení, ale vo svojom živote v tomto športe aj veľa dokázali. A teraz kráčajú ku mne, aby sa so mnou zvítali. Priznávam, som pyšný, ale pre mňa to znamená, že čas, ktorý venujem tomuto športu má význam, keď aj takéto osobnosti poznajú moju prácu. Navyše sa konečne stretávam aj s Mariánom Bertolim, autorom nedávno vydanej knihy o klane Bertoliovcov, v ktorej tak nádherne opisuje dobu, ktorá je síce nenávratne preč, ale práve vďaka knihe ostáva živou navždy.
Na rad prichádzajú spomienky, okorenené jedinečným rozprávačským prejavom prítomného Júliusa Mendla, ktorý pre mňa po prečítaní práve Bertoliho knihy už nie je len tým tajomníkom Ceny Slovenska v Piešťanoch, ale aj človekom so skvelou históriou v motorizme. Prichádza aj tajomník pretekov Rudo Mladý a v tejto skvelej spoločnosti si uvedomujem, že cestné preteky na Slovensku majú niečo, čo nemá žiadna iná motocyklová disciplína u nás. A to krásnu históriu, ktorá ostáva živou nielen oldtimerskými podujatiami, ale vďaka knihám Ruda Mladého, Mendla a Bartoliho je aj krásne navždy zdokumentovaná.
Debata prúdi a ja si uvedomujem, že je čas na počúvanie. Som ticho, vnímam spomienky týchto ľudí, ktoré ako by mi pred očami ožívali. Viem, že pokiaľ na pretekoch súčasných motoriek trebárs na automotodróme mám čo povedať a trošičku si aj „zamachrovať“ svojimi znalosťami, tak tu som na celkom inej pôde, ktorá je pre mňa akoby posvätná. Užívam si to a aj pri skvelých buchtách od pani Kročkovej, si uvedomujem jedinečnosť takýchto okamihov. Ďakujem všetkým, ktorí to stále ťahajú, nevnímajú dátum narodenia, ale žijú tým čo milujú a robia tým stále radosť nám ostatným. A to nielen tým spomenutým v tomto článku. Vďaka páni za tie nádherné emócie…
Richard Karnok
