Pri dopravnej nehode na motocykli zahynul bývalý vynikajúci československý pretekár Dušan Petr (narodený 4. 2. 1955).
V 80. rokoch patril do absolútnej špičky československých 125-iek, neskôr pôsobil ako mechanik. Do pretekov sa po rokoch vrátil v kategórii veteránov, kde opäť víťazil. Na motorke sa rád vozil aj mimo pretekárskeho okruhu, a práve dopravná nehoda na nej sa mu stala osudnou. Žurnalista Jiří Franek, ktorý nás nedávno opustil, nazval Dušana vo svojej knihe z histórie Majstrovstiev Československa „rychlým kuchtíkom“, pretože povolaním bol tento výborný pretekár tiež výborným kuchárom.
Do majstrovstiev Československa vstúpil v roku 1981 a strávil tam celé desaťročie. Veľmi rýchlo sa prebojoval do špičky, ale prvého víťazstva vo federálnom šampionáte sa dočkal až v roku 1988 hneď na úvodných pretekoch v Dymokuroch. A bol to zároveň Dušanov najúspešnejší rok. V boji o titul majstra Československa si to rozdával s Ladislavom Polákom a Karlom Hanikom. Petr zvíťazil aj v posledných pretekoch v Dolnom Hričove. Nakoniec Polák s Petrom vybojovali 60 bodov, Hanika o jeden menej.
Po škrtaní výsledkov sa z titulu radoval Polák, ktorý by ale zvíťazil aj tak vďaka lepším umiestneniam. Dušan Petr vybojoval titul vicemajstra, teda rovnaký výsledok, aký sa mu podaril v tej sezóne dosiahnuť aj v Pohári mieru a priateľstva.
S kariérou sa lúčil v roku 1990, kedy vybojoval celkové tretie miesto za Majorošom a mladším Bohumilom Stašom, plný počet bodov bral za prvé miesto v Těrlicku.
Potom prišiel čas jeho pôsobenia ako mechanika pri viacerých popredných pretekároch (Huleš, Smrž…) a tímoch a po rokoch si opäť užil sedlo pretekárskeho motocykla, hoci v tomto prípade už veteránskeho. A zase patril medzi najlepších a víťazil!
Na preteky chodil stále, len pred dvomi týždňami navštívil Veľkú cenu Bohumila Stašu v Brne, kde som sa s ním videl naposledy.
Dušanko, Dušan Petr, vďaka za všetko, za tie nádherné zážitky, ktoré si nám dal na pretekoch, za to, že som mohol byť Tvojím priateľom, za to, že Ty, moja legenda z čias mladosti, si vždy za mnou prišiel, vďaka za Tvoje objatie pred dvomi týždňami v Brne. Nevedel som, že bude posledné, ale keď mi dnes plačúci Paľko Dekánek zavolal tú hroznú správu, v momente som si práve na to objatie spomenul. Bol si nielen skvelý pretekár, mechanik a kuchár, čo som žiaľ nestihol oceniť, ale aj jedinečný človek, ktorého som vždy obdivoval a vážil si ho. Motorky si miloval celý život, stali sa Tvojím osudom, a to až do poslednej sekundy Tvojho života. Ešte raz vďaka za všetko, stretneme sa na lepšom mieste.
Richard Karnok
Redakcia portálu RoadRacing.sk vyjadruje úprimnú sústrasť pozostalým
